Nižňanský – ideologizácia spravodlivosti (2)

Ideologizmus je prístup hodnotenia na základe ideologickej príslušnosti. Mnohým hlupákom, slepo opakujúcim naučené stereotypy, umožňuje vytvárať zdanie „fundovanosti.“ V prípade súdu s Ladislavom Nižňanským v NSR to vyzerá, akoby niekomu prekážalo, že v „zjednotenej Európe“ by de facto stále platil rozsudok smrti nad bývalým fašistom a zároveň americkým „bojovníkom za slobodu“. Ako vôbec mohol nemecký súd oslobodiť Nižňanského na nemeckej pôde spod rozsudku súdu československého v čase, keď už nebolo možné, aby akýkoľvek objektívny súdny proces prebehol? Nie u nás, ale na pôde krajiny, ktorá má za toto vyčíňanie zodpovednosť a kde pracoval dlhé roky pre Američanov počas studenej vojny. Je prekvapujúce, že súdny proces sa za takýchto podmienok a s takýmto časovým odstupom skončil faktickou rehabilitáciou Nižňanského? Lebo ak nie je, nemožno vylúčiť, že práve o to tu po celý čas išlo. Útek – poľahčujúca okolnosť Len na okraj dodávam, že medzitým napríklad v Česku prebieha medializovaný a dosť ideologicky a propagandisticky podfarbený (v duchu vyrovnávania sa dnešnej elity s bývalou) súd s bývalým prokurátorom, ktorý za socializmu pôsobil v politických procesoch. Tieto procesy boli zmanipulované tajnou službou, ktorá vyrábala dôkazy. Odsúdení boli v 60. rokoch rehabilitovaní a odškodnení, a toto obdobie bolo vyhlásené za obdobie bezprávia, čo, samozrejme, nič nemení na zodpovednosti zodpovedných. Lenže zodpovednosť prokurátora v podmienkach vykonštruovaných niekým iným je diskutabilná. Faktom je aj to, že obžalovanému v tomto súdnom procese ani nezišlo na um ujsť do zahraničia. No a faktom je aj to, že fašisti nepotrebovali súdne procesy a vykonštruované dôkazy na to, aby niekoho zlikvidovali. Nezabúdajme, že politické procesy v 50. rokoch prebiehali aj na Západe a nikto za ne nebol rehabilitovaný. Analógie a najmä paradoxy porovnania týchto dvoch prípadov nechám na každého čitateľa. Pozícia, do ktorej sa slovenská politika dostala, a potreba uznať ideologické argumenty nie je iba nanútená. Nedáva v tomto smere veľké možnosti na protest. Tým viac, že vyvrátením ideologizmu by viacerí slovenskí politici vyvracali sami seba. Druhý súdny proces „opakovaný“ po vyše 40 rokoch nemôže nikdy dosiahnuť objektivitu prvého, na spochybnenie ktorého sa použil ideologický prístup. Fakt, že L. Nižňanský pred spravodlivosťou ušiel, nebol v tomto procese priťažujúcou okolnosťou, ale – keďže ho tak, ako aj mnohých iných fašistov, zverbovali Američania – poľahčujúcou! No nie je toto ideologický prístup? „Dobrí“ a „zlí“ Napriek jasnému politickému pozadiu slovenskí politici, inštitúcie a masmédiá (teda režim) viditeľne tendenčné rozhodnutie prijali. Takže prijali aj prístup uplatnený v tomto procese. Nečudo, veď je to aj ich prístup. Extrémna ideologizácia slovenskej politiky je evidentná už niekoľko rokov. Prejavuje sa skoro každý deň vo vyhláseniach našich hlavných aparátčikov a propagandistov. Napríklad v úsilí o začlenenie neofašizmu do politiky alebo v nálepkovaní – ideologickom boji s ideologickým „nepriateľom“, za ktorého môže byť označený ktokoľvek, kto nie je extrémne zafarbený tou „správnou“ farbou. Podobne, ako za Maa (či McCarthyho), keď boli ľudia označovaní za „mužov kráčajúcich kapitalistickou cestou“ či „komunistov“, pretože si uvedomovali, že extrémne modely spoločenského vývoja v praxi neexistujú. A pritom to mohli byť „dobrí“ kapitalisti či komunisti. Mne sa stalo, že som bol takmer označený za „socialistu“, pretože som poukázal na to, že neuplatnenie majetkového cenzu na prístup ku vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti nie je ani zďaleka socializmus (väčšina majetku totiž môže byť „súkromná“). Odboj sa rozdeľuje na „demokratický“ a „nedemokratický“ na základe ideologického kľúča, hoci aj vládnuci komunisti uznávali, že „proti fašizmu sa spojili všetky demokraticky orientované sily“, aj keď oni v rámci ideologického boja zasa označovali svojich protivníkov za „protiľudových“. Naša pravica sa označuje za „umiernenú“ na základe začlenenia fašizmu do politického spektra. Zavádzanie ideologických stereotypov (sociálnych, ekonomických, politických) do sféry tzv. bežného vedomia prostredníctvom