Spoločnosť v zajatí politiky, globalizácie a mediokracie

Uhorková sezóna priniesla so sebou výraznejšiu aktivitu politických strán pri komunikácii s voličmi. Politici si uvedomujú, že už tohtoročné letné mesiace musia využiť na testovanie komunikačných stratégií pred budúcoročnými parlamentnými voľbami. Po troch rokoch majú tak občania opäť možnosť vidieť živého politika a môžu ho priamo konfrontovať s jeho predvolebnými sľubmi a životnou realitou. Lídri strán vládnej koalície presviedčajú ľudí o úspešnosti realizovaných reforiem a sľubujú im, že pozitívne výsledky v dôchodkovej, sociálnej či zdravotníckej reforme sa čoskoro prejavia aj v ich „hladových dolinách“. Opozícia, naopak, signalizuje zmenu všetkých uskutočnených neoliberálnych reforiem. Tie sú podľa predsedov opozičných strán namierené proti väčšine a neprípustným spôsobom nahrávajú úzkej skupine bohatých. V konečnom dôsledku až výsledky volieb ukážu, či sa väčšina voličov rozhodla podporiť projekt pokračovania v začatých reformách súčasnej pravicovej vlády, alebo zvíťazí alternatíva ponúkajúca nové riešenia. Na základe sociologických výskumov a doterajšieho správania sa politických strán môžeme modelovať niekoľko situácií, ktoré nastanú po budúcoročných septembrových voľbách do Národnej rady SR. Zároveň môžeme pomenovať viacero skutočností, ktoré sa už podarilo hlbšie zakódovať do celkového života spoločnosti, a preto budú výrazným spôsobom obmedzovať politikov pri ich budúcom rozhodovaní. Amerika verzus Európa Výskumy zamerané na mapovanie správania sa voličov naznačujú, že staronovým parlamentným politickým subjektom by mala byť po nadchádzajúcich voľbách Slovenská národná strana. Výraznejšie problémy s obhájením svojej pozície môžu mať komunisti a tiež Aliancia nového občana. V prípade „pololiberálov“ sa dá predpokladať, že využijú prepojenie svojho lídra na významné masovokomunikačné prostriedky a ANO sa podarí prekročiť 5 % prah potrebný na zvolenie do zákonodarného zboru. Počet kresiel Komunistickej strany Slovenska bude závisieť aj od schopnosti Ivana Hoptu efektívne komunikovať s potenciálnymi voličmi jeho bývalej materskej strany. Priestor na politické pôsobenie Hoptovej strany je totiž vymedzený veľmi úzko. O očakávaný, takmer 7-percentný voličský potenciál sa budú byť dvaja komunistickí kohúti a nakoniec môže byť výsledok taký, že obe strany skončia mimo parlamentu a hlasy komunistických voličov si s najväčším podielom prerozdelia v druhom skrutíniu strany konzervatívnej a liberálnej platformy. Rozhodujúci zápas o právo zostavovať vládu SR sa nezvedie medzi dvoma, ale troma politickými stranami. Proti súčasnému lídrovi opozície Róbertovi Ficovi bude stáť nezvyčajný tandem Mikuláš Dzurinda a Vladimír Mečiar. Súčet preferencií Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie a Hnutia za demokratické Slovensko môže byť veľmi blízky výsledným preferenciám strany Smer – sociálna demokracia. Vyskladanie mozaiky novej vládnej koalície preto nebude závisieť len od predstáv predsedov najsilnejších subjektov, ale dôležité slovo budú mať tiež lídri percentuálne výrazne slabších parlamentných strán. Do vážnej dilemy - podporiť status quo alebo pristúpiť k výraznejším zmenám reforiem - sa dostane hlavne Kresťanskodemokratické hnutie a Strana maďarskej koalície. Bugárovci pritom na rozdiel od kresťanských demokratov niekoľkokrát verejne prezentovali názor, že Mikuláš Dzurinda už nemôže rátať v budúcnosti s ich podporou na pozíciu predsedu slovenskej vlády. A to je asi aj jeden z dôvodov, prečo začala SDKÚ v poslednom čase výraznejšie používať „maďarskú“ kartu. Parlamentným voľbám pripisuje významnú pozornosť i zahraničie. O možný