Súčasná juhovýchodná Ázia
Publikácia Contemporary Southeast Asia (Súčasná juhovýchodná Ázia) je zborníkom 12 článkov vedeckých pracovníkov a výskumníkov na univerzitách v Austrálii, Singapure a Hongkongu. Predstavuje ucelený zväzok prác o historických, dekolonizačných a rozvojových tendenciách jedného z najľudnatejších a najdynamickejšie sa rozvíjajúcich subkontinentov sveta, ktorý má z hľadiska svetovej ekonomiky i svetovej ekonomickej vedy veľkú perspektívu rozvoja, bádania a získavania nových poznatkov a skúseností. Ďalšími témami príspevkov v rámci publikácie sú politický systém, demokracia verzus autoritárske režimy, vplyv islamu v regióne, bezpečnostné a environmentálne otázky, vzťah štátov regiónu k regionálnym veľmociam – USA, Japonsku a Číne a predpoklady hlbšej integrácie regiónu v rámci združenia ASEAN. Kniha Contemporary Southeast Asia poskytuje širokospektrálnu analýzu juhovýchodnej Ázie, vrátane hospodárskych, politických, sociálnych a strategických faktorov, ktoré región formujú na národnej i oblastnej úrovni. Publikácia sa začína dvoma analýzami obdobia, ktoré formovalo región. V prvej kapitole analyzuje Robert Elson (Queenslandská univerzita) obdobie kolonizácie, ktoré bolo pre juhovýchodnú Áziu kľúčové, a to najmä z toho dôvodu, že „pretvorilo povrch juhovýchodnej Ázie, životy a domovy jej ľudu, upravilo, ohraničilo a atomizovalo región úplne novým, cudzím spôsobom“. Ekonomické a politické štruktúry, ktoré dnes charakterizujú juhovýchodnú Áziu, majú svoj pôvod práve v ére kolonizácie a jej súčasná situácia a špecifické výzvy sa nedajú pochopiť bez odkazu na toto obdobie. V hodnotení určujúcich historických vplyvov pokračuje Mark Berger (Univerzita Nového Južného Walesu), ktorý analyzuje dosah studenej vojny na obdobie obrodenia národov juhovýchodnej Ázie, ktoré nasledovalo po druhej svetovej vojne v dôsledku zrýchľujúceho sa dekolonizačného procesu. Jednou z najdôležitejších myšlienok Marka Bergera, ktorá vyplýva z jeho hodnotenia, je, že hoci bola juhovýchodná Ázia vystavená silným vonkajším vplyvom v dôsledku súperenia veľmocí, teda Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a v menšej miere i Čínskej ľudovej republiky, národné obrodenie dovtedy kolonizovaných štátov nebolo jediným nevyhnutným východiskom ich budúceho rozvoja. Alternatívou mohla byť napríklad ich industrializácia aj za pokračujúcej kolonizácie, ale s pravdepodobne pomalším tempom. Berger hodnotí rôzne trasy vývoja, ktoré si vytýčili Malajzia, Indonézia a Vietnam, aby zdôraznil skôr všeobecné faktory, ktoré v tomto období formovali región. Zatiaľ čo jedinečné okolnosti studenej vojny významne ohraničili škálu režimov, ktoré v oblasti vznikali, boli v hospodárskom a spoločenskom zmysle kritické aj miestne pomery, ktoré pripomínajú význam interakcií vo vzťahu na národno-regionálnej úrovni. Ide napríklad o rozsah gramotnosti, úroveň a dostupnosť vzdelávania, stav infraštruktúry a pod. Juhovýchodná Ázia má v porovnaní s inými regiónmi sveta či subkontinentami Ázie výrazne odlišný spôsob uplatňovania politickej ekonómie a má jedinečnú polohu v rámci integrujúcej sa medzinárodnej kapitalistickej ekonomiky. Región takisto generoval pomerne osobité politické reakcie na výzvy ostatného obdobia, ktoré boli až donedávna predmetom obdivu. V tretej kapitole sa Greg Felker (Hongkonská vedecko-technologická univerzita) sústreďuje na ekonomický rozvoj juhovýchodnej