Trikrát evolúcia verzus stvorenie
Názory na vznik a formovanie života sú v dnešných filozofických, vedeckých a teologických diskusiách vedené príliš všeobecne. Otázka vzťahu medzi Stvoriteľom a ním stvorenými vecami má dlhú a zložitú históriu. Skoro po celú dobu histórie západného myslenia bola jednoznačne prijímaná idea „Božieho plánu“ alebo Stvoriteľa konajúceho v určitom priestore a čase. Až v posledných dvoch storočiach sa tento názor ocitá pod stále vzrastajúcim tlakom. Darwin navrhol nový mechanizmus – prirodzený výber –, ktorý by vykonal všetku prácu roztriedenia do prírodných sústav, ktoré ostatní pred ním len pasívne opisovali. Reakcia na Darwina a darvinizmus bola medzi kresťanmi zmiešaná. Prví a najhlasnejší kritici Darwina v Anglicku boli jeho kolegovia vedci. Mnohí teológovia boli už dlhú dobu pripravení na myšlienku o určitom druhu postupného stvorenia. Spočiatku však väčšina teológov reagovala na darvinizmus opatrne a obozretne. V skutočnosti sa v Anglicku nikdy nevytvorila väčšia kreacionistická reakcia na darvinizmus. V Spojených štátoch to bolo inak. Tam už vtedy existovala oveľa väčšia skupina konzervatívnejších kresťanov ako v Anglicku. Tí neboli ochotní vyrovnane prijať Darwina ani darvinizmus. Zdalo sa im, že Darwin prinajmenšom výrazne obmedzil aktívnu úlohu Stvoriteľa pri procese stvorenia. V polovici 20. storočia mnohí konzervatívni kresťania začali získavať vysokoškolské tituly v prírodných vedách. Táto skupina sa k darvinizmu stavala prinajmenšom veľmi opatrne. To umožnilo, aby teistickí evolucionisti a kritici začali spolu trvalo a zodpovedne diskutovať. Dôvodom na napísanie tejto knihy bolo úsilie informovať čitateľa o sporných bodoch v dialógu rozoberajúcom stvorenie a evolúciu medzi troma rozdielnymi myšlienkovými prúdmi: (1) teória mladej Zeme alebo nedávneho stvorenia, (2) teória progresívneho stvorenia alebo starej Zeme a (3) teistická evolúcia alebo evolučné stvorenie. Zástancovia teórie nedávneho stvorenia Zeme či takzvaného kreacionizmu mladej Zeme predstavujú konzervatívnu skupinu vedcov, ktorá rýchle získavala vplyv v Spojených štátoch. Tí tvrdili, že vedecké i biblické dôkazy ospravedlňujú názor, že Zem a zvyčajne aj vesmír vznikli pred menej ako desaťtisíc rokmi. V poslednej dobe sa títo vedci pokúšajú pre svoj názor vytvoriť pozitívny teoretický model a neuspokojujú sa už len s kritikou evolučných myšlienok. Črty, ktoré najviac oddeľujú teóriu nedávneho stvorenia od iných, sú tieto: (1) otvorená filozofia vedy, (2) všetky základné typy organizmov boli stvorené priamo Bohom počas biblického týždňa stvorenia, pozri Genesis 1-2, (3) kliatba z Genesis 3, 14-19 hlboko zasiahla všetky aspekty prirodzeného sveta, (4) Noemova potopa bola historickou udalosťou, ktorá svojím rozsahom a vplyvom mala globálny charakter. „Mladí“ aj „starí“ kreacionisti vo všeobecnosti súhlasia s tým, že Boh koná priamo, čo vyplýva podľa nich z modelov fyzikálnych dôkazov (obidve myšlienkové školy uznávajú to, čomu hovoríme „otvorená“ filozofia vedy). Mladí aj starí kreacionisti hovoria, že vidia dôkazy, ktoré ukazujú na priame Božie konanie ako prvotnú príčinu v dejinách života. Boh priamo stvoril hlavné skupiny zvierat a rastlín. A okrem toho, obe teórie uznávajú samotný život ako jav, ktorý nemôže byť redukovaný na nižšie fyzické či chemické entity alebo príčiny, ani sa z nich nemôže