Turecko nie je európske
Hlas pre Európu je celoeurópska kampaň proti vstupu Turecka do EÚ. S jej slovenským koordinátorom Richardom Revayom sme sa zhovárali o dôvodoch, pre ktoré odmietajú tureckú integráciu do únie. O začatí predvstupových rokovaní s Tureckom sa už rozhodlo, problémom ešte ostáva dohoda o presnom znení rokovacieho mandátu. Je vaša kampaň zameraná proti vstupu Turecka do EÚ alebo aj proti začatiu predvstupových rokovaní? - Kampaň Voice for Europe je zameraná hlavne na ochranu európskych hodnôt. Hodnôt, na ktorých je Európska únia postavená – ľudské práva, sloboda prejavu, právny štát. Usilujeme sa chrániť všetky pozitívne výdobytky, ktoré Európa má, pretože sa s nimi veľmi riskuje. V prípade prijatia Turecka za člena únie vyvstávajú veľké riziká, o ktorých treba rozprávať. Ste teda proti vstupu, nie začatiu predvstupových rokovaní? - Budeme proti začatiu predvstupových rokovaní dovtedy, pokiaľ Turecko nesplní potrebné kritériá. EÚ však vyhlásila, že kritériá na začatie rokovaní sú splnené. Určité nedostatky určite existujú, nemyslíte si však, že ich bude možné vyriešiť v predvstupovom procese? Vezmime si príklad Slovenska... - Turecko, samozrejme, môže a musí prejsť vývojom. Je však dôležité, že v EÚ sa dohodli niektoré kritériá, ktoré krajina musí splniť, ak chce vôbec predvstupové rokovania začať. Mám na mysli kodanské kritériá. Aj keď Európska komisia na základe správy z roku 2004 vyhlásila, že odporúča začať predvstupové rokovania. No existuje mnoho dôkazov o tom, že Turecko podmienky nespĺňa. Ktoré konkrétne? - Napríklad otázka ľudských práv. Aktuálny je prípad novinára, ktorý má byť súdený len preto, že si dovolil spomenúť arménsku genocídu. To určite s ľudskými právami nekorešponduje. Ľudské práva sú jedným z kodanských kritérií. Európska únia tak ide sama poti sebe, keď porušuje vlastné pravidlá. Existujú však súčasní členovia EÚ, ktorí museli prejsť dlhou cestou od autoritatívnych režimov až po demokracie a výrazne im v tom pomohol práve proces pristupovania k EÚ – spomeňme Španielsko či Portugalsko. Rokovania môžu trvať dosť dlhý čas, v prípade Ankary sa hovorí o 15 rokoch, a počas nich je možné vykonávať účinný tlak na reformy. Myslíte si, že by nepomohlo, keby sa s Tureckom viedli rokovania o vstupe a tým by malo reálnu šancu na členstvo? - Turecko ako také by muselo samo chcieť byť demokratickým štátom, štátom na úrovni európskych krajín. Netvrdím, že má byť diskriminované, no súčasná situácia ukazuje, že Turecko bude mať ešte dlho čo robiť, aby sa priblížilo štandardom krajín v Európskej únii. A či by im to pomohlo? Turecko muselo novelizovať niektoré zákony, napríklad Trestný zákonník. To, že stále existuje zákonná možnosť odsúdiť človeka za názor, ukazuje nedostatok ochoty priblížiť sa k európskym štandardom. Turecko si podľa vás reálne myslí, že sa bude môcť jedného dňa stať členom EÚ bez toho, aby naozaj splnilo všetky požiadavky? - Ťažko povedať, čo je motivácia Turecka pre vstup do únie. Postoj tejto krajiny je dosť arogantný. Ak chce niekto pristúpiť k nejakému klubu, mal by ten klub rešpektovať, usilovať sa prijať jeho pravidlá. To, že Turecko neuznalo Cyprus, znamená aj nedostatok rešpektu k EÚ ako celku. Myslíte si, že „neochota rešpektovať“ európske štandardy vychádza z politickej elity alebo je to skôr v „povahe spoločnosti“, v tom, že Turecko