Dzurindovci: koniec pretvárky

Staré slovenské príslovie hovorí, že po vodu sa chodí tak dlho, kým sa ucho neodtrhne. V politike platí, že ľudí môžete zavádzať tak dlho, kým vás neprehliadnu. Keďže od malička čerpám vodu z vodovodu, netuším, koľko rokov vydrží ucho na krčahu, s ktorým treba denne chodiť do studne. Ale viem, že v čase ako-tak slobodných médií a rozširujúceho sa prístupu k internetu je pre politikov čoraz ťažšie dlhodobo klamať verejnosť. Komunisti dokázali podvádzať spoločnosť desaťročia, hoci v slobodných pomeroch by určite tak dlho nevydržali. Vladimírovi Mečiarovi verili davy tri volebné obdobia. Mikulášovi Dzurindovi vydržal imidž nezlomného demokrata a transparentného politika iba pár rokov. Drvivá väčšina ľudí už neverí ani Dzurindovi a jeho vládnej garnitúre. Aktívnejšia časť verejnosti, ktorá sa pomaličky, ale isto rozrastá, to dáva najavo stále viac. Hrať sa na demokrata už nemá zmysel. Dzurindovci teda menia taktiku. Otvorene útočia na svojich oponentov, „zhadzujú“ ich a kompromitujú. Komunisti v seriáli Tridsať prípadov majora Zemana na rovinu ukázali metódy Štátnej bezpečnosti, aby potenciálnych odporcov režimu varovali pred opozičnými aktivitami. Dzurindovci sa neskrývanou ignoranciou usilujú každého s iným názorom aspoň odradiť od opozičných občianskych aktivít. A nenápadnými zmenami zákonov sa usilujú vytvárať podmienky na kriminalizovanie tých, ktorí sa propagandou zastrašiť nedajú. Vládna stratégia cukru a biča prechádza do druhej fázy. Keď už slobodne mysliacu verejnosť „neoblbnú“ sladkosti, najradikálnejší z pravičiarov začínajú skúšať účinky úderov po chrbáte. Lenže bolesť zväčša človek vydrží kratšie než presladenú stravu.