Dva mosty na jednom mieste

Svet stavia od nepamäti. V počiatkoch to bola len potreba budovať si bezpečný úkryt. S pribúdajúcimi nárokmi a skúsenosťami rástli aj nároky na staviteľské umenie. Je nepopierateľným faktom, že staviteľstvo a jeho najdokonalejšia forma v podobe vydarených architektonických diel mení modrú planétu na nepoznanie. Je svedectvom prekonávania technických možností a pribúdajúcich nárokov, svedectvom ubiehajúcich letopočtov a svedectvom toho, ako sa k jej dielam a niekedy aj tvorcom dokážeme správať. Architektúra v konkrétnej podobe sa objavuje stále a stále, niekedy zmizne, alebo len mení tvar, farbu či svoju pôvodne určenú funkciu. Jej fasády sú len zdanlivo nehybné. Podliehajú totiž najrozmanitejším prejavom vyplývajúcim nie vždy len zo strany prírodou určovaných podmienok a zmien. Najčastejšie je to ľudský faktor, ktorý ju mení na podobu podľa vlastných predstáv. Človek a architektúra vždy fungovali a budú fungovať vo vzájomnej interakcii a budú pritom striedať vzájomné postavenie hráča a protihráča. Stavitelia mostov Dnes ťažko určíme, kto postavil prvý dom či most, a nie je to ani dôležité. Len v pocitoch a predstavách sa môžeme preniesť späť do veľmi vzdialeného časového obdobia, keď človek stál na brehu vodného toku a potreboval ho prekonať. Potreba zdolať prekážku a všetky emócie spojené s jej prekonávaním sú súčasťou dedičstva prenášaného v génoch. Vieme loviť vo svojom vnútri spomienky na okamihy, pri ktorých sme nútení „pohnúť“ trebárs rozumom a nájsť riešenie. Prekonať riečny tok bola a stále je náročná úloha. A je zaujímavé, že riešenia sa nekopírujú. Koľko mostov, toľko nových podôb v statickom, stavebno-konštrukčnom a architektonickom duchu. Za výborných staviteľov mostov sú považovaní starí Rimania. Jeden zo starých mostov v Ríme odolal počas druhej svetovej vojny nájazdom niekoľkých tankových kolón. Nový železobetónový most v tom istom meste takýto prejazd zdeformoval. Je to svedectvo zručnosti starovekých staviteľov, netreba však hneď odsúdiť ani dnešné úspechy vo svete mostného staviteľstva. Mnohé dnešné mosty sú svojimi rozmermi rekordné a je zaujímavé, že stavitelia vynakladajú úsilie aj na stále originálnejšie konštrukčné i vizuálne riešenia. Postaviť most už nie je len potrebou prekonať fyzickú prekážku, ale aj potrebou prekonávať „samého seba“. Nový most v Bratislave Medzi unikátne mosty, a to dokonca v celosvetovom meradle, je zaraďovaný aj Nový most v Bratislave, pôvodne Most SNP. Zaujímavé naklonenie piliera a umiestnenie reštaurácie je raritou. Ako výnimočné by mohlo byť hodnotené aj prijatie mosta verejnosťou. Už viac ako tri desaťročia sa priebežne objavuje verejná nespokojnosť s Novým mostom, kritiky jeho statického i architektonického riešenia. Verejná mienka sa sporadicky otrasie z popola a pretriasa mýty o jeho nefunkčnosti, o tom, že most sa trasie, že objekt reštaurácie sa nakláňa a v konečnom dôsledku o neschopnosti jeho autorov postaviť most, ktorý by pravdepodobne vyhovoval neprajnej časti verejnosti najlepšie tak, že by ho nebolo vôbec počuť a vidieť. Najväčšou bolesťou Bratislavy je skutočnosť, že výstavbe mosta predchádzala asanácia častí starej Bratislavy, ktoré sú spätne hodnotené veľmi diskutabilne. Pred výstavbou mosta padlo Rybné námestie, Židovská ulica a synagóga v tesnej blízkosti Dómu sv. Martina. Tam, kde je dnes nástup na most, bolo ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Rybné námestie. Možno si ho predstavovať ako zaujímavé a príjemné ukončenie Hviezdoslavovho námestia a ako miesto, kde sa turista rozhodne, či bude pokračovať na hradný kopec, alebo sa len poprechádza pri Dunaji. O historickej hodnote týchto priestorov sa polemizuje a to aj vzhľadom na skutočnosť, že tieto