vyvinúť. Paul Nelson a John Mark Reynolds, ktorí zastávajú teóriu kreacionizmu mladej Zeme, dodávajú, že naše najlepšie pochopenie hlavných línií fosílnych dôkazov a vývojovej biológie jasne ukazuje na hlbokú a pôvodnú diskontinuitu vo vzťahoch medzi organizmami. P. Nelson a J. M. Reynolds uznávajú, že väčšina zástancov teórie mladej Zeme je motivovaná predovšetkým náboženskými dôvodmi. Ak to vyjadríme myšlienkami filozofa W. V. Quina, všetci máme súbor vieroučných článkov, ktorým plne veríme. Za týmito základnými ideami si pevne stojíme. Niektoré z nich máme v našom myslení zafixované tak silne a rozumovo, že je takmer nemysliteľné, aby sme ich chceli zmeniť. Naše ostatné názory sa odvíjajú od týchto dôležitých postulátov. Samé osebe nemusia byť príliš alebo vôbec preukázateľné vedeckými dôkazmi. Svoju presvedčivosť čerpajú zo spojenia s naším vnútrom. Tak veríme, že Noemov príbeh v knihe Genesis čerpá svoju dôveryhodnosť hlavne z pravdivého Ježišovho príbehu z evanjelií. Znamená to, že očierňujeme vedu a empirický výskum? Prajeme si „vyhlásiť nepriateľstvo vede“ pre akýsi nemoderný výklad Biblie? Samozrejme, že nie, uisťujú nás Nelson a Reynolds. Nechcú, aby slobodné myslenie vnieslo nepriateľstvo medzi vedcov a teológov. Teóriu mladého stvorenia Zeme považujú za pokus o novú interpretáciu údajov, a nie popretie ich existencie či dôležitosti. Obaja autori zároveň upozorňujú, že v histórii filozofie vedy sa objavujú mnohé časové úseky, keď filozofické pravidlá či apriórne princípy znemožňovali vedcom (alebo ako si sami pred polovicou devätnásteho storočia hovorili, prírodným filozofom), aby mohli objavovať nové pravdy. Podľa Nelsona a Reynoldsa teória mladej Zeme nemusí dôsledne ľpieť na dogmatickej či statickej biblickej hermeneutike. Mala by byť ochotná zmeniť sa a priznať si chybu. Nelson a Reynolds uznávajú, že v súčasnej dobe zástancovia teórie mladej Zeme bránia veľmi prirodzený biblický výklad aj za cenu toho, že opustia veľmi prijateľný vedecký obraz „starého“ kozmu. Ale z dlhodobého hľadiska to nie je pre nich udržateľná pozícia. Ak chcú zástancovia teórie mladej Zeme konkurovať obhajcom teórie starej Zeme, musia si vypracovať lepšie vedecké dôvody. Na druhej strane výklad Písma (to znamená skutočná potopa, zmysluplné genealógie, skutočné rozdelenie jazykov) je pre nich taký prirodzený, že stojí za to ho obhajovať, myslia si Nelson a Reynolds. John Jefferson Davis reaguje na tvrdenie Nelsona a Reynoldsa o tom, že veria, že „Boh priamo stvoril všetky základné druhy organizmov“. Nemyslí si však, že by toto široké zovšeobecnenie bolo dostatočne podopreté buď podrobným rozborom fosílnych nálezov alebo špecifickým rozborom biblického používania termínov pre slovo „stvoriť“. Podľa neho sa zdá, že pojednanie oboch autorov predpokladá určitý spôsob pochopenia biblického pojmu stvorenia miesto toho, aby bol tento pojem podrobený starostlivému indukčnému rozboru a aby bolo poukázané na rozdielnosť jeho použitia v celej Biblii. Prístup oboch autorov by podľa neho získal len tým, keby napríklad starostlivejšie rozlišovali koncept primárnych a sekundárnych príčin v stvoriteľskej činnosti Božej. Biblickí autori opisovali Boha ako prvotnú alebo konečnú príčinu prírodných procesov, ale nezmienili sa o druhotných príčinách (ako napríklad o fotosyntéze), ktoré sú v strede záujmu súčasnej vedy, ale pisateľov