Tucet lží, ktoré menili osudy sveta
Známy slovenský novinár a publicista Leopold Moravčík v knihe Lži, ktoré menili svet uvádza 12 najväčších mystifikácií, ktoré mali netušený dosah na osudy krajín, kde boli vyslovené. Je pozoruhodné, že autor v tejto súvislosti nespomína renesančného mysliteľa Macchiavelliho, ktorý ako prvý v dejinách na vedeckej úrovni skúmal úlohu lži v politike. Macchiavelli sa zaoberal takpovediac každodennými politickými lžami, kým autor chcel ukázať tie, ktoré mali kľúčovú úlohu. Medzi spomínaných 12 lží patrí klamstvo o počiatku americkej vojny za nezávislosť, „bostonský čajový večierok“, o páde Bastily, o sfalšovaných českých rukopisoch Královodvorskom a Zelenohorskom, o emžskej depeši, o operácii Konzervy, ktorá bola zámienkou pre nacistický útok na Poľsko, o lži v neúspešnom atentáte na Hitlera, o pozadí maďarského povstania v roku 1956, o incidente v Tonkinskom zálive, o udalostiach pred sovietskym vpádom do Afganistanu, o „masakre“ na pražskej Národní třídě, Ceausescovej smrti či „zbraniach hromadného ničenia“ v Husajnovom Iraku. Autor napríklad uvádza lži, ktoré sa sústredili okolo historických udalostí, ktoré sú zväčša v encyklopédiách či učebniciach označované ako „revolúcie“. Napríklad povestné „bostonské pitie čaju“ nebolo akciou zameranou proti britskej koloniálnej nadvláde, ale v jeho pozadí bol najbohatší muž Nového Anglicka a pašerák John Hancock, ktorému išlo skôr o zisk z pašovaného tovaru. Vtedajšia elita amerických kolónií si skôr želala lepšie postavenie voči Londýnu než nezávislosť (podobné postavenie v neskoršom období dostala Kanada či Austrália, kde prevažnú väčšinu obyvateľstva tvorili aj prisťahovalci z Veľkej Británie). Podobne to bolo aj s Francúzskou revolúciou, kde tiež išlo o komplikované historické procesy, kde pád Bastily je iba náhodným symbolom. Tento rok si pripomenieme 50. výročie maďarského povstania v novembri 1956. Autor jednak uvádza, že svoju úlohu na jeho tragédii malo vysielanie rozhlasu Slobodná Európa, ktoré vyvolávalo v povstalcoch nerealistické nádeje, že ak budú dostatočne tvrdo bojovať, Západ im príde na pomoc. Zároveň však uvádza doteraz neveľmi známe fakty o temnej postave princa Turkula, ktorý v skutočnosti patril medzi najúspešnejších sovietskych agentov. Pod jeho kontrolou bol vysielač ruskej emigrantskej organizácie NTS, ktorý tiež vo svojom vysielaní šíril klamné nádeje. V skutočnosti vtedy Západ, hoci si želal podlomiť sovietsky blok, zároveň rešpektoval rozdelenie sveta dohodnuté na Jaltskej konferencii. Ostatne režim, ktorý v Maďarsku nastolili v roku 1956 sovietske tanky, bol nielen znesiteľnejší než Novotného či Husákov režim u nás, ale jeho predstavitelia boli medzi prvými, ktorí presadili reformy napomáhajúce prevratu v roku 1989. Autor píše aj o novembri 1989 u nás. V tejto súvislosti pripomínam, že v jednej zo svojich kníh bývalý český premiér Miloš Zeman napísal, že sa zúčastnil onej demonštrácie na Národní třídě, no že žiaden masaker tam nevidel... Pred novembrom 1989 bola u nás pri moci skupina politikov, ktorí k nej dostali v roku 1970 po potlačení obrodného procesu u nás. Išlo zjavne o ľudí, ktorí nedokázali pochopiť, čo sa vo svete po nástupe Gorbačova deje. Lenže, ako sa nedokázala presadiť opozícia v KSČ, ktorá s normalizačným vedením nesúhlasila, podobne aj vtedajší disidenti boli skôr príslušníkmi debatných krúžkov. Mnohé z toho, čo sa potom udialo, nie je objasnené dodnes, hoci už žijeme v úplne iných pomeroch. Autor hovorí aj o iných typoch lží. Emžská depeša bola manévrom „železného kancelára“ Bismarcka, ktorý z textu naznačujúceho ústupnosť voči Francúzsku vyškrtnutím niekoľkých odstavcov urobil text, ktorý na francúzskeho cisára zapôsobil ako provokácia vedúca k vojne. Lenže kancelár urobil po prvý raz v dejinách to, čo sa viac ráz zopakovalo v minulom storočí, sfalšovaný text dal „diskrétnymi cestami“ k dispozícii tlači. Rozpútanie vojny Bismarck ospravedlňoval „ušľachtilým cieľom“ – zjednotením Nemecka, čomu najmä Francúzsko úporne bránilo. Nacisti použili túto metódu tak, že sfalšované slová nahradili provokačnou akciou. Jednotka SS pred útokom na Poľsko zaútočila na vysielačku vo vtedy nemeckom meste Gleiwitz, kde sa potom predstieralo, že išlo o poľskú teroristickú jednotku. Pokračovateľmi Bismarcka boli aj Američania vymysleným incidentom v Tonkinskom zálive, kde potom nasledovala eskalácia vojny vo Vietname či výmysly okolo zbraní hromadného ničenia, ktoré mala mať prichystané iracký diktátor Saddám Husajn. Lenže svoj Vietnam zažil aj bývalý Sovietsky zväz. Tam sovieti použili scenár „internacionálnej pomoci“, ktorý sa im osvedčil v Maďarsku a Československu. Lenže v prípade Afganistanu akosi sovietske vedenie pozabudlo, že išlo o krajinu s tradíciou dlhodobých krvavých bojov, ktorú sa nikdy žiadnemu dobyvateľovi nepodarilo obsadiť na dlhšiu dobu, pred ZSSR tam flagrantný neúspech utrpeli v dobývaní takýchto území veľmi skúsení Angličania. Afgancom dosť pomohli dodávkami zbraní spojené štáty americké, jeden zo sprostredkovateľov tejto pomoci sa volal bin Ládin... Už som spomínal, že Leopold Moravčík patrí medzi našich prominentných novinárov. Preto mohol niekoľko posledných kapitol knihy dopĺňať aj vlastnými zážitkami. Otázky, ktoré si autor kladie, už asi nikdy nebudú úplne zodpovedané. Ak ide o kľúčové lži, tí čo ich vyfabrikovali, majú eminentný záujem, aby sa čo najviac zastrela pravda. Vlastne iba Bismarck mal odvahu sa priznať k svojmu klamstvu. Najmä aktéri najnovších klamstiev urobia všetko možné, aby sme pravdu nepoznali. Už si nespomínam, kto je autorom aforizmu, že „jediné poučenie z dejín je to, že sa z nich ľudia nikdy nedokázali poučiť“. Určite táto myšlienka nebola hlavným zámerom knihy Leopolda Moravčíka, lenže v mnohom ju potvrdzuje. Vlastne história je skôr veda, ktorá kladie otázky a každá doba hľadá na ne iné odpovede. Lenže pri tomto novom hľadaní by sme nemali zabudnúť odlišovať pravdu od lži a toto asi je aj posolstvom autora.