priestory neboli na zozname pamiatok spolu so židovskou synagógou, ktorá bola ich súčasťou. Hoci objekt synagógy nemal starecký vek a v časoch asanácie bol hodnotený v polohe nefunkčnej architektúry, v určitom zmysle ho možno považovať za ojedinelý. Poloha v tesnej blízkosti kresťanského dómu, ktorá symbolizovala toleranciu a znášanlivosť dvoch náboženských obcí v Bratislave, bola raritou. Výstavba mosta možno dala príležitosť tým, ktorí nezdieľali znášanlivé názory takýchto rozmerov. Súťažné návrhy na riešenie nového mostného telesa synagógu rešpektujú a podľa názoru jedeného z autorov realizovaného návrhu bolo možné, aby zotrvala na svojom mieste. Výstavba mosta však poskytla dostatočný priestor na zneužitie jeho výstavby pri likvidácii priestorov podhradia a nábrežia, ktoré boli považované za nehodnotné a nežiaduce. A autori realizovaného mostného diela boli zneužití pri hľadaní vinníka za likvidáciu týchto častí starej Bratislavy. Rybné námestie a Podhradie Morový stĺp postavený v roku 1713 z milodarov na pamiatku 3 860 obetí smrtiacej epidémie bol ústredným motívom a prvkom Rybného námestia. Stojí aj dnes. V minulosti malo námestie podobu zátoky, ktorá bola v roku 1902 zasypaná. Najväčšou slávou Rybného námestia boli trhy. Už v roku 1595 tu fungovala predajňa mäsa a tradíciou bol predaj ovocia. Pomenovanie námestia sa zmenilo až po tom, keď sa sem presunul predaj rýb z Františkánskeho námestia. Tivadar Ortvay spomína na Rybné námestie v Uliciach a námestiach Bratislavy ako na miesto významného obchodovania s rybami: „V priemere sa tu ročne predá 24 000 kg kaprov, 1 200 kg dunajských zubáčov, 1 200 kg šťúk, 8 000 kg sumcov, 160 kg jeseterov.“ Vyhľadávanou lahôdkou boli bratislavské vyzy a dnes môžeme len žasnúť a ľutovať zašlú slávu a funkčnosť rybieho trhu priamo na brehu Dunaja. Súčasťou priestoru Rybného námestia bola synagóga židovskej náboženskej obce postavená podľa návrhu Dionýza Milcha v roku 1894. Jej stavbu realizoval staviteľ Alexander Feigler a od jeho mena je odvodené aj niekedy používané pomenovanie feiglerovská synagóga. V čase asanácie bola synagóga, ktorej realizácia stála 180-tisíc korún, mladou stavbou. To by však nemalo mať rozhodujúci vplyv pri hodnotení jej kvalít a, samozrejme, vek stavby nemôže rozhodovať o tom, či je potrebné ju zrovnať so zemou. V literatúre s tematikou bratislavskej histórie sa možno dočítať, že židovská obec bola v období rozhodujúcom o osude synagógy oslabená a dokonca dala k asanácii súhlas. Jednou z línií pokračujúcich od Rybného námestia bola Židovská ulica. Na prelome dvoch minulých storočí žila čulým ruchom pouličného obchodu. Táto časť Bratislavy má svoju bohatú históriu postavenú na bývalej vodnej priekope oddeľujúcej hrad od mesta. Po moháčskej bitke Židia opustili Bratislavu, do roku 1848 sa nesmeli vrátiť a až v roku 1599 dostali povolenie usadiť sa v tejto časti hradného kopca. Židovská ulica vyhorela spolu s hradom v roku 1811. Osud torza Bratislavského hradu podliehal atmosfére ochrany historickej architektúry minulého režimu. Spisovateľ a národný umelec Ján Poničan publikoval svoj názor na problematiku ochrany kultúrneho dedičstva takto: „Myšlienka renovovať hrad sa zamieta skoro sama sebou, lebo by to stálo veľké obnovy, že by sa to vôbec nevyplatilo. Veď čoho symbolom môže byť Bratislavský hrad? Veru, len symbolom smutných čias, v ktorých vládli zemania nad poddanými a šľachta sa pokúšala podrobovať si aj mešťanov. Ak Bratislavský hrad možno nazvať symbolom, je len symbolom panstva a vykorisťovania. Dnešná Bratislava takýto symbol nepotrebuje!