masmédií je až hlúpo okaté, a ak by existovali informačné kapacity zamerané inak ako režimisticky, toto úsilie by sa mohlo stať objektom úspešnej satiry. Dogmatizmus a ideologické hodnotenie skoro všetkého je u nás bežné, a môžeme smelo povedať, že dosiahlo, pokiaľ hovoríme o čisto ideologickom rozmere, úroveň päťdesiatych a možno aj štyridsiatych rokov. Nástroj mocných Uplatnením ideologického prístupu v procese s Nižňanským vznikol precedens, podľa ktorého možno ideologickými argumentmi spochybniť akékoľvek rozhodnutie súdu, vynesené na našom území minimálne pred rokom 1989. A ak je možné spochybniť rozhodnutie súdu, tak potom je možné spochybniť akékoľvek rozhodnutie. Je jasné, že tento prístup sa uplatňuje už 16 rokov v politike, keď nám západniari vysvetľujú a vymedzujú obsah pojmu „sloboda“ a „demokracia“ a na základe toho potom rozhodujú za nás. (Pritom sa „naši“ komunisti vo svojej ére rovnako často neprežehnávali týmito pojmami ako „ich“ kapitalisti.) Následne sa tento prístup využil v konkrétnych politických opatreniach ekonomického charakteru, keď väčšina nášho majetku prešla do ich rúk. Dôvod bol jednoduchý: forma vlastníctva Slovákov a ostatných tzv. Východoeurópanov nie je v súlade s ich „slobodnými“ a „liberálnymi“ predstavami. A tak náš majetok (národný), putoval do rúk hlavne Nemcov či Francúzov (alebo Američanov), často tiež „národných“, a niekedy aj do „súkromných“, čo má byť znakom demokracie. Tu by si Slováci mali položiť otázku, či ideologizmu a dogmatizmu – ktorý sa už obracia proti nám samotným – už nie je u nás priveľa. Tento ideologizmus umožňuje udržať si moc, ale v politike sa prestávajú uplatňovať normálne politické hľadiská. Ideologizmus je totiž nástrojom vládnuceho nad ovládaným a umožňuje presadenie jeho cieľov. Dokonca aj z pohľadu našej elity – za predpokladu, že by mala aj väčšie ciele, ako byť poslušnou bábkovou „elitou“ – je realizácia takejto koncepcie politiky nezmyslom, pretože ju stavia do nesvojprávnej pozície. Nedá sa čakať, že by si to naši politici uvedomili, ale pre nás ostatných prekonanie ideologizmu a dogmatizmu v politike znamená základný predpoklad ďalšej demokratizácie vo vnútropolitickej a získania nezávislosti v geopolitickej rovine. Tajným službám nejde o slobodu Slováci prišli o veľkú časť nezávislosti, ekonomiky, a v ideologickej rovine možnosti namietať proti bezhraničnej „demokratickosti“ metropol typu Nemecka (regionálne) či USA (globálne). Tým stratili možnosť namietať proti ideologickým dogmám a nátlaku. Nemecko vystupuje ako regionálna veľmoc (a zároveň metropola), kým USA ako líder a metropola celého amerického bloku. Takto vystupujú aj vo vzťahu k západnej Európe, čo ukazuje závislosť západoeurópskej ekonomiky od USA, ktoré z nej ťažia veľké zisky. Politickým predpokladom nanútenia závislosti (periférnosti) západniarov od USA je okupácia Nemecka a Británie vojskami USA. To vytvára napätie, no v zásade únosné, pokiaľ je nerovnováha vyrovnávaná exploatáciou stredoeurópskych krajín zo strany regionálnych veľmocí. Tá nie je mysliteľná bez vzťahu závislosti. Je to klasický hierarchický systém. Tieto javy a vzťahy závislosti sa však dostávajú do absurdnej podoby v štádiu, keď ich niekto uplatňuje v prospech vrahov, vlastizradcov a fašistov len preto, že slúžili americkej tajnej službe. Keď niekto dokonca vlastizradu či vraždu dokáže ideologicky ospravedlňovať. Je to o to absurdnejšie, že v prípade Nižňanského ide o človeka, ktorý po vojne slúžil americkej spravodajskej mašinérii, hoci počas vojny stál na opačnej strane. A práve Američania mu umožnili, aby aj po vojne bojoval proti tým istým ľuďom, ktorých počas druhej svetovej vojny terorizoval. To je holý fakt, bez ideologických pozlátok. Je zrejmé, že takíto ľudia nikdy nebojovali a ani nemohli bojovať za naše „oslobodenie“, ale určite za niečo iné, a práve preto je to politicky háklivé. Udalosti okolo L. Nižňanského možno považovať za dôkaz, že tajné služby veľmocí (CIA, Mosad či bývalá KGB) nešíria slobodu a demokraciu, ako to deklarujú, ale presadzujú (geo)politické záujmy, a tie zvyčajne nemajú nič spoločné so „slobodou“ a „demokraciou“. Za čo teda bojovali (a bojujú) ľudia v ich službách, posúďte sami. Autor je študent politológie