Dejiny mýtov

Ľudia boli vždy tvorcami mýtov. Takto začína Karen Armstrongová stručnú, ale pôsobivú rozpravu o mýte, o jeho povahe, o jeho vzniku a dôvodoch, prečo ho dosiaľ naliehavo potrebujeme. Dejiny mýtu sú dejinami ľudstva, predstavujú naše príbehy a predstavy, náš záujem a pokusy o pochopenie sveta, spájajú nás s našimi predkami a s ostatnými ľuďmi. Mýty nám pomáhajú pochopiť zmysel vesmíru. Táto kniha je skvelým, provokujúcim úvodom do mytológie v najširšom zmysle slova. Vysvetľuje nám, prečo ohrozíme sami seba, ak budeme brať mýty na ľahkú váhu. Zdá sa, že ľudské bytosti veľmi skoro vynikali schopnosťou uvažovať o veciach, ktoré prekračovali ich bežnú skúsenosť. Boli to teda tvorovia, ktorí pátrali po zmysle. My ľudia, na rozdiel od zvierat, vytvárame príbehy, ktoré nám umožňujú vidieť život v širších súvislostiach odhaľujúcich hlbší zmysel a potvrdzujú, že život má svoj význam a hodnotu napriek všetkým skľučujúcim a chaotickým dôkazom svedčiacim o opaku, konštatuje Armstrongová. Predstavivosť je schopnosť, ktorá sa zúčastňuje na vzniku náboženstva a mytológie. Mytológia, takisto ako veda a technika, nie je únikom pred svetom, ale spôsobom, ako žiť na tomto svete intenzívnejšie. Hroby neandertálcov nás upozorňujú na päť dôležitých znakov mýtu. Po prvé, takmer vždy je zakorenený v zážitku smrti a strachu zo zániku. Po druhé, zvieracie kosti poukazujú na to, že k pohrebu patrila obeta. Mnohé mýty nemajú zmysel mimo liturgickej drámy, z ktorej povstali a sú nepochopiteľné v profánnych súvislostiach. Po tretie, neandertálsky mýtus sa vynoril pri hrobe, hranici ľudského života. Najpôsobivejšie sú mýty o krajnostiach – nútia nás vychádzať za hranice skúseností. Mýty rozprávajú o neznáme, o tom, čo spočiatku nevieme pomenovať slovami. Po štvrté, mýtus nie je samoúčelný príbeh. Mytológia nám podáva správny duchovný alebo psychologický návod, ako primerane konať na tomto či onom svete. A napokon, celá mytológia rozpráva o inej rovine, ktorá jestvuje popri našom svete a ktorá je v istom zmysle jeho oporou. Viera v neviditeľnú, ale mocnejšiu skutočnosť, ktorú občas nazývame svetom bohov, je základnou témou mytológie. Mytológia sa týkala nie teológie v dnešnom zmysle slova, ale ľudskej skúsenosti. Ľudia sa nazdávali, že bohovia, zvieratá i príroda navzájom nerozlučne súvisia, podliehajú rovnakým zákonom a pozostávajú z tej istej božskej substancie. Bohovia pomáhali ľuďom pochopiť skúsenosť transcendentnosti. Dnes sa slovo „mýtus“ často používa ako charakteristika čohosi jednoducho nepravdivého. Od osemnásteho storočia rozvíjame vedecký pohľad na dejiny. Zaujíma nás predovšetkým to, čo sa skutočne stalo. Lenže keď ľudia v predmodernom svete písali o minulosti, skôr ich zaujímalo to, čo tá-ktorá udalosť znamenala. Mýtus bol v istom zmysle udalosťou, ktorá sa stala raz, no stáva sa aj neprestajne. V našom prísne chronologickom prístupe histórii nemáme výraz pre taký jav, ale mytológia je umelecká forma, ktorá prekračuje históriu v úsilí poukázať na to, čo je v ľudskej existencii nadčasové, pomáha nám povzniesť sa nad chaotický prúd náhodných udalostí a odhaliť jadro reality. Mýtus je pravdivý preto, lebo je pôsobivý, nie preto, že by nám poskytoval faktické informácie. Ak nám však neumožní nazrieť do hlbšieho zmyslu života pod novým zorným