“ Hrad sa podarilo nakoniec zachrániť napriek rôznym návrhom na jeho rekonštrukciu, vrátane návrhu na jeho prestavbu do podoby univerzity. Princípy pamiatkovej ochrany definované českými odborníkmi v medzivojnovom období v zmysle zachovania autenticity mestských historických častí zachránili významnú časť historického jadra Bratislavy. Tvarová stabilizácia a konzervácia historických častí mesta sa dostala v šesťdesiatych rokoch minulého storočia do rozporu s pragmatickým prístupom architektonicko-urbanistických inštitúcií, ktoré povýšili účelnosť a stavebný stav na atribúty rozhodujúce o historickej hodnote objektov či celkov. Hlas pamiatkárov bol natoľko oslabený, že rozhodnutie postaviť nový bratislavský most za cenu likvidácie Podhradia a Rybného námestia sa podarilo kompetentným v tých časoch presadiť. Bratislava už nemá Rybné námestie a k nemu priľahlé historické časti a napriek návrhom na rekonštrukciu celého Podhradia a dokonca likvidáciu mosta je málo pravdepodobné, že vývoj architektúry Bratislavy pôjde cestou budovania replík. Pravý breh Petržalské časti sa stali súčasťou hlavného mesta po druhej svetovej vojne. Petržalka bola vyhlásená za 5.obvod Bratislavy 13. 2. 1946. Vtedy bola označovaná za najväčšiu dedinu s primitívnou dispozičnou a kultúrno-výtvarnou hodnotou. Vzhľadom na radikálne asanačné zásahy nemôže dnešná generácia tieto jej bývalé kvality posudzovať. V päťdesiatych rokoch dnes už minulého storočia bola stará Petržalka obľúbeným a vyhľadávaným miestom rodinných výletov. Rodičia nabalili niečo pod zub, deti sa kúpali v Dunaji, na nábreží hrávala hudba, ľudia tancovali a fungovalo trebárs kúpalisko Lido. Petržalku vtedy obývalo okolo 15-tisíc obyvateľov v približne 1 800 rodinných domoch. Každý dom disponoval záhradou, fungovala tu dokonca tzv. marhuľová zóna, ktorú navštevovali pravidelní zákazníci. Z Bratislavy do Petržalky premávala po vojne električka číslo 6, ktorou bolo možné dostať sa až do Viedne. Dedinské centrum tvoril národný výbor, kostol, pošta, kino Iskra a krčma Mrena. Na Zadunajskej ulici fungovala vychýrená zmrzlináreň u Alimoviča. Na malom priestore spolunažívala národnosť slovenská, česká, rakúska, maďarská, chorvátska a cigánska. Na tvorbe atmosféry sa podieľal aj charakter pohraničnej oblasti. Prísne strážené miesta, prítomnosť ozbrojených osôb, ale aj vzrušujúce zábavy. V priestoroch za Viedenskou cestou dovolili pohraničné stráže deťom korčuľovať sa na zamrznutých vodných ramenách. Po zotmení ich vyháňali a kto neposlúchol, musel za trest čistiť zemiaky na útvare. Na petržalskej strane Dunaja bol v roku 1896 postavený Veslársky klub ako jeden z prvých moderných športových klubov v Uhorsku, ale asanovaný práve pri výstavbe Nového mosta. Stará Petržalka mala aj svoje pracovné príležitosti v Matadorke, ZŤS, Kovosmalte, preglejke alebo vo výrobe sklárskych strojov. Petržalka mala vlastný, nezávislý život. Rozhodnutie situovať novú obytnú zónu, tzv. nocľaháreň do tejto polohy súviselo s prudkým nárastom počtu obyvateľov v neúnosnej miere na opačnom brehu Dunaja. Nová koncepcia územného rozvoja Bratislavy oddelila historické časti od novobudovaných a uvoľnila priestor zachovaniu atmosféry historického jadra. Pri výstavbe Petržalky nebol realizovaný víťazný návrh medzinárodnej urbanistickej súťaže, ale celkom iný. Hovorí sa, že Petržalku nestavali len odborníci, ale aj politici. Prvé byty boli postavené v roku 1976 a počet obyvateľov prudko narastal, Petržalka sa stala raritným jednogeneračným sídliskom a tretím najväčším mestom na Slovensku. Výstavba obytného megasídliska bola a je sprevádzaná vlnou kritiky a jeden z relevantných dokumentov hodnotí dokonca prácu architektov Bratislavy 20. storočia ako pohromu a ako takých, ktorí boli pri tvorbe mestských dominánt príliš ambiciózni a pri tvorbe mesta a ľudského domova príliš neambiciózni. Spoločenská atmosféra budila dojem rezignácie na veci verejné, alebo aspoň dojem z nej bol usmerňovaný do podoby hlasov niekoľkých z más. V sedemdesiatych rokoch Václav Havel v liste Gustávovi Husákovi píše: „...