Biblie nepriťahovali. Celej eseji by podľa Davisa prospelo, keby jej autori starostlivo rozobrali náboženský a kultúrny kontext starovekého Blízkeho východu, v ktorom je možné text Genesis chápať najprirodzenejšie. V tomto kontexte je jasné, že primárnym účelom textu Genesis je predložiť teologické pravdy o Bohu Izraela na pozadí polyteistických božstiev starovekého Blízkeho východu, a nie odpovedať na špecifické otázky moderného vedeckého veku orientované na proces tvorenia. Nelson a Reynolds zastávajú názor o univerzálnej potope. Nevenujú však skoro žiadnu pozornosť výkladu textov, ktoré jasne naznačujú, že globálny jazyk sa v určitom kontexte Písma môže vzťahovať na obmedzenú oblasť alebo môže byť globálny z perspektívy a účelu pisateľa(Gn 41, 57; Dt 2, 25; 1 Kr 18, 19; Kol 1, 23). V tomto aj iných bodoch by bolo chvályhodné, keby autori venovali viac pozornosti jednak otázkam biblickej interpretácie a jednak širšiemu rozsahu empirických faktov, myslí si Davis. Akonáhle vezmeme plne do úvahy charakter biblického jazyka, stane sa predpokladaná biblická podpora teórie mladej Zeme diskutabilná, hovorí Vern S. Poythress. Kresťania, ktorí v spore medzi kreacionistami a evolucionistami obhajujú teóriu starej Zeme, uznávajú dôvody pre teóriu stvorenia Zeme a vesmíru pred dávnymi časmi, ale odmietajú darvinistickú evolúciu. Robert C. Newman, ktorý obhajuje teóriu starej Zeme, sa domnieva, že Zem je stará asi štyri alebo päť miliárd rokov a vesmír desať až dvadsať miliárd rokov. Zástancovia tejto teórie zvyčajne podporujú myšlienku skutočnej existencie Adama a Evy a lokálnej potopy. Newman si myslí, že neriadená evolúcia nie je schopná vytvoriť veci, ktoré dnes vidíme vo vesmíre – ani nie je schopná vytvoriť samotný vesmír, život a jeho súčasnú mnohotvárnosť, ani ľudstvo. Podľa jeho názoru Boh použil na vytvorenie celého vesmíru kombináciu nadprirodzenej intervencie a vedenia pomocou prozreteľnosti. Teória starej Zeme sa niekedy nazýva „progresívny kreacionizmus“. Je to preto, že obhajcovia teórie starej Zeme si myslia, že Boh pri stvorení postupoval progresívne, to znamená, mnohými postupnými krokmi v priebehu dlhého časového obdobia, v ktorom najprv stvoril a potom zdokonalil každú rovinu okolitého prostredia a až potom k nej pridal vyššiu rovinu, ktorá spočíva (takpovediac) na nižších rovinách. Väčšina smerov teórie starej Zeme chápe príbeh v Genesis a údaje kozmológie a geológie ako fakty, ktoré sa týkajú tej istej udalosti stvorenia vesmíru, Zeme a všetkého, čo je na nej. Odchýlky od tejto pozície sa týkajú väčšinou toho, ako treba chápať dni opisované v Genesis. Newman zastáva názor, že po tom, ako Boh na počiatku stvoril vesmír a zemské teleso, otvára každý nasledujúci deň nové stvoriteľské obdobie. Domnieva sa, že taká teória je schopná zladiť vzájomný vzťah medzi príbehom stvorenia z Genesis a racionálnym modelom počiatku Zeme, ako ho obvykle prezentujú astronómovia a geológovia. Rastúce dôkazy z kozmológie stále zreteľnejšie ukazujú na vesmír, ktorý má daný počiatok. V posledný rokoch sa vo vedeckých kruhoch stalo zrejmým, že celý vesmír je „jemne vyladený“ a že mnohé jeho časti musia mať presne tie hodnoty, ktoré majú, aby mohol vzniknúť život, konštatuje Newman. V Genesis (Gn 1) sa nevyhnutne nevylučuje určitý druh teistickej makroevolúcie, ktorá sa týka rôznych druhov rastlín a živočíchov. Pri