Od Kýrosa k Birobidžanu: historické reminiscencie názorov iránskeho prezidenta
Iránsky prezident Mahmúd Ahmadínidžád sa od októbra minulého roka viackrát vyjadril k existencii izraelského štátu. Hoci jeho slová boli odvtedy už nespočetnekrát komentované, predsa len by som chcel upozorniť na ďalšie súvislosti. Nový rozmer dostali výroky iránskeho prezidenta po palestínskych voľbách, ktoré presvedčivo vyhralo hnutie Hamas, ktorého najbližšími spojencami sú Sýria a Irán. Keď som si overoval na internetovej stránke tlačovej agentúry IRNA (www.irna.ir), čo Mahmúd Ahmadínidžád naozaj povedal, narazil som na čosi neuveriteľné. Táto iránska agentúra uviedla, že podporu názoru iránskeho prezidenta vyslovila židovská antisionistická organizácia Neturei Karta International (NKI). Ahmadínidžáda podporili aj Židia Vo vyhlásení NKI sa hovorí: „Ortodoxní židia sa vždy modlili a dodnes sa bez prestávky modlia za skoré a mierové odstránenie sionistického štátu. Podľa učenia Tóry, židovského zákona, je židovský ľud povinný byť lojálny voči občanom všetkých krajín, v ktorých žije. Je mu výslovne zakázané mať v tomto nebesami nariadenom vyhnanstve vlastný štát v akejkoľvek podobe. Okrem toho, prejavy účasti a láskavosti sú podstatou judaizmu. Podmanenie a útlak ľudu, krádež jeho krajiny, domov, sadov atď. sú veľké hriechy, zločiny, ktoré Tóra zakazuje. Oddávna stojíme na strane trpiaceho palestínskeho ľudu v jeho boji za sebaurčenie a úctu. Podľa nášho náboženského učenia veríme, že je nemožné, aby bol dosiahnutý trvalý mier, kým bude existovať štát Izrael.“ Diaspora Lenže keď Mojžiš vyviedol Židov z egyptského zajatia do „zasľúbenej krajiny“, nešlo o neobývané územie. Pôvodné obyvateľstvo dnes nazývame Filištínci a z jeho mena je odvodený aj názov „Palestína“. Po ovládnutí Palestíny na tomto území istú dobu existoval staroveký židovský štát. Ten sa však po období vlády kráľa Šalamúna rozpadol na severné kráľovstvo Izrael (s centrom v Samárii) a Júdske kráľovstvo (centrum v Jeruzaleme). V roku 721 p. n. l. zaniklo pod náporom Asýrčanov severné kráľovstvo a názov Izrael sa začal najprv vzťahovať na celosvetové spoločenstvo Židov a po roku 1948 na obnovený židovský štát. Medzi rokmi 721 p. n. l . až 584 p. n. l. došlo viac ráz k masovým deportáciám Židov, takže nakoniec ich väčšina žila rozptýlená najprv na Strednom východe a neskôr aj na ďalších územiach. V roku 584 p. n. l. babylonský vladár, ktorého zväčša poznáme pod menom Nabuchodonozor, zlikvidoval Júdejské kráľovstvo, nechal zrúcať chrám a vedúcu vrstvu tamojšieho obyvateľstva nechal odviesť do Babylonu. Hoci samotný pojem „babylonské zajatie“ znie hrozivo, v Babylone nežili v neúnosných podmienkach. Práve počas 50 rokov núteného exilu došlo k doformovaniu židovského náboženstva. Tvorca Perzskej ríše (predchodcu súčasného Iránu) Kýros dovolil Židom vrátiť sa do ich domoviny. Hoci si v Jeruzaleme mohli obnoviť chrám, ich územie nedostalo samostatnosť, ale iba širokú autonómiu. Podľa Biblie však za iného perzského vládcu, ktorého nazývame Xerxes (známejší je pokusom o podmanenie gréckych štátov, ktorý sa skončil jeho porážkou v námornej bitke pri Salamine), sa pripravovali plány na vyhubenie Židov, pričom iniciátorom mal byť kráľovský úradník Haman. Lenže manželka Ester prehovorila panovníka, aby Hamanov výnos o vyvraždení Židov odvolal. Židia sa potom dostali do konfliktu s Grékmi i Rimanmi. Povstanie proti Rimanom, počas ktorého bol na krátky čas obnovený židovský štát, sa skončilo vyhnaním Židov z Palestíny a Rimania zbúrali aj chrám v Jeruzaleme. Prvý vtedajší židovský historik Josephus Flavius potom citoval gréckeho zemepisca Strabóna, že Židov bolo možné nájsť v celom vtedajšom známom svete. Sionizmus Na Norimberskom procese sa nacistickým ideológ Alfred Rosenberg obhajoval tým, že on sám nebol tvorcom rasistickej teórie, ktorá viedla k vyhubeniu miliónov ľudí, nielen Židov, ale že ho inšpirovali aj britskí a francúzski myslitelia ako napríklad Houston Chamberlain alebo Arthur Gobineau. Keď bol rakúsky novinár Teodor Herzl v Paríži svedkom pochmúrneho obradu degradácie údajného nemeckého špióna Dreyfusa, uvedomil si, že Židom začína hroziť čosi horšie, než bolo dovtedajšie prenasledovanie vo forme pogromov a vyháňania do iných krajín. Účinnou obranou proti tomuto nebezpečenstvu malo byť obnovenie židovského štátu. Herzl si zároveň uvedomoval, že v prípade niektorých antisemitských argumentov nešlo o úplné výmysly, ale skôr o obludné zveličenie (napríklad úloha židovských finančníkov vo svetovej politike). Neuvedomil si však niekoľko okolností, ktoré mali napokon osudový dosah. Nie všetci Židia prijali jeho argumentáciu a boli ochotní