Africký kolobeh
Hladomor – obrázok, ktorý sa už takmer podvedome spája so subsaharskou Afrikou. Tentokrát je to Niger. Na vine má byť sucho a nájazdy kobyliek, no ako mnohokrát predtým, následky prírodných katastrôf niekoľkonásobne zhoršuje človek. Podľa niektorých pozorovateľov sa situácia v Nigeri podobá na Etiópiu – sucho a nájazdy kobyliek zničili veľkú časť úrody a ako sa domácnostiam míňali zásoby, nastal hladomor. Dospelí sú schopní prežiť na divoko rastúcich rastlinách, trpia hlavne deti. V dôsledku podvýživy sú menej odolné voči chorobám a zlá strava znamená, že matky nedokážu kojiť novorodencov. Keďže k dispozícii nie je nijaká náhradná výživa, jedinou nádejou je rýchly zásah organizácií ako Lekári bez hraníc, ktoré distribuujú potravinovú pomoc. Ďalšia africká krajina tak zapadá do takmer tradičnej schémy – nie je schopná uživiť svoje obyvateľstvo, a tak musí pomáhať medzinárodné spoločenstvo. Nigerská kríza však nie je (len) bezprostredným následkom nepriaznivej prírody. V krajinách na južnom okraji Sahary hrozí pred zberom novej úrody vždy hladomor – staré zásoby potravín sa už spotrebovali, nové ešte nedozreli. Ak sa k tomu pridajú nájazdy kobyliek ničiacich úrodu už na poliach, sú vytvorené podmienky na vypuknutie krízy. Jej bezprostrednou príčinou však býva nesprávne politické rozhodnutie. Nigerská vláda vedená prezidentom Mamadoum Tandjom sa usiluje správať ako dobrý žiak medzinárodných finančných inštitúcií a finančných donorov, na ktorých vôli je pre svoju vysokú zadlženosť odkázaná. Podobne ako v mnohých iných rozvojových krajinách, v Nigeri je dnes v móde trhová ekonomika. Podľa pozorovateľov sa tak bezprostrednou príčinou krízy stal export nedostatkových potravín do zahraničia, čo zvýšilo ich ceny. Trhy v hladujúcej krajine sú tak, paradoxne, plné jedla, ktoré si však ľudia v núdzi nemôžu dovoliť. V susednom Čade, v ktorom vytvorila nepriazeň prírody rovnaké riziko hladomoru, sa situáciu podarilo zmierniť rozhodnutím vlády zadarmo distribuovať jedlo najviac postihnutým. Nigerská vláda to zatiaľ v mene trhovej ekonomiky odmieta. Subvencuje síce ceny niektorých základných potravín, tie sú však ešte stále príliš vysoké na to, aby si ich mohli hladujúci dovoliť. Ostávajú tak len medzinárodné organizácie, ktoré urobia to, čo vláda nechce – bezplatne pomôžu najviac postihnutým. Situácia je o to cynickejšia, že hladomor v Nigeri vypukol pár týždňov po stretnutí G8, na ktorom sa lídri najbohatších krajín zaviazali zvýšiť pomoc Afrike. Opäť sa ukazuje, že humanitárna pomoc nestačí. Nech dorazí akokoľvek rýchlo, pre niektorých ľudí je to vždy až príliš neskoro. A hlavne, krízam nepredchádza, len zmierňuje ich následky. Súčasťou skutočnej pomoci Afrike preto musí byť zmena medzinárodnej ekonomickej politiky. Ak budú finančné inštitúcie (ovládané bohatými krajinami) a súkromní donori naďalej využívať ekonomickú závislosť afrických krajín na to, aby im nanucovali privatizáciu sociálnych služieb, dereguláciu trhov a obmedzovanie schopnosti vlády intervenovať do ekonomiky, Afrika zostane odsúdená na ďalší kolobeh humanitárnych kríz a (silnejších či slabších) prejavov medzinárodnej solidarity. Autor je publicista
