Divadlo Mečiara a Dzurindu

Nepísané pravidlá parlamentnej demokracie u nás bez najmenších výčitiek pošliapavajú i najvyšší ústavní činitelia. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorý tak rád obviňuje Róberta Fica z nedočkavosti po premiérskom kresle, v záujme udržania si koryta zneužíva „biznisových“ nezávislých poslancov pre realizáciu svojich vlastných mocenských hier. V pomernom volebnom systéme možno zjednodušene povedať, že dôveru voličov získavajú v prvom rade politické strany, nie konkrétni poslanci. Ak by sa v parlamentných voľbách uplatňoval väčšinový systém, až potom by sme mohli hovoriť o reálnej politickej váhe osobností. Na základe konkrétnych „ne-aktivít“ súčasných stopäťdesiatich zákonodarcov si môžeme s vysokou pravdepodobnosťou zatipovať výsledok fiktívneho väčšinového hlasovania. Z dnešných poslancov by sa do parlamentu znovu dostala maximálne pätina. Srdcervúce vyhlásenia politikov niekedy dokážu u nezainteresovaných pozorovateľov vyvolať dojem, že verejní činitelia to s dodržiavaním nepísaných pravidiel myslia úprimne a vážne. Na slovenskej politickej scéne to však bolo, je a asi ešte dlho aj bude len zbožné želanie. V živej pamäti máme odvážne vyhlásenia Pavla Hrušovského či Bélu Bugára o potrebe riešiť hlbokú politickú krízu predčasnými voľbami. Z parlamentných strán bola proti tejto myšlienke iba Dzurindova SDKÚ. Vladimír Mečiar so svojím rodinným podnikom tvrdohlavo trval na júnovom termíne volieb. Postoj ĽS-HZDS pritom celkom nenápadne zapadal do kabaretu, ktorého obsadenie úloh i samotný scenár nepísal nikto iný ako M. Dzurinda a V. Mečiar. Krátky septembrový „mikikabaret“ mal zaujímavé rozuzlenie. Predseda ĽS-HZDS bol z vyššej moci nečakane osvietený a spoločne s lídrami ostatných opozičných strán ponúkol revolučnej časti vládnej koalície aprílový termín konania predčasných volieb. Nadprirodzené sily tak pomohli bývalému a súčasnému premiérovi dostať kresťanských demokratov a Bugárovcov do vlastnej mocenskej pasce. Mečiarovi už teda nič nestálo v ceste, aby spoločne s Dzurindom zatiahol slučku politickej blamáže pre KDH a SMK. Ukazuje sa, že „zásadové“ vyhlásenia Hrušovského či Bugára boli len smiešnou súčasťou vopred naplánovaného vstúpenia. Predstavenie sa skončilo, opona sa môže zatiahnuť. Autor je politický analitik