Odvaha myslieť a domýšľať
Literárny žáner nazvaný vedecká fantastika (sci-fi) už s najväčšou pravdepodobnosťou patrí do minulého storočia. Asi ju už vytlačil žáner phantasy, príbehy gnómov alebo rytierov z čias kráľa Artuša. Ak sa v tomto žánre náhodou aj vyskytne vedecký prvok, je to buď asteroid hroziaci zničením Zeme alebo hrôzy virtuálneho počítačového sveta. Prečo náš postmoderný svet zavrhol vedeckú fantastiku? Táto otázka mi ešte nástojčivejšie napadla, keď som sa dozvedel, že 27. marca 2006 zomrel jeden z najväčších klasikov sci-fi Stanislav Lem. Keď som na internete čítal nekrológy, autori zväčša kládli otázku, ktoré jeho dielo je najväčšie. Je to viac ráz sfilmovaný román Solaris alebo vedecká úvaha o budúcnosti ľudstva (podľa niektorých autorov je to klasické dielo futurológie) Summa technologiae? Možno však práve v prípade Stanislava Lema klásť podobnú otázku? Trúfam si tvrdiť, že originálna, podnetná, a teda aj významná je väčšina jeho diel, hoci niektoré z nich sú tak trochu zabudnuté. Stanislav Lem sa narodil v roku 1921 v Ľvove. Pochádzal z lekárskej rodiny, ale štúdium mohol zavŕšiť až po vojne v Krakove. Jeho prvý román sa volá Astronauti. Vyšiel v roku 1951 a je zaujímavý z mnohých hľadísk. Napríklad v dobe, keď kybernetika bola vyhlasovaná za „buržoáznu pavedu“, dôležitou súčasťou rakety letiacej na Venušu bol palubný počítač. Román však predovšetkým reagoval na vtedajšiu hrozbu atómovej vojny, Venušania, ktorí si chceli podmaniť Zem, sa navzájom vyničili zbraňami, ktoré mali vyhubiť pozemské ľudstvo. Ešte odvážnejší však bol román Návrat z hviezd. Kozmonauti sa z medzihviezdnej výpravy vracajú na Zem, kde je spoločnosť, ktorá má znaky pripisované komunistickej spoločnosti. „Nový človek,“ ktorý je nadšený „šťastným životom“ je však vytváraný na základe zásahu do vedomia, ktorý Lem nazval „betrizácia“. Tá mala odstrániť nielen agresivitu, ale aj kritické myslenie. Peniaze v tejto spoločnosti boli odstránené iba čiastočne, za lepšie tovary sa musí platiť. Mimochodom, obyvatelia tejto „dokonalej“ spoločnosti neplatia peniazmi, ale kreditnými kartami. Najostrejšou kritikou totalitnej spoločnosti je román Plenta Eden. Opisuje sa tu mimozemská civilizácia, ktorá sa na základe blokovania a zneužívania informácií premenila na súhrn vzájomne sa nenávidiacich kást. O knihe Summa technologiae sa ťažko dá stručnejšie písať. Autor tu nielen písal o možných kozmických civilizáciách, o vývoji umelej inteligencie, ale aj o ďalších problémoch, ktoré čakajú našu civilizáciu. Hoci kritikou totalitnej spoločnosti sa Lem dokonca vyrovnal možno aj Orwellovi, sci-fi ako jediný možný priestor na kritiku spoločnosti, v ktorej žili, napríklad viac využívali ruskí spisovatelia – bratia Strugackí. Mne osobne Lem viac pripomína zakladateľa modernej sci-fi H. G. Wellsa. Lenže Wells bol predovšetkým optimista a strach z toho, čo prichádza, sa ozval až v jeho poslednej knihe napísanej po Hirošime a Nagasaki. Lem bol Stredoeurópan a ako taký mal podobné pochopenie pre prežívanie pocitov absurdity a odcudzenia, aké napríklad nachádzame u Franza Kafku. Odvahu však Lem prejavoval aj v inej oblasti. V 20. storočí bolo u mnohých vedcov takpovediac módou dávať najavo svoje náboženské presvedčenie. Stanislav Lem deklaroval aj po prelomoch, ktoré postihli stredovýchodnú Európu, svoj ateizmus. Zdá sa mi, že hlavným argumentom pre tento postoj bola absurdita nášho sveta. No hlásiť sa k ateizmu práve v jeho rodnej krajine Poľsku vyžadovalo veľkú odvahu. Spomínal som jeho najslávnejší (aj viac ráz sfilmovaný) román Solaris. Tam chcú ľudia nadviazať kontakt s mimozemskou civilizáciou, ktorú tvorí mysliaci oceán. A tu kladie Lem nástojčivú otázku: ako môžeme komunikovať s mimozemšťanmi, keď sa nevieme dorozumieť navzájom?
