Štát kašle na zanedbané deti
Slovenská vláda odmieta vytvoriť adekvátne podmienky pre týrané a zanedbané deti. Situácia na Slovensku je v tejto oblasti katastrofálna. Nedávna správa rezortu školstva, podľa ktorej až tretina detí trpí chudobou, odhaľuje len vrchol ľadovca. V skutočnosti totiž väčšine detí v nefunkčných rodinách nemá kto pomôcť a nedávno prijatý zákon tento stav ešte zhoršuje. Vari každý pozná pojem sociálny pracovník. Ale len málokto si pod ním predstaví niečo iné ako obyčajného úradníka. A tak deti z problémových rodín majú v podstate iba dve možnosti: buď v nich zostanú alebo pôjdu do detských domovov. Jedna neľudskejšia ako druhá. „Zlaté“ národné výbory „Sociálni pracovníci v pravom slova zmysle u nás ani neexistujú,“ hovorí predseda združenia Návrat Marek Roháček. To sa už vyše desať rokov zaoberá hľadaním náhradných alebo dokonca adoptívnych rodičov pre deti z detských domovov. „K deťom, ktoré vyrastajú v problémových rodinách, sa naša spoločnosť správa kruto a nevšímavo.“ Úrady potom zasahujú až v poslednej chvíli, keď už často nemajú inú možnosť, ako vytrhnúť dieťa z nefungujúcej rodiny. Je to výsledok budovania bezcitnej a sebeckej spoločnosti, ktorá zatvára oči aj pred týraním detí. „V niektorých západoeurópskych krajinách to funguje podobne, ako to kedysi bolo pri našich národných výboroch. Majú sociálne komisie, v ktorých sú napríklad aj súdni úradníci, takže komisie dokážu robiť aj operatívne, rýchle a hlavne dôsledné rozhodnutia, ktoré sa môžu okamžite vykonať,“ opisuje jedno z riešení M. Roháček. Ide o komisie na úrovni miestnej samosprávy a tak ľudia, ktorí v nich pracujú, môžu vychádzať z perfektnej znalosti prostredia a rodín, o ktorých rozhodujú. M. Roháček nemá dôvod paušálne chváliť komunistický režim. Jeho rodine, naopak, veľmi ublížil, a tak sa na klady a zápory komunistickej éry dokáže pozerať triezvo. Mnohým ľuďom sa zdá, že sociálne komisie pri niekdajších národných výboroch boli účinným nástrojom. „Tí ľudia boli z jednej obce alebo mesta, zišli sa, keď dostali podnet zo školy alebo pionierskej organizácie, od susedov a známych, že v niektorej rodine nie je niečo v poriadku.“ Dnes to, bohužiaľ, nefunguje. Nechať deti v rodinách Sociálny pracovník nemá byť úradník. Musí mať priestor, aby problém neriešil od stola. Na každú problémovú rodinu potrebuje dostatok času, musí s ňou komunikovať, spolupracovať, pomáhať jej a poradiť. Lebo keby sa sociálny pracovník začal o problémovú rodinu zaujímať včas, väčšinou by deti rodinu opustiť nemuseli. „Do rodiny príde sociálny pracovník, definuje základné problémy a urobí istý plán na niekoľkomesačné obdobie, ktorý by mal rodine pomôcť,“ vysvetľuje Marek Roháček. „Ak je problém s alkoholom, rodič ide na liečenie, ak matka má problém s hospodárením alebo si nevie vybaviť nejakú finančnú pomoc, na ktorú má nárok, tak ju sociálny pracovník sprevádza na úrady, pomáha jej všetko vybaviť.“ Alebo ju dokonca učí viesť rodinné hospodárenie, učí ju plánovať si nákupy a variť, lebo napríklad odchovanci detských domovov s tým naozaj majú problém. Nemajú si z koho brať príklad, lebo nakupovanie a varenie sa deje úplne mimo nich. Rodič môže mať svoje deti rád, deti môžu mať radi jeho, len si s nimi nevie poradiť. „V takom prípade je vytrhávanie detí z prirodzeného prostredia zlý nápad, deti z toho majú traumu, rodičia zostávajú zatrpknutí,“ hovorí M. Roháček. „Ak sa zistí, že rodič má nejaké cyklické psychiatrické problémy, tak v tom období, keď sa neprejavujú, môže normálne žiť aj s dieťaťom.“ A v období krízy, keď môže byť potrebná aj hospitalizácia, dieťa môže byť umiestnené do dočasnej pestúnskej starostlivosti, možno aj u blízkeho alebo známeho. Šesťsto problémových rodín na jedného pracovníka Takýto prístup je výhodný aj z finančného hľadiska, lebo je v konečnom dôsledku lacnejší než vytrhnutie dieťaťa z rodiny a jeho umiestnenie do detského domova. „Aj oficiálne prepočty dokazujú, že dieťa v detskom domove je suverénne najdrahšie riešenie,“ zdôrazňuje M. Roháček. Znie to neuveriteľne, ale najväčší problém na Slovensku spočíva v tom, že my také pracovné zaradenia vôbec nemáme. Sociálny terénny pracovník u nás vo verejnom sektore (štátna správa alebo samospráva) jednoducho neexistuje. „Na sociálnych úradoch sú sociálni pracovníci, ale podľa obsahu ich práce sú to skôr sociálni úradníci, lebo keď riešia niekedy až šesťsto aktuálnych prípadov na jedného, to sa ani inak skončiť nemôže,“ mávne rukou šéf združenia Návrat. Štát v tejto oblasti občas nahrádzajú mimovládne organizácie, ale nie je to systémové riešenie. Tie totiž nemajú potrebné kompetencie, verejná správa ich nemusí brať ako partnera a tiež je to otázka kvalifikácie príslušných pracovníkov. Túto prácu nemôže robiť ktokoľvek, nech má akokoľvek dobré srdce a „božskú“ trpezlivosť. „Na miestnej úrovni existujú napríklad charitatívne organizácie, ktoré majú aj terénnych sociálnych pracovníkov, ale väčšinou ich financujú len z časovo obmedzeného grantu,“ upozorňuje M. Roháček. „A čo po jeho uplynutí?“ Je to teda zaujímavý a inšpiratívny model, ale nie systémové riešenie. Chýbajúce milióny Samospráva túto oblasť práve preberá, ale zatiaľ nemá ani skúsenosti ani peniaze. Štát zákonom o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele dal mestám a obciam nové povinnosti, ale tie už dávnejšie upozorňovali, že na to nie sú pripravené. „Ani fiškálna decentralizácia s tým nepočítala. Keď vláda vyrátala, o koľko sa nám zvýšia príjmy novými daňami a transfermi, o týchto výdavkoch nebolo ani reči,“ hovorí podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska Jozef Turčány. Pôjde pritom o nemalé peniaze, nerátajúc potrebných pracovníkov. „Iba na príspevky na dopravu rodičov za deťmi do detských domovov budeme podľa dôvodovej správy len do roku 2008 potrebovať spolu asi 18 miliónov korún,“ zdôrazňuje J. Turčány. „Dosahy ďalších nových úloh na rozpočty miest a obcí nie sú kvantifikované vôbec.“ Jediní, kto na to doplatí, sú deti.