uhlom, zlyhal. Ak pôsobí, teda ak nás donúti zmeniť názor a cítenie, ak nám vleje novú nádej a donúti nás žiť plnším životom, je to opodstatnený mýtus. Raní ľudia ešte nepoznali poľnohospodárstvo. Nevedeli si dorábať potravu, opierali sa len o lov a zberačstvo. Mytológia bola pre ich prežitie nemenej dôležitá ako ich lovecké zbrane a zručnosť, ktorú získali, aby mohli zabíjať korisť a nadobudnúť istý vplyv na prostredie. Môžeme sa všeličo naučiť o živote a konaní pravekých ľudí aj od takých prírodných národov, ako sú Pygmejovia či austrálski domorodci. Tieto domorodé etniká považujú za prirodzené, že uvažujú v mýtickej a symbolickej rovine, lebo podľa etnológov a antropológov si plne uvedomujú duchovný rozmer svojho každodenného života. Mytológia stráca zmysel, ak nie je súčasťou procesu regenerácie, smrti a znovuzrodenia. Hrdinský mýtus má také pevné korene, že aj životy historických postáv, napríklad Budhu, Ježiša či Mohameda sa podávajú spôsobom zodpovedajúcim archetypálnemu modelu, ktorý pravdepodobne pochádza z dielne paleolitického veku. Pohľady do paleolitickej minulosti, ktoré uvádza Karen Armstrongová vo svojej knihe, potvrdzujú, že mytológia nebola liekom pre každú situáciu. Nútila mužov i ženy vziať na vedomie neúprosnú realitu života a smrti. Ľudia stáli pred tragickou víziou. Snívali o tom, ako vstúpia na nebesá, a pritom si uvedomovali, že sa im to podarí iba vtedy, ak vezmú na vedomie, že sú smrteľní, ak sa obrátia chrbtom k bezpečnému svetu, zostúpia do hlbín a ak zomrú pre svoje dovtedajšie ja. Mýty a ríty patriace k nim pomohli paleolitickým ľuďom prejsť z jednej životnej etapy do druhej tak, že keď konečne nadíde smrť, budú ju vnímať ako poslednú a konečnú iniciáciu iného, úplne neznámeho spôsobu bytia. Toto rané osvietenie nikdy neodvrhli, a preto ukazovalo ľuďom cestu, keď nadišla ďalšia revolúcia ľudských dejín. Iba málo novôt má taký veľký význam pre ľudstvo, ako poľnohospodárska neolitická revolúcia. Poľnohospodárstvo bolo produktom loga, ale na rozdiel od technických revolúcií našich čias ho nepovažovali za rýdzo svetské podujatie. Podľa Armstrongovej vyústilo do veľkého duchovného prebudenia, ktoré obohatilo ľudí o úplne nové chápanie seba samých a ich sveta. Paleolitickí ľudia chápali lov ako posvätné konanie a vzápätí nadobudlo takú istú povahu aj poľnohospodárstvo. Preto prvé semená „odhadzovali“ ako obety a prvé plody úrody nechali nedotknuté v záujme recyklácie posvätných energií. Ranoneolitická mytológia vnímala úrodu ako plod hierogamie, čiže sakrálneho manželstva. Pôda bola ženskej povahy, semená boli božské a dážď prejavom styku neba so zemou. Bolo bežné, že sa muži a ženy počas výsadby oddávali rituálnemu sexu. Mýty učili ľudí, že patria k zemi, takisto ako skaly, rieky a stromy. A preto musia rešpektovať jej prirodzené rytmy. Nové neolitické mýty od ľudí vyžadujú, aby brali do úvahy realitu smrti. V ranej mytológii obrábanie pôdy prekypuje násilím a obživa sa vydobýja neprestajným zápasom so sakrálnymi silami smrti a skazy. V knihe Genezis je strata prapôvodného raja chápaná ako prechod k poľnohospodárstvu. V raji sa prví ľudia starali o Božiu záhradu bez námahy. Po páde žena rodí deti v bolestiach a muž v pote tváre obstaráva obživu z pôdy (Gn 3, 16-19). Bohyňa matka zem nie je spasiteľkou, ale je príčinou