zúčastniť sa na transformácii svojho spoločenstva na moderný národ. Navyše, Palestína, kde mal sídliť moderný židovský národ, už bola obývaná palestínskymi Arabmi. T. Herzl a neskôr Svetový židovský kongres hľadali podporu predovšetkým u Veľkej Británie. Britskí politici sa síce tvárili prívetivo, ale v skutočnosti išlo o tradičnú britskú politickú hru. Palestína a ďalšie arabské územia (vrátane tých, kde ležia posvätené mestá Mekka a Medina) boli na začiatku minulého storočia pod nadvládou Tureckej ríše. Cárske Rusko, kde platil rozsiahly systém diskriminačných zákonov zameraných proti Židom (vymedzená oblasť, kde smeli žiť, zákaz výkonu niektorých povolaní a zákaz vstupu do niektorých ruských miest), začalo na narastajúce revolučné hnutie reagovať organizovaním protižidovských pogromov. Najrozsiahlejší prúd židovských osídlencov do Palestíny na konci predminulého a začiatku minulého storočia smeroval z Ruska. Turecké úrady mu nerobili väčšie prekážky, pretože v ňom videli protiváhu arabského národnooslobodzovacieho hnutia. Briti dali počas prvej svetovej vojny dva protikladné prísľuby. V tzv. Balfourovej deklarácii prísľubili, že sa v Palestíne bude môcť budovať židovský národný domov. Arabi zasa dostali prísľub, že vznikne veľký arabský štát, ktorého integrálnou súčasťou by malo byť aj územie Palestíny. Židia na Sibíri Treba pripomenúť, že dodnes cítiť následky hlavnej metódy britského kolonializmu „rozdeľuj a panuj“. Briti toto rozdelenie dohnali až k nenávisti doslova na ostrí noža a pred svetom vystupovali ako „mierotvorcovia“. Na Cypre to bolo rozoštvanie Grékov a Turkov, v Indii moslimov a hinduistov a v Palestíne židovských sionistických prisťahovalcov a tamojšieho arabského obyvateľstva. Na území britského mandátu Palestína často dochádzalo k ozbrojeným konfliktom. Český spisovateľ Ivan Olbracht, ktorý písal poviedky a novely aj o Židoch zo Zakarpatska, sa v knihe úvah o tomto regióne vyslovil skepticky o možnom úspechu sionistických snáh v Palestíne. Tieto úvahy však písal na sklonku 20. rokov minulého storočia, pred nástupom Hitlera k moci. V tejto dobe sa židovskú otázku v Sovietskom zväze pokúsil riešiť Stalin. Na Sibíri bola vytvorená na území Birobidžanu Židovská autonómna oblasť, ktorá existuje dodnes. Počet obyvateľov však tam nepresahuje 100 000 a nepodarilo sa mi zistiť, koľko je z nich Židov. Je zaujímavé, že Mahmúd Ahmadínidžád spomínal Aljašku a iné územia v súvislosti s jeho predstavami o budúcich osudoch štátu Izrael, lenže Birobidžan v tejto súvislosti nespomenul. Má to niečo spoločné s viac-menej priateľskými vzťahmi, ktoré má dnešný Irán s dnešným Ruskom? Blízky východ – nukleárna výbušnina Tvrdil aj niečo o návrate súčasných Izraelcov do Európy a možných náladách Európanov voči týmto navrátilcom. Zabudol však na to, že Izraelci nepochádzajú iba z európskych krajín (vrátane Ruska). Po druhej svetovej vojne odišli (či boli skôr vyhnaní) Židia z arabských krajín, ktorých niektorí Izraelci nazývajú „čierni Židia“. Títo prisťahovalci majú voči krajinám svojho pôvodu oveľa militantnejší postoj než Židia pochádzajúci z Európy. V časoch, keď bol iránsky šach spojencom USA, žilo v Iráne okolo 100--tisíc Židov. Tí sa po šachovom páde odsťahovali zväčša do Izraela. Ak by sa naplnili zámery Mahmúda Ahmadínidžáda, prijal by ich nazad, ako to chce od Európanov? Po druhej svetovej vojne zanikol britský mandát nad Palestínou. Keď OSN rokovalo o rozdelení tohto územia na židovský a arabský štát, niektoré krajiny Latinskej Ameriky boli proti tomuto riešeniu. Holokaustom ako argumentom v prospech rozdelenia Palestíny napríklad operoval aj vtedajší sovietsky zástupca v OSN Jakov Malik. O súčasnom úsilí spochybňovať holokaust som už v tomto časopise písal. Podľa môjho názoru a mojich poznatkov môžeme iba tvrdiť, že nepoznáme presný počet obetí, no či ich bolo šesť miliónov alebo „iba“ napríklad štyri milióny, na podstate veci nič nemení. Problém je v niečom inom. O Balkáne sa pred prvou svetovou vojnou hovorilo, že je to „sud pušného prachu“. Dnes je však región Blízkeho východu nukleárnou výbušninou. Izrael vlastní atómové zbrane a ak by malo nastať to, čo by chcel dosiahnuť Mahmúd Ahmadínidžád, jeho vláda by ich možno použila. Z tohto zorného uhla možno hľadieť aj na jadrové ambície Iránu. Cítiť v nich argument, „ak to majú oni, prečo to nemôžeme mať my?“ Ostatne, s atómovými výskumami sa už začalo za šacha, ktorý chcel mať z Iránu regionálnu veľmoc. Keď neskôr vypukla iracko-iránska vojna, ako by bola prebiehala a aké by mala dôsledky, keby obe či aspoň jedna strana mala nukleárne zbrane? A navyše, od Iránu a Iraku nie sú ďaleko iné jadrové mocnosti – India a Pakistan.