stvorení Adama a Evy sa však jednoznačne vyžaduje priamy Boží zásah (Gn 2, 7), lebo inak by sme museli považovať tieto biblické správy za číre podobenstvá alebo alegórie (fiktívna história), ako to robia teistickí evolucionisti, konštatuje Newman. Zdá sa však, že fosílne nálezy majú príliš málo spájajúcich článkov medzi hlavnými biologickými kategóriami, ktoré by sa hodili na to, čo sa očakáva od teistickej (alebo ateistickej) evolúcie. Skôr to vyzerá tak, že sa pravidelne objavujú nové druhy rastlín a živočíchov, ktoré nemajú žiadnych príbuzných predkov. Zvlášť to platí o takzvanej „kambrickej explózii“, keď sa všetky hlavné živočíšne kmene objavili behom päť či desať miliónov rokov (pred viac ako päťsto miliónmi rokov), bez toho, aby sa predtým alebo potom stalo niečo podobné. Na názory Newmana ohľadne stvorenia (Gn 1) odpovedá John Jefferson Davis. Zdá sa, že hlavným bodom Genesis (Gn 1) je preňho správa o stvorení rôznych druhov rastlín a živočíchov, menší dôraz už kladie na explicitné detaily procesov, ktoré tomu napomáhali. Myslí si však, že vo fosílnych nálezoch je možné nájsť viac dôkazov rôznych medzičlánkov medzi hlavnými živočíšnymi druhmi ako nachádza Newman. Na kritiku Newmana ohľadne teórie mladej Zeme, reaguje J. P. Moreland. Hovorí, že pre kreacionizmus nie sú problémom určité javy – ako pôvod života či medzery vo fosílnych nálezoch – a nepotrebujú riešenie, lebo sú prvotným kauzálnym postulátom. Sú však problémom pre evolučnú teóriu. Tam sa treba zamerať na výskum nových mechanizmov. Je preto naivné a diskutabilné obviňovať kreacionistov z toho, že si nevypracovali užitočnú stratégiu riešiacu problémy takýchto nedostatkov v porovnaní s ich evolučnými konkurentmi, lebo taká stratégia nie je jednoducho dovolená preto, že tieto fakty sú pre nich východiskové. V tom prípade kreacionistom stačí použiť teologické názory, aby ich viedli pri pátraní po vedeckých testoch, ktoré by potvrdili fakty predpovedané teologickými konštrukciami. Dôležitý posun v spore o darvinizmus prišiel v podobe teistickej evolúcie. Vedci, ktorí zastávali túto teóriu, vypracovali nový spôsob, ako integrovať nové objavy modernej vedy a teológie tak, aby sa podarilo zdôvodniť Božiu činnosť pri stvorení bez toho, aby sa tým nejako obmedzoval rozsah vedeckého výskumu. Howard J. Van Till, ktorý je zástancom teistickej evolúcie, si myslí, že kresťanský spor stvorenia – evolúcia je priamym dôsledkom vážneho neporozumenia jednak historického kresťanského učenia o stvorení ako aj vedeckej koncepcie evolučného vývoja. Keď sa kresťania učili, že existujú len dve základné stanoviská, ako sa vesmír stal takým akým teraz je – buď stvorenie, alebo evolúcia, a keď bol nútený si medzi nimi vybrať, ako by mohol pravoverný kresťan získať dôveru v koncepciu evolučného vývoja? Podľa Van Tilla kresťanské učenie o stvorení a vedecká koncepcia evolúcie nestoja proti sebe, a preto si medzi nimi nemusíme vyberať. Z tohto hľadiska bude už samotná predstava voľby medzi stvorením a evolúciou považovaná za nesprávnu. Kresťanské učenie o stvorení je v jadre teologické (nezaujíma sa o podrobnosti toho, čo by sa mohlo stať a kedy) a zameriava našu pozornosť na radikálny rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením. Všetci kresťania prijímajú toto učenie o stvorení, ale v rozdielnom historickom a kultúrnom prostredí prišli k