smrti a žiaľu. Jej putovanie predstavuje iniciáciou, rítus transformácie, ktorá sa vyžaduje od nás všetkých. Smrť je strašná, hrozivá a nevyhnutná, ale neznamená koniec. Poľnohospodárstvo podnecovalo nový, hoci obmedzený optimizmus. Semeno musí zahynúť, ak má rodiť. Orezávanie dokonca pomáha rastlinám a podporuje rast. Iniciácia, ktorá sa konala počas kultových mystérií v Eleuzine pri Aténach, dokazuje, že konfrontácia so smrťou vedie k duchovnej regenerácii a je formou orezávania u ľudí. Nedáva im síce nesmrteľnosť – večne žijú iba bohovia – ale umožňuje im žiť na zemi bez väčšieho strachu, teda aj plnšie a pokojne pozerať smrti do očí. V skutočnosti sme každý deň nútení zomrieť tomu, čo sme už dosiahli. Aj v neolite mýty a rituály prechodu pomáhali ľuďom zmieriť sa so smrteľnosťou, prejsť do ďalšieho štádia a nájsť v sebe odvahu meniť sa i rásť, hovorí na záver svojich úvah o neolitickej revolúcii Karen Armstrongová. Približne okolo roku 4000 pred n. l. ľudia urobili ďalší významný krok vpred, keď začali stavať mestá. Zakaždým, keď ľudia vstúpili do novej historickej éry, zmenila sa aj ich predstava o ľudstve a bohoch. Ľudia žijúci v obdobiach ranej civilizácie, boli čoraz podobnejší novovekým ľuďom a čoraz zreteľnejšie než hocikedy predtým si uvedomovali, že môžu sami rozhodovať o svojom osude. Preto už nemohli vnímať bohov rovnako ako ich predkovia. Do stredu pozornosti sa dostalo konanie ľudí a bohovia sa im zdali vzdialenejší. Už neboli samozrejmou skutočnosťou a ocitli sa mimo dosahu. Nová mestská civilizácia videla v potope obraz krízy vo vzťahoch ľudí s bohmi. V mezopotámskom mýte potopa znamená počiatok ústupu bohov zo sveta. Čoraz väčšmi sa v Mezopotámii, podobne ako dnes v novoveku, dostáva do popredia mytológie a ľudského úsilia civilizácia a kultúra. Bohovia sa možno stiahli, ale aj napriek tomu si ľudia jasne uvedomovali transcendentný prvok vo svojom každodennom konaní. Každé mesto pokladali za pozemský majetok niektorého boha a každý občan – od panovníka až po posledného robotníka – mal svojho božského patróna. A keďže mestská kultúra Mezopotámčanov sa vyvinula z malých roľníckych spoločenstiev úzko spätých s prírodnými rytmami vidieka, nazdávali sa, že aj bohovia prekonali podobný vývin. Mýtus o stvorení, ktorý sa zachoval v babylonskom epose, sa podľa úvodných slov volá Enuma Eliš. Zračí sa v ňom rozvoj mezopotámskeho mestského štátu, ktorý sa obrátil chrbtom k starej poľnohospodárskej spoločnosti a ktorý sa opiera o vojenskú silu. Marduk po víťazstve nad bohyňou Tiamat založil Babylon. Aj v Biblii sa zachovali zvyšky stvoriteľských mýtov (Gn 1, 1-2). Tento typ kozmogónie bol obľúbený medzi blízkovýchodnými národmi. Vyjadrovala ich presvedčenie, že civilizácia je nekončiaci boj, mohutné vypätie vzdorujúce silám pokúšajúcim sa o skĺznutie k beztvárnemu barbarstvu. Enuma Eliš sa recitoval na štvrtý deň novoročných osláv. Nebola to obyčajná historická príhoda, ktorá sa raz odohrala a koniec. Stvorenie sveta bol pokračujúci proces, boj bohov proti chaosu trvá naďalej a ľudia sa nezaobídu bez prílevu božskej energie, ak chcú zabrániť neporiadku a pohrome. Podľa Armstrongovej mýtus o stvorení nikdy nepredkladal ľuďom faktické poznatky o pôvode života. Zámer kozmogónie nespočíval v informovaní, bol predovšetkým terapeutický. Ľudia