Postrkotárium
A teraz niečo na (pred)vianočnú nôtu! Michal Hvorecký vo svojom pravidelnom stĺpčeku oko stĺpkom v prílohe denníka SME v TV oku, píše: „Osobne by som len uvítal, keby sa nové hviezdy populárnej literatúry naozaj podarilo objaviť. Niekedy mám pocit, že asi najviac na slovenskej literárnej scéne chýba schopnosť pochváliť jeden druhého, alebo sa aspoň celkom obyčajne ľudsky rešpektovať. Až sa mi nechce veriť, koľko nenávisti sa u nás dokáže šíriť v knižnej brandži, akoby nešlo len o biele strany s čiernymi písmenami, ale o fatálne záležitosti, na ktorých stojí celý vesmír.“ Výnimočne sa s majstrom Hvoreckým stotožňujem. V niečom určite. Naozaj by sa zišlo menej nenávisti. Nenávisti že by sa zišlo? Áno, úplne by zas vyhynúť nemala, pretože akýmsi tajným spôsobom hýbe svetom, dokonca, trúfam si povedať, miestami ho aj drží dosť rukolapne pokope. Hádal sa Leonardo s Michelangelom, Michelangelo s pápežom Júliusom II., Salvador Dalí s André Bretonom a terčom Bretonovej nenávisti bol zas Anatole France... Sokrates musel požiť jed... Vďaka závisti a nenávisti sa svet – predsa(len) – točí. Takže, akokoľvek by si to možno Hvorecký želal, nenávisť nie je slovenská špecialita. Nie je to pochúťka z kuchyne slovenskej literatúry... A akokoľvek by si želal, aby sa literatúra nebrala ako fatálna záležitosť, veď ide len o biele strany s čiernymi písmenami, musí mať na pamäti, že hoci kedysi (a odjakživa) šlo takisto len o mramor, farbičky, plátno, fresky, kaplnky, manifesty, dialógy – predsa sa hádali... OK, brať literatúru vážne je dosť groteskné. Ale nebrať ju ako fatálnu záležitosť je fatálny omyl. Na to by nemal zabúdať ani autor populárnej literatúry. Ozaj, a čo vlastne myslel spisovateľko populárnou literatúrou? Azda literatúru takú, ktorá slová a veci splošťuje, „instantizuje“, zrieďuje, trávi, triedi, vypľúva v slušivom balení? Nechcem moralizovať, ale ak autor myslel toto, potom sa podpisuje pod ďalší z prejavov masovej výroby klamstva. „Prečo nie?“ mohol by namietnuť Hvorecký a asi v takomto duchu by pokračoval: „Ľudia sa chcú zabávať, ľudia túžia po ilúziách, intelektuáli a ich mudrovanie, ako sa ukazuje, svet ani za tisícročia neurobili lepším.“ OK, Hvorecký by mal svoju pravdu. Má istú predstavu o tom, aká literatúra by mala byť najrozšírenejšia a kto by mal byť jej kultovou osobnosťou. Mala by to byť literatúra populárna, taká, ktorá sa prispôsobí rozmarom čitateľa. A čitateľ by mal zbožňovať tvorcu takejto lektúry – v slovenských pomeroch Michala Hvoreckého a Táňu Vasilkovú-Keleovú. Takúto túžbu po sebazbožštení nemožno nikomu zazlievať. Podľa mňa by napríklad mala fičať skôr literatúra avantgardná, intelektuálna, hĺbavá, hravá. A jej ústrednou kultovou sobnosťou by som mal byť ja! Každý z nás má svoju zlatú klietku ilúzií – a nedrží v nej vtáka. Radšej do nej dobrovoľne vlezie a bude do konca čias vykvakovať na svet, dožadujúc sa uznania svojej pravdy. A takto to má byť. Problémom „znalcov“ slovenskej literatúry však nateraz stále je, že kričia, že dosť bolo „inťošov“ a elitárskeho písania, treba sa obrátiť čelom k masám. Toto hlásajú, pričom si nevšimli, že žiadne „vysoké“ písanie sa u nás ešte nestihlo vyvinúť, a preto aj to populárne páchne slamou a javí známky vážnej invalidity. Zatiaľ.