ďalší politický vývoj sa intenzívne zaujímajú nielen partneri z krajín Európskej únie, ale svoj záujem majú na Slovensku aj Spojené štáty americké. Nadštandardné vzťahy M. Dzurindu s predstaviteľmi USA sa nepriamo prenášajú do výraznej politickej podpory SDKÚ. Američania majú preto prirodzený záujem o to, aby nová vládna koalícia bola zostavovaná pod Dzurindovou taktovkou. Ukazuje sa, že zostaveniu vlády nebude prekážať ani koaličná spolupráca s ich niekdajším „úhlavným nepriateľom“ V. Mečiarom či koketovanie s národniarmi. Naopak, Ficovci vsádzajú na proeurópsku agendu a pri uvažovaní o koaličných partnerstvách sú limitovaní členstvom v Socialistickej internacionále a Strane európskych socialistov. Pre Smer je nevýhodou tiež skutočnosť, že Európa sa v poslednej dobe dostala do vážnych problémov, ktoré sa okrem iného prejavujú v oslabení postavenia sociálnodemokratických strán v Nemecku, Poľsku či susednej Českej republike. Zmena reforiem – cesta zarúbaná Súčasná vládna koalícia naštartovala v tomto volebnom období reformy, ktoré sú pod ostrou kritikou nielen opozície, ale i viacerých odborníkov. Dnes treba pripustiť, že niektoré neoliberálne reformy Dzurindovej vlády sa budú môcť v budúcnosti meniť len veľmi ťažko. Ako príklad možno použiť dôchodkovú či zdravotnícku reformu. Minister Ľudovít Kanik dokázal reformou dôchodkového systému nahrať veľmi lukratívny niekoľkomiliardový „kšeft“ ôsmim súkromným správcovským spoločnostiam. Každý dospelý človek pritom bude musieť v budúcnosti povinne, na základe zákona, odovzdávať svoje peniaze súkromných firmám bez toho, aby mu štát garantoval minimálnu bezpečnosť základných vkladov. Dôchodcovské správcovské firmy pritom už dnes bez problémov investujú stovky miliónov do zavádzajúcej reklamy, pretože otázka ich budúcich pozitívnych výnosov je v nedohľadne. Takouto politikou si však tieto spoločnosti nepriamo vynucujú „poslušnosť“ médií, ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú názory občanov. Poslušnosť sa prejavuje hlavne v tom, že každý majiteľ média si veľmi rýchlo rozmyslí, či vo svojom médiu ponúkne vysielací čas kritike „dokonalej“ dôchodkovej reformy alebo vďaka ignorovaniu kritických názorov získa z reklamy slušný balík peňazí. Zaujímavý scenár ďalšieho vývoja je možne modelovať tiež v zdravotníctve po realizovaní Zajacových večne sa novelizujúcich reforiem. Minister Rudolf Zajac predpísal zdravotníctvu liečenie, ktoré ho dostalo do kolapsu. Základné ústavné práva občanov sa stali vďaka reforme zdrapom papiera a kvalita zdravotníckej starostlivosti závisí len a len od výšky osobného konta. Reforma vytvorila začarovaný kruh, ktorý vyhovuje maximálne dvom finančným skupinám, ktoré získavajú kontrolu nad zdravotnými poisťovňami, nemocnicami či distribúciou liekov. Do hry o ovládnutie miliárd v zdravotnom systéme zapadá aj ukončenie účinnosti zákona, ktorým sa chránilo vybavenie nemocníc pred exekúciou. Ktokoľvek, kto bude chcieť zmeniť Zajacov nezmysel, bude musieť rátať s tým, že finanční žraloci bez problémov zavrú 2 – 3 nimi kontrolované regionálne nemocnice len preto, aby vyvolali odpor verejnosti voči vláde a reformám, ktoré by im siahli na peniaze. Podľa niektorých ekonómov budú môcť dôchodcovské správcovské spoločnosti už v priebehu siedmich rokov kontrolovať okolo 70 % HDP. Z hľadiska fungovania politického systému tak nastane situácia, v ktorej 5 až 6 nadnárodných súkromných spoločností bude rozhodovať o celkovom sociálno-hospodárskom smerovaní krajiny (o životných osudoch všetkých ľudí), ale na druhej strane budú mať nulovú zodpovednosť za jej ďalší spoločensko-politický vývoj. Politické strany či politici, ktorí by chceli