si vypočuli kozmologický mýtus, keď čelili bezprostrednej pohrome, keď chceli skoncovať s nejakým konfliktom alebo vyliečiť chorého. Dosiaľ boli stredobodom mytológie takmer výlučne dávne hrdinské skutky a zápasy bohov alebo archetypálnych predkov na počiatku sveta. Mestské mýty sa však začali zameriavať do historického obdobia. História sa začína dotýkať mytológie, lebo bohovia sa začali vytrácať zo sveta ľudí. Toto smerovanie badať v babylonskej skladbe známej ako Epos o Gilgamešovi. Gilgameš bol pravdepodobne historická postava a žil okolo roku 2600 pred n. l. Ľudia boli čoraz väčšmi rozčarovaní starou mýtickou víziou, z ktorej žili ich predkovia. Dostavilo sa duchovné vákuum. V niektorých častiach sveta niekdajšia duchovnosť upadla, ale nenahradilo ju nič nové. Tento nepokoj nakoniec vyústil do ďalšej veľkej transformácie. V ôsmom storočí pred n. l. sa rozšíril veľký, všeobecný nepokoj a v štyroch rozličných regiónoch začalo hľadať nové riešenie pozoruhodné množstvo prorokov a mysliteľov. Nemecký filozof Karl Jaspers hovorí o „axiálnej ére“, lebo sa ukázalo, že išlo o zásadný obrat v duchovnom vývine ľudstva. Vznikli nové náboženské a filozofické sústavy konfucianizmus a taoizmus v Číne, budhizmus a hinduizmus v Indii, monoteizmus na Blízkom východe a grécky racionalizmus v Európe. Tieto axiálne tradície súviseli napríklad s veľkými židovskými prorokmi ôsmeho, siedmeho a šiesteho storočia, s mysliteľmi upanišád a s Budhom (asi 563 – 483) v Indii, s Konfuciom (551 – 479) a autorom diela Tao Te ting v Číne a s tragédiami piateho storočia, so Sokratom (469 – 399 pred n. l.), Platónom (asi 427 – 347 pred n. l.) a Aristotelom (asi 384 – 322 pred n. l.) v Grécku. Nové myšlienkové systémy sa napospol nevyvinuli v odľahlých púšťach ani v horských pustovniach, ale v prostredí kapitalizmu a vysokého finančníctva. Všetky axiálne pohyby mali niekoľko spoločných prvkov. Zreteľne brali na vedomie utrpenie, ktoré sa javilo ako nevyhnutná zložka ľudského údelu a všetky zdôrazňovali preduchovnenejšie náboženstvo, ktoré by nebolo tak jednoznačne späté s vonkajšími rituálnymi praktikami. Prejavovali nový záujem o individuálne svedomie a morálku. Všetci myslitelia učili svojich žiakov, aby hľadali pravdu v sebe a nespoliehali sa len na to, čo im povedia kňazi a odborníci v otázkach náboženstva. Radili ľuďom, aby nič nepokladali za samozrejmú pravdu, aby spochybňovali doterajšie istoty a aby kriticky posudzovali staré hodnoty, ktoré dovtedy brali ako raz navždy dané. Mytológia bola jednou z oblastí, ktorá si vyžadovala prehodnotenie. Axiálni myslitelia upozorňovali, že plný zmysel mýtu sa nám nevyjaví, ak nebude viesť k uplatňovaniu praktického spolucítenia a spravodlivosti v bežnom živote, hovorí Armstrongová. Lao-c‘ aj Budha boli ochotní použiť staré mýty, aby pomohli ľuďom chápať nové myšlienky. Proroci Izraela však nemohli zaujať taký tolerantný postoj. Jediným Bohom v ich očiach bol Jahve, ktorý bol vysoko povznesený nad triviálne staré príbehy. Preto začali polemizovať so starým náboženstvom. V Grécku bol hnacou silou axiálneho veku logos (rozum), ktorý funguje v inej rovine myslenia než mýtus. Kým mýtus vyžaduje citovú zaangažovanosť, alebo istú rituálnu mimézis, ak má byť zmysluplný, logos sa usiluje objaviť pravdu spôsobom, ktorý vyhovuje