ľudia rezignujú na všetko, čo presahuje rámec ich bežnej starostlivosti o svoje osobné zabezpečenie, hľadajú najrôznejšie spôsoby úniku, prepadajú apatii, nezáujmu o nadosobné hodnoty, nezáujmu o svojich blížnych, duchovnej pasivite a depresii.“ Aj v takej atmosfére zmenil pravý a ľavý breh Dunaja v Bratislave radikálne svoju podobu a spojil ich most SNP. Poloha mosta Jediným cestným premostením v Bratislave šesťdesiatych rokov minulého storočia bol provizórne postavený most Červenej armády vyúsťujúci na bratislavskej strane Dunaja v priestoroch Šafárikovho námestia. Vzhľadom na zastavanosť priľahlých častí nebol most perspektívny v ambíciách prestavby a rozširovania. Jeho praktická kapacita v číslach dosahovala prejazd tzv. 350 vozových jednotiek za hodinu v jednom smere. Prognózy podieľajúce sa na príprave Smerného územného plánu sa opierali o exaktné výpočty, podľa ktorých sa predpokladalo prekročenie kapacity mosta v rokoch 1967 – 1968. S tým súvisel aj predpoklad následného zdržovania rýchlosti a neúmerných časových strát pri prejazde mostom. Predpokladaný stupeň motorizácie a nárast obyvateľov bratislavských i petržalských častí vyústil do potreby budovania ďalších mostných prepojení v hlavnom meste. Územné plánovanie Bratislavy vypracovalo návrhy na premostenie v ďalších dvoch polohách. Jednou bola poloha spájajúca Bratislavu s Petržalkou v priestoroch Rybného námestia s napojením na vtedy Mierové námestie cez Židovskú ulicu. Druhou alternatívou bola poloha v pokračovaní Košickej ulice s napojením na Martanovičovu ulicu a Mlynské Nivy. Ďalšie prognózy rezervovali nové premostenia v pokračovaní Mlynskej doliny a v polohe prislúchajúcej okoliu Zimného prístavu. Najschodnejšou koncepciou pre vtedajšie územné plánovanie bola alternatíva budovania mosta s vyústením do priestorov Rybného námestia na ľavom brehu Dunaja. Za výhodu zvoleného mostného prepojenia bola považovaná jeho orientácia do ťažiska Petržalky a aj skutočnosť, že Dunaj bol v týchto miestach najužší. Smerný územný plán priznával budovaniu tejto alternatívy nevýhodu spočívajúcu podľa odbornéh,ktonickej stránky veľmi náročným dielom, ktoré popri technických nárokoch musí vyhovovať tiež nárokom architektonicko-výtvarným.“ Alternatíva budujúca most v pokračovaní ulice Košickej bola hodnotená ako najslabšia vo vyústení na strane vtedajšej Petržalky, a to v „zemi nikoho“, a aj dĺžka tohto premostenia by bola väčšia. Treťou alternatívou by bolo budovanie nového mosta v mieste vtedy jediného mosta postaveného Červenou armádou. Nevyhnutnosť výstavby provizórneho mosta, odstránenie starých mostných pilierov a potreba nesťažiť plavbu túto alternatívu odsunuli. Most s UFO-m Stavbe Nového mosta, pre niektorých stále mosta SNP, predchádzala anonymná verejná súťaž, ktorú absolvovalo 18 autorských kolektívov. Projekt mosta, po ktorom dnes chodíme a jazdíme, nebol víťazným návrhom. K jeho následnej realizácii prispela zhoda viacerých skutočností. Most víťazného návrhu mal podporu v riečišti Dunaja a požiadavkou Dunajplavby bol voľný riečny tik v celej šírke Dunaja. Výstavbou mosta mala byť poverená maďarská vláda a mal to byť spôsob vyrovnania povojnových finančných dlhov. Maďarskí mostári boli v tých časoch považovaní za veľmoc v oblasti výstavby a konštrukcie mostných telies a možnosť výhodnej prepravy materiálu a techniky po Dunaji podporovala myšlienku, že most postavia. Bohaté skúsenosti maďarských mostárov s nitovaním mostov a preferovanie tejto techniky posunuli realizáciu mosta od víťazného návrhu k tomu, ktorý bol nakoniec