je „nie úplne európskou“ krajinou? - O tom sa možno len dohadovať. Turecko je však ázijská krajina, s úplne inými kultúrnymi základmi. Aj to je možno jedna z príčin, prečo turecká vláda nemôže presadiť zmeny v plnom rozsahu, aby táto krajina bola akceptovateľná ako európska. Zohráva v tom podľa vás nejakú úlohu fakt, že v Turecku žijú prevažne moslimovia? - Určite áno. Čiže sa obávate aj toho, že krajina s takou veľkou moslimskou populáciou zmení politickú kultúru únie? Ako by to mohli? - Krajiny, ktorých populácia vyznáva moslimské náboženstvo, majú iný rebríček hodnôt. Stoja na inom kultúrnom podklade. Členstvo v Európskej únii prináša okrem ekonomických a iných výhod aj zodpovednosť za podiel na politickej moci – každá členská krajina sa zúčastňuje na prijímaní rozhodnutí orgánov únie. Turecko ako ľudnatá krajina by malo veľmi veľký vplyv. Mohlo by presadzovať svoj pohľad na svet. Zatiaľ sa to javí tak, že chápanie hodnôt v Turecku sa európskych krajinách veľmi líši. V mnohých európskych krajinách predsa žijú veľké moslimské populácie, v Rakúsku a Nemecku dokonca pochádzajúce priamo z Turecka. Hoci sa občas v spolužití vyskytnú problémy, týkajú sa len veľmi malej časti moslimských menšín. Nepoukazuje to na fakt, že spolužitie je možné, že je spoločná integrácia, samozrejme, nie tým, že sa Turci „zmenia“, ale v rámci odlišností v multikultúrnej spoločnosti? - Multikultúrna spoločnosť môže fungovať len pri rešpektovaní niektorých základných pravidiel. Práve tieto definuje EÚ v kodanských kritériách – právny štát, ľudské práva, sloboda prejavu a podobne. Spolu môžu fungovať tolerantné kultúrne skupiny. No ak medzi seba začlenia kultúrnu skupinu, ktorá nie je tolerantná, nastáva problém. Zaznieva vo vašej kampani aj názor, že „Európa je príliš kresťanská pre moslimské Turecko“? - V Európskej únii je sloboda náboženstva. No to, že je Európa kresťanská, je neodškriepiteľný historický fakt. Kresťanstvo však iné náboženstvá toleruje, takže s tým by problém nemal byť. Turecká spoločnosť však prešla za posledné roky mnohými premenami. Nemyslíte si, že „nie“ Turecku by ohrozilo ďalšie pokračovanie demokratizačných reformiem? - Úsilie demokratizovať sa musí vychádzať z vnútra spoločnosti. Európska únia nemôže predpisovať, aká krajina má byť. Môže na neho tlačiť len vtedy, ak chce Turecko vstúpiť do EÚ... Turecko však do EÚ vstúpiť chce. Tlak teda existuje, rovnako ako existuje ochota Turecka tieto požiadavky splniť. Samozrejme, môžeme diskutovať o schopnosti plniť ich, no nestratila by sa úplným odmietnutím aj veľká časť dnešnej tureckej ochoty? - Úsilie stať sa demokratickou krajinou nemôže byť podmienená členstvom v nejakom klube. Demokracia je vláda ľudu, sloboda prejavu, ľudské práva... Ak Európa povie Turecku „nie“, to neznamená, že má Turecko ostať na úrovni rozvojovej krajiny, respektíve nižšie na hodnotovom rebríčku. Ak chcú zlepšovať svoje podmienky na život, budú to robiť bez ohľadu na to, či budú členom alebo partnerom Európskej únie. Turecká vláda nejaké pokroky reálne urobila. Bolo to teda preto, že chcela demokratizovať krajinu, bez ohľadu na vstup do EÚ, ale ďalej ju už demokratizovať nechce či nemôže, alebo robila reformy s vidinou vstupu do EÚ a teraz si myslí, že to už stačí? - Ťažko povedať, do toho my až tak veľmi nevidíme. Naozaj by som rád vedel, čo v skutočnosti Turecko