len kritickému uvažovaniu. V gréckych iónskych kolóniách (v dnešnom Turecku) sa prví fyzici usilovali objaviť racionálnu základňu starých kozmologických mýtov. Karen Armstrongová k tomu dodáva, že grécky racionalizmus napriek obrovským úspechom v axiálnom období v skutočnosti nijako neovplyvnil grécke náboženstvo. Všetky tri monoteistické náboženstvá majú skôr historické, než mytologické základy. Židia, kresťania a moslimovia veria, že ich Boh aktívne zasahuje do dejín a jeho pôsobenie badať v skutočných udalostiach tohto sveta. Sú také udalosti naozaj skutočnosťou, alebo sú to „len“ mýty? Rozpačitý postoj k mýtu prenikol do západného myslenia zásluhou Platóna a Aristotela, a tak sa monoteisti opätovne usilujú prispôsobiť svoje náboženstvo racionalizmu filozofie, hoci zväčša prichádzajú k záveru, že to bol omyl, konštatuje Armstrongová. Ježiš a jeho prví učeníci boli židia, hlboko zakorenení do židovskej duchovnosti, ako napríklad svätý Pavol, o ktorom sa dá povedať, že mytologizoval Ježiša. Karen Armstrongová to nemyslí v pejoratívnom zmysle. Ježiš bol skutočná historická postava. O tom máme doklady nielen biblické, ale aj mimobiblické. Pravda, ak sa historická udalosť nemytologizuje, nemôže sa stať zdrojom náboženskej inšpirácie. Musíme si uvedomiť, že mýtus je udalosť, ktorá sa – svojím spôsobom – raz stala, ale stáva sa neprestajne. Preto sa musí oslobodiť od väzby na konkrétne obdobie a vstúpiť do životov veriacich každého obdobia, aby nezostala ojedinelou, neopakovateľnou príhodou, ak nie dokonca historickou náhodou, ktorá sa ani netýka života ostatných, hovorí Armstrongová. Mýtus sa nedá správne pochopiť bez transformačného rituálu, ktorý ho uvádza do životov a sŕdc pokolení veriacich. Mýtus si vyžaduje konanie. Apoštol Pavol rovnako zaobchádzal s Ježišom. O udalosti z jeho pozemského života sa veľmi nezaujímal. Dôležité pre neho bolo „mystérium“ (toto slovo má rovnaké etymologické korene ako grécke slovo mythos) jeho smrti a vzkriesenia. Každý, kto prešiel iniciáciou krstu, má účasť na Ježišovej smrti a bude mať podiel aj na jeho novom živote. Podľa Armstrongovej Ježiš už nebol obyčajnou historickou postavou, ale duchovnou realitou v životoch kresťanov vďaka rituálnej a etickej disciplíne totožnej so životom samého Ježiša, ktorý žil pre iných. Pravda, vzhľadom na priepasť oddeľujúcu mythos a logos, ktorú vnímali Gréci, niektorí židia, kresťania a moslimovia si nevedeli rady s bohatou mýtickou líniou vo svojich tradíciách. Západoeurópski kresťania v jedenástom a dvanástom storočí znovu objavili Platónove a Aristotelove diela, ktoré boli pre nich v období temna po zániku Rímskej ríše stratené. Práve vo chvíli, keď sa židia a moslimovia začali vzdávať pokusov o racionalizáciu vlastnej mytológie, západní kresťania sa s nadšením zamerali na projekt, od ktorého už nikdy neodstúpili. Začali strácať kontakt so zmyslom mýtu. Moderný Západ je dieťa logu. Logos sa musí na rozdiel od mýtu zhodovať s faktami. V zásade je praktický a neprestajne upriamený do budúcnosti, so zámerom ešte väčšmi ovládnuť naše prostredie alebo objaviť niečo nové. To znamenalo, že intuitívne, mýtické spôsoby myslenia sa zanedbávali a ustupovali pragmatickejšiemu, logickejšiemu duchu vedeckej racionálnosti. Pretože ľudia Západu zväčša mýtus nepoužívali, mnohí už vôbec