postavený. Pri príprave projektovej dokumentácie zareagovala železiarska veľmoc, akou vtedy Československo bolo, že by bolo na škodu nechať si ujsť takúto príležitosť prezentovať sa. Vítkovické železiarne a svetom uznávaný zváračský ústav v Bratislave realizovali v rokoch 1968 – 1973 stavbu mosta SNP. Autormi vybraného návrhu boli architekti Jozef Lacko, Ladislav Kušnír a Ivan Slameň v spolupráci s kolektívom statikov, ktorých viedol Árpád Tesár. Most je dlhý 432 metrov a široký 21 metrov, váži 7 537 ton. Vo výške 85 metrov sa týči nad mestom objekt reštaurácie s priemerom kopule 35 metrov. V jednom z pilierov premáva špeciálne dvakrát naklonená kabínka výťahu, v druhom pilieri je 430 schodov. Dnes si ťažko vieme predstaviť, že povestné UFO by malo, tak ako v súťažnom návrhu, tvar trojuholníka. V najvyššej polohe sa realizovala vyhliadková terasa, ktorá bola po nedávnu rekonštrukciu objektu neprístupná. Mýtus o otáčaní objektu reštaurácie dementuje jeden z autorov: „...keď sa chce niečo otáčať, tak musí mať os otáčania. Reštaurácia by sa nebola mohla otáčať a nás by to nebolo napadlo ani vo sne. Až potom sme sa dozvedeli, že sme nedokázali urobiť otáčavú kaviareň. Nie je to pravda.“ Z unikátneho konštrukčného riešenia celozváraného mostného telesa vyplýva viacero zaujímavých momentov. Slnko ohrieva striedavo jeden a druhý pilier. Ten ohrievaný narastá a spôsobuje nakláňanie podlahy kaviarne. Autori dokonca navrhli vykurovanú strešnú konštrukciu kaviarne zabraňujúcu zosuvu nahromadenej snehovej prikrývky na vozovku mosta. Mýty o nefunkčnom kolose popiera aj fakt, že telesom mosta vedú potrubia zásobujúce Petržalku vodou. Zabráneniu havárie v prípade úniku vody majú slúžiť otvory v spodnej časti mostnej konštrukcie. Hoci si most vyslúžil najviac výčitiek za devastáciu historických častí Bratislavy v priestoroch Podhradia, na prvý pohľad si ťažko možno uvedomiť skutočnosť, že umiestnenie mostného piliera na pravom brehu Dunaja rešpektuje najdôležitejšie dominanty hradného kopca a jeho okolia. Výšková konštrukcia mosta tvorí bránu Petržalky a je jednou z mála výrazných dominánt týchto častí Bratislavy. V čase realizácie mosta boli autori za svoje názory na perné udalosti v roku 1968 vylúčení z postov pedagógov vysokých škôl. Slávnostné spustenie premávky na moste mohli sledovať len anonymne v dave a ich mená dokonca neboli uvedené ani na pamätnej tabuli. Profesor Jozef Lacko zostal v spomienkach bývalých kolegov a žiakov ako veľký dobrák a odborná autorita. Čiastočnou rehabilitáciou jeho diela je Cena Profesora Lacka, ktorú udeľuje od roku 1990 Spolok architektov Slovenska za kreativitu pri spracovaní diplomových projektov v oblasti architektúry. Napriek všetkým výčitkám rozhodlo 14 846 hlasujúcich odborníkov i laikov v ankete o Stavbe storočia v roku 2001, že Nový most v Bratislave je to najlepšie, čo Slovensko v uplynulom storočí postavilo. Dobová tlač pri príležitosti výstavby mosta napísala: „Prostý Bratislavčan kolíše medzi pocitmi ľútosti nad zničením najpokojnejšieho kúta Bratislavy a hrdosti nad veľkolepým projektom mosta.“ V mieste, kde stojí Nový most, stoja mosty dva. Jeden je urbanistickým prvkom, ktorého autorom je územné plánovanie mesta Bratislavy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Druhý je architektonickým prvkom, ktorého autormi sú architekti a statici schopní vytvoriť unikátne statické a konštrukčné dielo s rozmerom odvážnej architektúry. O tomto moste (alebo dvoch mostoch) sa nahovorilo a popísalo veľa. Výsledkom okrem iného je úžas nad schopnosťou architektúry spoluexistovať s nami v širokých súvislostiach. J. J. Rousseau kedysi napísal: „Kritika je pohodlná – na útok jedným slovom treba niekoľko strán obrany.“ Autorka je architektka