bohatému rozlíšeniu predstáv histórie stvorenia – k rozličným konceptom spôsobov, ktorými Božia stvoriteľská činnosť (neobmedzená časom, ktorý je tiež črtou stvorenia) vytvorila (v priebehu stvoreného času) pozoruhodne rozličný súbor hmotných štruktúr (ako atómov, molekúl, planét atď.) i živých organizmov. Všetci kresťania súhlasia s tým, že tieto hmotné štruktúry aj živé organizmy boli stvorené – to znamená, že sú súčasťou stvorenia – podstatne sa však líšia v posúdení, na základe čoho sa stanoví čo najpresnejšia predstava histórie týchto stvorených vecí. A v tom je jadro kontroverzie medzi stvorením a evolúciou, konštatuje Van Till. Medzi ľuďmi, ktorí vyznávajú rovnaké učenie o stvorení, sa potom stáva sporným bodom to, kto z nich má najlepšiu predstavu o histórii stvorenia – najlepšiu kroniku toho, kedy a ako stvorené veci dostali svoju charakteristickú podobu či štruktúru. Rovnako ako žiadny iný koncept v rámci obmedzenej oblasti vedeckých kompetencií neprináša ani vedecká koncepcia evolúcie žiadne vysvetlenie existencie niečoho na mieste ničoho, žiadne konečné vysvetlenie zvláštnych schopností, ktoré majú všetky stvorené veci, ani žiadny spôsob, ako rozlíšiť, aký konečný zmysel môže prinášať história vesmíru. Otázky týkajúce sa zásadného zdroja či príčiny existencie vesmíru, vrátane jeho zvláštnych schopností, sú veľmi dôležité, ale prírodné vedy neprinášajú žiadne poznatky, ktoré by prispeli k ich vysvetleniu. Van Till si kladie otázku, čo prinútilo hlásateľov evolučného naturalizmu myslieť si, že vedecký koncept biotickej evolúcie sa môže využiť na podporu ich naturalistického svetového názoru. Podľa neho je iróniou, že možno veľmi ľahko dokázať tézu, že boli oklamaní práve formou voľby buď – alebo, ktorá vznikla z diskusie stvorenie verzus evolúcia. Presvedčili sami seba, že keď potlačia špeciálnu kreacionistickú predstavu histórie stvorenia, podarí sa im zvíťaziť nad celým historickým kresťanským učením o stvorení. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy. Van Till si preto myslí, že títo vedci žijú vo svete sebaklamu. Podľa neho evolučný naturalizmus je veľmi krehký stav. Môže podporovať vedu len v kontexte diskusie stvorenie verzus evolúcia, ktorá sa vedie v tejto knihe a v ktorej je pozícia stvorenia reprezentovaná zástancami špeciálneho kreacionizmu rôznych druhov, to znamená, zástancami teórie mladej či starej Zeme. Kresťania, ktorí sa všetci hlásia k historickému učeniu o stvorení, teraz stoja pred úlohou, ako sa naučiť diskutovať o hodnote evolučnej predstavy histórie stvorenia. Ako majú povzbudzovať ľudí – kresťanov aj tých, ktorí stoja mimo kresťanského spoločenstva – aby odložili populárnu, ale nesprávne chápanú myšlienku, že „stvorenie“ nevyhnutne znamená „špeciálne stvorenie“? A ako majú povzbudzovať ľudí z vedeckej obce i mimo nej, aby odložili síce populárny, ale nesprávne chápaný názor, že „evolúcia“ nevyhnutne znamená naturalistický svetový názor? Van Till vysvetľuje svoje vlastné stanovisko v spore medzi stvorením a evolúciou, ktorý sa dnes objavuje medzi kresťanmi. S kresťanmi všetkých časov vyznáva historicky a biblicky formulované kresťanské učenie o stvorení. Niečo „stvoriť“ znamená „dať tomu súcnosť“. Vidíme veci, ktorým bola daná súcnosť, ktorá je čiastočne definovaná ich „stvorenými vlastnosťami“. Lenže aj existencia stvorených vecí je definovaná veľmi