motivuje k členstvu v EÚ, keď nechce rešpektovať jej pravidlá a hodnoty. Spomenuli ste problém Cypru. Fakt, že Turecko stále formálne neuznalo vládu v Nikózii, je v EÚ naozaj vnímaný veľmi kriticky. Nie je však „cyperský problém“ pripisovaný Turecku za vinu neprávom? Cyprus už mohol byť zjednotený v Európskej únii, keby sa v referende v roku 2004 nerozhodli inak cyperskí Gréci. - Plán Kofiho Annana na zjednotenie Cypru bol očividne nevýhodný pre grécku časť. V čom napríklad? - V rozličných bodoch, napríklad pokiaľ ide o zjednotenie bankových rezerv. Podľa našich informácií ich má turecká časť Cypru takmer nulové, a tak by celý „účet“ za zjednotenie zaplatila grécka časť. Je tak celkom logické, že plán bol odmietnutý. Ak sa predsa len podarí otvoriť predvstupové rokovania s Tureckom, končí vaša kampaň? - Podľa môjho názoru by bolo referendum o vstupe Turecka do EÚ dobré. Podľa prieskumov Eurobarometra je väčšina obyvateľstva proti vstupu Turecka do únie. Je potom nelogické, že vlády chcú predvstupové rokovania začať. Takíto politici potom nezastupujú názory ľudí. Oceňujeme preto postoj Rakúska, ktorého vláda postoj obyvateľov naozaj reprezentuje. Myslíte si, že keby sa v roku 2003 alebo 2004 uskutočnilo v pôvodných 15 členských krajinách referendum o rozšírení EÚ o desať nových krajín, boli by sme členmi únie? - Ťažko povedať. Neuskutočnilo sa, tak nevieme. Trochu po Európe cestujem a myslím si, že postoj ľudí v pôvodných 15 členských krajinách voči Slovensku nie je nepriateľský. Nemajú s nami problém. V referendách sa často hlasuje o iných otázkach, nie o tej, na ktorú sa pýta. Neobávate sa, že diskusia pred možným referendom o vstupe Turecka, a teda aj výsledok referenda, by boli negatívne ovplyvnené predsudkami, ktoré voči Turkom a Turecku v EÚ stále pretrvávajú? - Každý, kto ide voliť, by mal byť dostatočne informovaný. Mal by to urobiť vo vlastnom záujme. Na Slovensku vidíme nedostatok verejnej diskusie, napríklad aj o členstve Turecka v únii. V súvislosti s možným vstupom Turecka sa často hovorí o „reformách, ktoré musí Ankara urobiť“. Nakoniec, hovorili ste o nich aj vy. Nemyslíte si však, že podobný kus práce musíme odviesť aj my v EÚ? Nemusí sa reformovať aj únia – či už ide o inštitúcie, rozhodovací proces, štrukturálnu alebo napríklad poľnohospodársku politiku – aby bola schopná takú krajinu potenciálne prijať? Nie je to jeden z dôvodov „váhania“ EÚ? - To je veľmi dôležitý bod. Európska únia si musí najprv urobiť poriadok doma, aby poznala svoju identitu, vedela, ako chce fungovať a ako funguje. Až potom by sa mala rozširovať ďalej. Tempo rozširovania je bezhlavé. Nemôže sa to diať z nadšenia, musia existovať pravidlá. Aká je teda alternatíva pre vzťah Turecka a EÚ? Privilegované partnerstvo, ako to navrhujú niektoré konzervatívne strany? - Sme za to, aby bola do rámca prístupových rokovaní začlenená možnosť privilegovaného partnerstva. Hovoriť len „plné členstvo alebo nič“ je v tejto situácii nezodpovedné. Viac možností nám vytvára viac manévrovacieho priestoru. Privilegované partnerstvo je férová ponuka. Máte nadviazané politické partnerstvo s politickými stranami s podobným názorom? - Sme čisto občianskou iniciatívou stojacou nad mocenskými spormi politických strán. Naším cieľom je chrániť európske hodnoty, a tie sú nezávislé od politických treníc. Zhováral sa Radovan Geist