nechápu jeho zmysel. Lenže logos nikdy nebol schopný poskytnúť ľuďom zmysel života, ktorý zjavne potrebovali. Životu dodával štruktúru a zmysel mýtus. Musíme sa zbaviť bludu devätnásteho storočia, podľa ktorého je mýtus nepravdivý, prípadne predstavuje nižší spôsob uvažovania. Sme mýtotvorcovia a v dvadsiatom storočí sme boli svedkami vzniku niekoľkých nanajvýš deštruktívnych novovekých mýtov, ktoré vyústili do masakier a genocíd. Tieto mýty zlyhali, lebo nezodpovedali kritériám axiálneho veku. Chýbal im duch súcitu, rešpekt k posvätnosti akéhokoľvek života či empatia, ako vravel Konfucius. Tieto deštruktívne mytológie boli obmedzene rasistické, nacionalistické, viazané na isté vierovyznania a egoistické, boli to pokusy vyvyšovať seba ponižovaním ostatných. Všetky takéto mýty zlyhávajú zoči-voči požiadavkám moderných čias vytvárajúcich globálnu dedinu, v ktorej čaká všetkých ľudí rovnaký údel, konštatuje Karen Armstrongová. Podľa nej potrebujeme mýty, ktoré nám pomôžu stotožniť sa s blížnymi, nie iba s tými, ktorí patria k nášmu etnickému, štátnemu či ideovému spoločenstvu. Potrebujeme mýty, ktoré nám pomôžu pochopiť význam súcitu, ktorý v tomto pragmatickom, racionálnom svete nepokladáme vždy za dostatočne produktívny či efektívny. Potrebujeme mýty, ktoré by nám pomohli utvárať duchovný postoj, vidieť až za hranice našich bezprostredných potrieb a osvojovať si transcendentné hodnoty, spochybňujúce naše solipsistické sebectvo. Potrebujeme mýty, ktoré by nám pomohli opäť si vážiť zem a nevyužívať ju iba ako „zdroj“. Je to veľmi dôležité, lebo bez istej duchovnej revolúcie, ktorá by nám umožnila držať krok s našou technickou vynachádzavosťou, by sme túto planétu nezachránili. Osobne oceňujem prínos knihy Karen Armstrongovej v tom, že poukazuje na význam mýtu pre život súčasného človeka. Mýtus nie je niečo neskutočné, ako si často myslíme. Naopak, odkrýva nám hlbšiu dimenziu sveta a ľudského života, ktorá nie je prístupná pre vedecké poznanie. Je to dimenzia zmyslu, ktorú bude musieť objaviť aj súčasná civilizácia vybudovaná na poznatkoch vedy a techniky, keď bude chcieť prežiť. Dnes sa človek stáva súčasťou virtuálneho sveta, v ktorom stráca svoju osobnú identitu a ktorý ho pohlcuje. Kto strávi väčšinu dňa pri internete, stráca osobný kontakt s ľuďmi. Prestáva mu chýbať príroda, šport, relaxovanie. Zabúda na priateľov, lebo má virtuálnych. Takýto človek vynecháva zo svojho života podstatné prvky, ktoré ho robia človekom. Nevytráca sa z jeho života aj hĺbkový rozmer, z ktorého môže zmysluplne žiť a ktorý veriaci nazývajú Bohom? Keď hovorí Karen Armstrongová, že Pavol „premenil Ježiša na nadčasového mýtického hrdinu“, nemyslí tým, že ho urobil neskutočným. Podľa mňa chce tým autorka povedať, že pre Pavla bol Ježiš viac ako len historická osoba. Ježišovo pôsobenie po jeho vzkriesení bolo mocnejšie a účinnejšie ako predtým, lebo premieňalo ľudské životy. Významný súčasný teológ Eugen Biser hovorí, že Pavol sa cítil vo svojom hlbokom intímnom zážitku s Kristom pri Damašku oslovený Bohom a obdarovaný novou životnou náplňou a zasvätený do tajomstva Božieho života. Biser si preto myslí, že nikde sa neuskutočňuje vznik viery v Krista s takou zrejmosťou ako u Pavla. Autor je teológ (Karen Armstrong: Dejiny mýtov, Slovart, Bratislava, 2005, 134 strán)