Kultúra zovňajšku
Trúfam si napísať, že my obyvatelia Európy sme predstaviteľmi kultúry zovňajšku. Antické, gotické, rokokové, funkcionalistické kulisy, belveder, spievajúca fontána, zoologická záhrada, letohrádky, kašírované arkády, iluzionistická perspektíva, strihané parky, karneval smrti, glamrockové koncerty, zrkadlové siene... Špina v bočných uličkách, smrad v odtoku nás neveľmi zaujíma. Ak predsa len niekedy, tak len ako estetická kuriozitka či ako nástroj šarvaneckej provokácie v salónoch umeleckého kánonu. Pre nás, príslušníkov „belošskej“ kultúry, je najpodstatnejšie, aby sa ozubené kolieska mašinérie nikdy nezasekli, nezaváhali, nenaštrbili rozmach. Pretože podstatné je, že lokomotíva uháňa – tvár ufúľaného strojvodcu a čierňavu za nechtami kuričovými zazrieť si už neprajeme. Záľubu v kašírovaných maskách a kulisách Európa veľkolepo predviedla v kolonializme. Aby oblbla ostatných a najmä aby oblbla svojich obyvateľov. Urobila to tak presvedčivo, že dodnes presne nevieme, čo sa v kolóniách odohrávalo. Vykúpte bielu otrokyňu Koncom sedemdesiatych alebo začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia bežala v televízii jedna brazílska (proto)telenovela. Nepamätám sa, ako sa presne volala, navrhujem pracovný názov Isaura – Biela otrokyňa. Všimnite si, čím chcel onen seriál upútať: faktom, že otrokom tentoraz nie je černoch alebo černoška, ale – beloška. Aké provokatívne! Film na dôchodcov na maďarskom vidieku zapôsobil tak hlboko, že tí uverili, že nejaká Isaura v Brazílii naozaj jestvuje a že v otroctve hrozne trpí. Zorganizovali preto finančnú zbierku, aby ju z otroctva vykúpili. Neviem, či zbierali doláre alebo guláškomunistické forinty kádárovskej éry. Nezáleží na tom. Podstatné je, že uverili a že sa odhodlali dačo podniknúť. Trošku im uniklo, že dej seriálu sa odohrával niekedy na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Zrejme si mysleli, že v Brazílii dámy (aj otrokyne) dodnes chodia v dlhých sukniach a páni v redingotoch a cylindroch. (V Spojených štátoch dodnes nájdete dôverčivcoch, ktorí si myslia, že Maďari chodia do roboty na Przewalského koňoch, na ktorých sa kedysi doviezli odkiaľsi spod Altaja.) Prípad bielej otrokyne vypovedá najmenej o dvoch fenoménoch: o do neba volajúcej ignorancii a nevzdelanosti vo vzťahu k tomu, čo je mimo Európy, a o „belošskej solidarite“. Prečo sa nezorganizovala zbierka na vykúpenie čiernych otrokov? Aktivizujeme sa len vtedy, keď sa v svrabe ocitne beloch? Áno, len vtedy sa aktivizujeme. Len vtedy prídu na rad reči o ohrození civilizácie, o potrebe brániť humanizmus, humánne hodnoty, individuálne slobody. Pretože akosi je zakaždým vopred jasné, kto má ťahať za kratší koniec: čierni, hnedí, červení, žltí, teda tí, čo sa ocitli na nižšej technologickej úrovni. Je predsa prirodzené, že sa musia podriadiť vyspelejšej kultúre. Je predsa prirodzené, že na nižšom stupni sa ocitli vlastnou vinou, lebo sú leniví a hlúpi a sú to divosi, polodivosi, skorumpovaní priekupníci, klientelisti, fundamentalisti, teroristi, polyteisti, animisti, pohania, bagdadskí zlodejíci, vreckári, kupliari, sexuálni zvrhlíci, ľudožrúti, piráti, sadisti. Je prirodzené, že pre svoju zaostalosť sú frustrovaní a závidia belochom a pracuje v nich len a len zlomyseľnosť a zákernosť. A belosi takíto nie sú, pretože ich kultúra je plná lásky, tolerancie, porozumenia, zmyslu pre zodpovednosť a individuálne slobody. Naozaj? Úder sa vracia Naozaj. Ale asi len na povrchu. Pretože ako inak si vysvetliť zverstvá a genocídy páchané v mene dobývania „nových rajov“? Černosi nešli kolonizovať bielu Európu. Černosi sa dobrovoľne nevysťahovali do Kolumbom objaveného „nového sveta“. Boli to však belosi, ktorí černochov v Afrike ulovili a do „krásne nového sveta“ povyvážali. Teraz potomkovia týchto černochov žijú v amerických veľkomestách a slúžia ako emblém kriminality. Prapôvodní obyvatelia amerických lesov, hôr a prérií nevtrhli do Británie, aby si zabrali nové lovištia. Obyvatelia Indočíny nezabrali Paríž a nezriadili v Provensálsku kaučukové plantáže. Arabi neprišli do Európy určovať hranice štátov tak, ako to urobili Európania v arabskom svete. Západ z pozície svojej „vyspelosti“ hľadí na zvyšok sveta. Pričom za svoju technologickú vyspelosť, za svoj blahobyt (teda väčšie pohodlie a lepšiu informovanosť ako v ostatných krajinách sveta) vďačí aj (poväčšine už bývalým) kolóniám. Inteligencia, sloboda, lesk Európy sú zaplatené krvou kolonizovaných. Ovládanie slabších krajín nie