Ázie, pričom venuje zvláštnu pozornosť historickým faktorom, ktoré na jednej strane zbrzdili a na druhej akcelerovali rozvoj v regióne. Ako sám vysvetľuje, výsledky v tomto regióne boli nielen rozdielne, ale boli spôsobené komplexom vnútorných a vonkajších faktorov, napríklad účinkovaním štátov, ktoré geograficky do oblasti nepatria, ďalej pôsobením silných nadnárodných spoločností iniciujúcich hospodársku integráciu regiónu, ktorá miestnym elitám umožnila prehodnotiť globalizačné tendencie s imperatívom stability a konsolidácie režimu. V štvrtej kapitole prináša William Case (Univerzita Griffith) politický pohľad na osud demokratických a demokratizujúcich reforiem v juhovýchodnej Ázii. Aj keď sa v regióne uplatňuje silný proreformný tlak a triumf demokracie sa zdá byť nevyhnutný, Caseova analýza Singapuru a ASEAN 4, teda Malajzie, Indonézie, Filipín a Thajska naznačuje, že tento proces nie je ani zďaleka hladký a bezproblémový. Skôr naopak, Case poukazuje na to, že hoci sa mnoho miestnych režimov zbavilo niektorých autoritatívnych prvkov, ktoré boli často synonymom vlád v juhovýchodnej Ázii, „pretrváva veľa nereformovaných politických praktík a vzťahov medzi vládou a podnikateľskými kruhmi, ktoré zhoršujú výhľady na kvalitné riadenie štátu.“ Následne sa v regióne objavuje celý rad režimov od pseudodemokracií až po obdoby demokracie veľmi nízkej kvality. Čua Beng Huat (Singapurská národná univerzita) v piatej kapitole pokračuje v analyzovaní regionálnych politických a spoločenských praktík a hodnotí tzv. ázijské hodnoty. Pertraktovanie týchto hodnôt malo v čase vrcholiaceho regionálneho hospodárskeho boomu veľký vplyv a napriek jeho momentálnemu útlmu z Čuovej analýzy vyplýva, že tento fenomén poskytuje dôležitý pohľad na myšlienky a hodnoty, ktoré patria medzi najvýraznejšie a jedinečné produkty tejto oblasti. Pozornosťou venovanou najmä Singapuru, ktorý je svojou multikultúrnosťou stelesnením ázijských hodnôt, zvýrazňuje Čua pretrvávajúce napätie medzi prínosmi kolektivistickej alebo komunitne orientovanej spoločnosti a trvalým nebezpečenstvom, že budú zneužité autoritatívnym režimom ako nástroj politickej represie. V období nedávno zvýšených hospodárskych a strategických konfliktov v regióne je táto analýza nanajvýš potrebná. V nasledujúcej šiestej kapitole analyzuje Vedi Hadiz (Singapurská národná univerzita) historický vývin a súčasný stav organizovanej práce v Indonézii, Malajzii, Thajsku a na Filipínach. Poukazuje na fakt, že napriek úsiliu odborových hnutí v regióne všeobecná historická skúsenosť a povaha ich integrácie v procese globalizácie im vyniesla len relatívne nízky vplyv. Hadiz poukazuje na dôvody tejto slabosti, za ktoré považuje prehru ľavicových myšlienok na medzinárodnom i regionálnom poli a následné odpolitizovanie boja za pracovné podmienky. V siedmej kapitole skúma Greg Fealy (Austrálska národná univerzita) úlohu islamu v regionálnych vzťahoch. Vyhodnocuje dosah rastúcej bigotnosti v dvoch najväčších moslimských krajinách juhovýchodnej Ázie – v Indonézii a Malajzii a analyzuje aj faktory vedúce k šíreniu moslimského extrémizmu a terorizmu v oblasti. Tvrdí, že hoci moslimovia tvoria takmer polovicu obyvateľov regiónu, vplyv islamu na jeho politiku a diplomaciu je menší, ako by sa dalo očakávať. Islam však zostáva veľmi silným prvkom v bezpečnostnej problematike juhovýchodnej Ázie – v Thajsku, na Filipínach, v Malajzii, Indonézii