dôležitým spôsobom pomocou charakteristického súboru „stvorených schopností“, vďaka ktorým môžu jednať rôznymi spôsobmi. Ako kresťan, ktorý sa hlási k učeniu o stvorení, chápe všetky „stvorené schopnosti“ ako dary umožňujúce existenciu, ktoré Boh dal svojmu stvoreniu. „Podľa tohto kreacionistického teologického hľadiska mi potom každý objav stvorenej schopnosti – vrátane každého objavu získaného v prírodných vedách – dáva príležitosť vzdávať Bohu chválu za jeho nezmerateľnú tvorivosť a veľkomyseľnosť,“ hovorí Van Till. Spor medzi obhajcami stvorenia a evolúcie je podľa neho čiastočne spôsobený nedorozumením týkajúcim sa rozsahu zoznamu schopností, ktorými Boh obdaroval všetko svoje stvorenie. Bolo toto stvorenie obdarované všetkými schopnosťami, ktoré by boli potrebné ku vzniku niečoho takého ako biotická evolúcia? Špeciálni kreacionisti to odmietajú. Van Till inklinuje k tomu, že by to možné bolo. Verí, že Boh obdaroval všetko svoje stvorenie tak veľkoryso schopnosťami pre sebaorganizáciu a transformáciu, že neprerušená línia evolučného vývoja od neživých objektov k celej rozmanitej škále existujúcich živých foriem je nielen možná, ale skutočne aj prebehla. Preto na účely diskusie, ktorá prebieha v tejto knihe, nazval svoju koncepciu stvorenia ako hľadisko plné obdarovaného stvorenia. Na záver svojich úvah Van Till vyzýva čitateľa, aby sa k nemu pripojil a oslavoval obdivuhodné obdarovanie všetkého stvorenia ako manifestáciu nesmiernej Božej kreativity a neobmedzenej veľkomyseľnosti. A pozýva ho, aby sa k nemu pripojil aj pri objavovaní Stvoriteľovej vlády a transcendencie nad stvorením, nielen vo výnimočných prípadoch obdarovania stvorenia, nielen v požiadavkách dôkazov zmiznutých darov, nie v diskontinuite, ale v každom dare existencie, ktorú Boh dal celému pozoruhodnému stvoreniu, ktorého sme aj my integrovanou súčasťou. Osobne považujem za prínos knihy J. P. Morelanda a John Mark Reynoldsa poukázanie na to, že okrem evolučnej teórie existujú aj iné teórie, ktoré sa zaoberajú vznikom života na Zemi. Jednou z nich je teória kreačná, ktorá ponúka niekoľko zaujímavých alternatív. Kreačná teória vychádza z náboženských motívov a nimi sa riadi pri výbere vedeckých údajov, ktoré ju majú potvrdiť. Vychádza pritom z takého chápania biblických textov, ktoré je už dnes prekonané. Boh nie je „vyplňovačom medzier“ vo vedeckom poznaní, ktoré vysvetľuje svet na základe prírodných zákonov. Podľa mňa má evolučná teória svoju slabú stránku v tom, že jej zástancovia hovoria o neprerušenej línii vývoja od neživých objektov k živým formám, pritom však prehliadajú ostré hraničné prechody medzi anorganickou, biologickou a ľudskou realitou, na ktoré upozorňuje aj súčasný významný teológ Eugen Biser. Podľa neho tieto prechody nie je možné vysvetliť len pomocou evolúcie. Preto si myslí, že tu treba nevyhnutne novým spôsobom klásť metafyzické a teologické otázky úzko späté s otázkou kreácie, osobitne pôsobenia kreácie v stvorenstve. Kniha je zároveň výzvou na prehĺbenie dialógu medzi náboženstvom a vedou, ktorý môže priniesť hlbšie a ucelenejšie poznanie vesmíru a postavenie človeka v ňom. Tento dialóg musí byť založený na vzájomnom počúvaní ako aj rešpektovaní osobitných kompetencií náboženstva a vedy. Autor je teológ (J. P. Moreland, John Mark Reynolds: Třikrát evoluce versus stvoření, Návrat domů, Praha 2004, 315 strán)