zmeniť tento nespravodlivý a nebezpečný systém, budú musieť byť pripravení na frontálny protiútok. Svojou politikou totiž ohrozia tých, ktorí sa dnes tvária ako spasitelia ľudstva vďaka stámiliónovým bezstarostným ziskom na úkor celej spoločnosti. V čase ohrozenia svojej pozície však bez ostychu použijú všetky dostupné prostriedky, hlavne mediálne, na skompromitovanie a zničenie nielen politika, ale aj jeho politickej strany. Nový fenomén moci Už aj v slovenských podmienkach možno sledovať, že politický systém, ktorý je postavený na tradičnom trojdelení moci, sa dostáva vďaka novodobým fenoménom globalizácie a mediokracie do krízy. Ľudská civilizácia žije v čoraz virtuálnejšej realite, ktorej základným cieľom je nahovoriť ľuďom, že o osude krajiny naďalej rozhodujú volení zástupcovia v zákonodarných zboroch, že členovia vlády skladajú účty za exekutívnu moc parlamentu a voličom, že na spravodlivé fungovanie spoločnosti dohliada nezávislá súdna moc. Realita je však taká, že do celého politického systému výrazným spôsobom priamo zasahujú nadnárodné hospodárske korporácie a médiá. Stanovenie kritérií na hodnotenie pravdy, určovanie dobrých a zlých riešení už nie je v rukách slobodných občanov. Médiá a ich majitelia totiž stanovujú základný rámce politickej diskusie, vytvárajú priestor na celospoločenské témy, škatuľkujú názory občanov na smerovanie spoločnosti. Masovokomunikačné prostriedky pomáhajú vytvárať vo verejnosti atmosféru existencie reality, ktorú nie je možné zmeniť či spochybniť. Niektorí odborníci z mediálneho prostredia tvrdia, že novým trendom, ktorý limituje v dnešnom globalizujúcom sa svete úspešnosť médiá, je ich schopnosť ponúknuť ľuďom čo najväčšie množstvo stupídnych senzácií a „pikošiek“. V skutočnosti sa pritom médiá len elegantne vyhýbajú hlbšej analýze celospoločenských otázok a skrývajú sa pred podstate vzniku problémov. Novinári len jednoduchým spôsobom konštatujú a komentujú sled udalostí. Zmyslom takéhoto správania sa médií je dostať ľudí do apatie, vyvolať v nich nezáujem o veci verejné. Veď prečo by sme mali vedieť viac, ako je dovolené?! Pritom v záujme zvyšovania finančných ziskov vplyvných ekonomických skupín sú často vedome vynechávané nielen mnohé informácie, ale ignorujú sa i tragické ľudské príbehy. Médiá sa však stále pokúšajú ponúknuť občanom nestranné verejné diskusie. Tie sa pritom odohrávajú podľa vopred určených podmienok a s jediným cieľom. Vzbudiť u ľudí presvedčenie, že sa diskutuje, že každý má garantovanú slobodu prejavu. Všetko to ide ruka v ruke s vytváraním klamlivého virtuálneho sveta, v ktorom je moc čoraz menej kontrolovaná. Formovanie a ovplyvňovanie verejnej mienky sa v posledných dvoch desaťročiach stalo veľmi lukratívnym obchodom, do ktorého sa oplatí investovať miliardy korún. V „moderných“ demokraciách sa na umlčanie nespokojných ľudí nepoužívajú zbrane, ale oveľa sofistikovanejšie, médiami podporované metódy. Ich konečný efekt sa však v ničom nelíši od metód z minulosti. Spoločnosť dospela do štádia, kedy sa musí vážne zamyslieť nad celkovým fungovaním politického systému, do ktorého najvýraznejším spôsobom vstúpili masovokomunikačné prostriedky. Tie totiž pomáhajú vytvárať svet, ktorý v konečnom dôsledku vedie k primitívnej manipulácii s ľuďmi, zbavuje ich slobody a je cestou k novej neslobode. Dnes stojíme pred vážnou výzvou. Tri základné piliere moci v demokratickom štáte by mali byť rozšírené o štvrtý pilier, o médiá. Médiá ako nový fenomén moci musia fungovať za jasných, čitateľných a kontrolovateľných pravidiel, lebo len v takom prípade môže politický systém postmodernej doby fungovať reálne, nie virtuálne. Autor je politický analytik