je minulosťou. Ako príklad: Tunisko. Francúzsky vplyv je stále aktuálny. Nazval by som to kultúrnym kryptokolonializmom. A vlastne takýto je osud väčšiny bývalých kolónií. Niekdajší vývoz európskych „civilizačných vymožeností“ a „kultúrnych statkov“ spôsobuje efekt spätného úderu. Vďaka znalosti španielčiny môže hispanofónne obyvateľstvo expandovať do Spojených štátov a vôbec do celého sveta. Vďaka znalosti francúzštiny môžu obyvatelia časti arabského sveta i hlbšej Afriky hľadať uplatnenie (cha-cha-cha!) vo Francúzsku. At(tack)ďalej. Európa by sa nemala čudovať zmene svojej farby. Mäsiari v oblekoch Západ sa stále nehanbí hovoriť o humanizme, slušnosti, tolerancii. Stále sa nehanbí rozdeľovať štáty na slušné a darebácke. Spojené štáty s veľkou vehemenciou ukazujú prstom na darebácke štáty. Nehovorím, že by sa mali pozrieť na to, čo na svojom území urobili s Indiánmi. Nehovorím o tom, že by mali pouvažovať o tom, aké je postavenie Afroameričanov, ktorých predkovia, ako som sa o tom už zmienil, sa v Amerike neocitli vlastným pričinením. Hovorím len o tom, že kolonializmus pokračuje. Vlastne je to kryptokolonializmus. Spojené štáty podvracajú politické systémy a vyvolávajú ozbrojené konflikty tam, kde sa to hodí ich nadnárodným spoločnostiam. Začal sa boj o nerastné bohatstvo. Záverečná fáza ropnej civilizácie. Jeden môj známy sa prednedávnom vyslovil, že nenamieta nič proti postrehu, že všetky vlády sveta sú rovnako skorumpované a zločinecké, bez ohľadu na to, či ide o predstaviteľov tzv. slušných alebo tzv. darebáckych štátov. Rád by však podotkol, že mu je sympatickejší taký zločinec, ktorý sa správa slušne, naoko rešpektujúc zásady parlamentnej demokracie, ako otvorene drzý, hrubiánsky darebák. Preto radšej uhladený zločinec z Bieleho domu ako gauner z Moskvy, Pekingu či Teheránu. Obávam sa, že aj za týmto postojom hrá dosť závažnú úlohu farba. Farba biela. Skrátka a dobre, radšej zločinecký beloch ako slušne vychovaný Peržan alebo Číňan. Farba slepých Slušne vychovaný? Predstava, že aj Číňan alebo Arab môžu byť slušní, je, zdá sa, Európanom stále cudzia. Stále v nás vŕta podozrievavosť. Stále čakáme, že zrazu príde nejaké prekvapenie, úder, pasca, zákernosť, podvod. Stále si nedokážeme dostatočne dôrazne a často pripomínať, že kresťanstvo a humanizmus svojich dejín sme použili na to, aby sme zakryli to, čo sme robili s podrobeným obyvateľstvom kolónií. Stále si nevieme priznať, že sme pokrytci a že nám oveľa väčšmi záleží na uhladených spôsoboch, než na tom, či dotyčný je alebo nie je vrah. Pokiaľ je správne oblečený a prispôsobuje sa našim normám, môže si robiť, čo sa mu len zachce. Jednoducho staviame na zovňajšku. Jeden môj ďalší známy si myslí, že černosi a Hispánci nemôžu vôbec robiť rockovú hudbu. Prečo? Pretože obľubujú funky, sambu, rumbu, soul. Nemajú vzťah k rocku. Keby som ešte kúsok pritvrdil, mohol by som napísať: jednoducho na to nemajú primeraný ksicht. Ksicht vhodnej farby. Kto to kedy videl, aby chlapíci s hustým čiernym obočím, afrohárom, hnedou pokožkou robili slušný rock. A čo Jimmy Hendrix? A čo Phil Lynott? A čo tak fakt, že bez Little Richarda, B. B. Kinga a Muddy Watersa by nebol dnes belošský rock tam, kde je? Sme stále v pasci zovňajšku. Veríme tomu, čo čítame, čo vidíme. Menej veríme tomu, čo počujeme a čoho sa môžeme dotknúť. Ešte menej veríme tomu, čo tušíme, cítime. Keď neveríme vlastným citom, ako potom môžeme cítiť utrpenie druhých? Veríme tomu, že beloch v trópoch trpí, keď mu černoch ublíži, ale keď beloch ublíži černochovi, to nás až tak nebolí. Pretože sa riadime bielou farbou – farbou slepých. Keby sme však boli naozaj slepí a museli by sme sa väčšmi spoliehať na svoje pocity, naše priority by sa asi popreskupovali. Neschopnosť spoliehať sa aj na vlastnú citlivosť sa v Európe – najmä v biomase nastupujúcich generácií – nielen dedí, prenáša, ale priam stupňuje. Nečudo potom, že rituál objavovanie teplej vody sa opakuje do nekonečna. Napríklad mladučkému slovenskému spisovateľovi Mirovi Čárskemu sa prednedávnom podarilo objaviť, že: „Drsnosť je často vec zovňajšku, pod drsným zovňajškom sa často skrývajú precitlivelí chlapci. A naopak.“ Obdivuhodný objav! Škoda, že „chlapec“ Čársky prichádza k takýmto objavom až v tridsiatke. Dalo by sa obrazne a zjednodušujúco povedať, že až Európa dosiahne „tridsiatku“, vylieči sa z očarenia zovňajškami? Neviem. Najmä neviem, čo je teraz bližšie: tridsiatka alebo tridsiatok (psí)? Ako tak načúvam, pílenie konára nie a nie ustať.