a Singapure predstavujú islamské skupiny najväčšiu teroristickú a vzbúreneckú hrozbu. Fealy sa nazdáva, že štátny útlak a marginalizácia moslimských komunít v kombinácii s rastúcim prepojením s medzinárodnými hnutiami radikálov sú kľúčom k pochopeniu rastúceho násilia s moslimským náboženským pozadím. Alex Bellamy (Queenslandská univerzita) predstavuje v ôsmej kapitole analýzu špecifických bezpečnostných otázok v oblasti. Podľa nej je v tomto regióne, napriek mnohým bezpečnostným výzvam, relatívne málo medzinárodných konfliktov. Jedným z dôvodov je fakt, že štátne elity sa primárne sústreďujú na odstránenie domácich hrozieb a vytváranie inštitucionálneho a normatívneho vonkajšieho poriadku im umožňuje venovať sa im bez zasahovania zvonka. Doplnením predchádzajúcich kapitol zaoberajúcich sa bezpečnostnými hrozbami je aj príspevok Lorraine Elliottovej (Austrálska národná univerzita, Univerzita vo Warwicku), ktorá rozoberá environmentálne výzvy pre štáty juhovýchodnej Ázie. Podľa nej iba správnym umiestnením regiónu do jeho špecifického fyzického okolia je možné pochopiť zvláštne výzvy a obmedzenia, ktoré budú musieť miestni čelní predstavitelia v blízkej budúcnosti riešiť. V tomto zmysle Elliottovej príspevok pripomína, aké rozsiahle môžu byť problémy životného prostredia a aké vysoké sú náklady na ich odstránenie v prípade, že boli dlhodobo zanedbávané. Schopnosť riešiť ich je podkopávaná „nekohorentnou politikou a ťažkosťami pri zakomponovaní ochrany životného prostredia do národných stratégií, obzvlášť v prípade chudobnejších štátov oblasti.“ Ďalším obmedzením schopnosti štátov regiónu vytvoriť si vlastný spôsob reakcie na oblastné výzvy je ich vzťah s početnými, oveľa silnejšími krajinami, ktoré mali historicky obrovský vplyv v celej juhovýchodnej Ázii. Analýza Marka Beesona (Queenslandská univerzita) skúma vzťahy troch najvplyvnejších aktérov regiónu – Spojených štátov amerických, Japonska a ČĽR s krajinami oblasti a zvýrazňuje častý stav politickej, ekonomickej a strategickej závislosti, ktorý medzi nimi v rôznych obdobiach existoval. Ako vysvetľuje v desiatej kapitole, v blízkej budúcnosti sa tieto vzťahy nebudú meniť a vzájomná súťaživosť týchto troch aktérov bude aj naďalej formovať rozvojovú trajektóriu štátov oblasti tak na individuálnej, ako i kolektívnej úrovni. Potenciál kolektívnej alebo celooblastnej spolupráce je hlbšie rozoberaný v jedenástej kapitole, kde sa Richard Stubbs (McMasterova univerzita) venuje historickému vývoju spolupráce a vyhodnocuje jeho perspektívy. Po udalostiach z 11. septembra 2001 a bombových útokoch na Bali sa okolnosti podmieňujúce mieru a charakter regionálnej spolupráce dramaticky zmenili. Podľa Stubbsa je pozitívnym momentom, že napriek nedávnym ekonomickým a politickým krízam, ktoré zasiahli región, a napriek zhoršujúcej sa bezpečnostnej klíme nevypukol medzi juhovýchodoázijskými štátmi vážnejší konflikt, štáty ako také nekolabovali a regionálna spolupráca zostáva súčasťou oblastnej identity. Je otázne, či táto spolupráca bude postačovať na prekonanie rozsiahlych problémov a výziev, každopádne si môžeme byť istí, že jej kvalita bude určovaná pokračujúcou interakciou národných rozdielov a regionálnej dynamiky. (Mark Beeson (ed.): Contemporary Southeast Asia. Palgrave Macmillan Ltd., New York, USA, 2004) Autor je člen Spoločnosti pre strednú a východnú Európu Recenzia bola uverejnená na stránke www.ssve.sk
