Neznámy známy: Pravda a lož o Wernerovi Herzogovi
„Ak prejavím slabosť, je po mne. Zdrapnú ma, odtrhnú mi hlavu, roztrhajú ma na kusy – som mŕtvy. Zatiaľ sa držím… zatiaľ sa držím…“ Timothy Treadwell „Ja verím, že charakteristickou črtou nášho vesmíru nie je harmónia, ale nehostinnosť, chaos a vraždy.“ Werner Herzog Grizzly Man, 2005 Odkiaľ prišiel... Meno Werner Herzog bude zrejme patriť k tým najznámejším z repertoáru Neznámych známych. Určite mnohí z vás o tomto autorovi už čo-to počuli. Veľa z toho, čo ste počuli, má s najväčšou pravdepodobnosťou ďaleko od pravdy. Zo všetkých žijúcich či mŕtvych režisérov koluje o Wernerovi Herzogovi asi najviac vymyslených príbehov, poloprávd a lží. Werner Herzog sa narodil 5. septembra 1942 ako Werner Stipetić. Jeho otec bol chorvátskeho pôvodu, matka nemeckého. Ako dieťa žil malý Werner na farme v malej dedinke Sachrang v Bavorských horách. Po rozvode rodičov sa s matkou presťahovali do Mníchova, kde chodil na strednú školu. Svoj prvý film videl až ako 12-ročný. Keď mal 14 rokov, vydal sa na svoju prvú cestu pešo. Tých neskôr absolvoval a stále absolvuje veľké množstvo. Popri škole pracoval a šetril peniaze na svoj prvý film Herakles (Herakles, 1961). O rok neskôr si založil produkčnú spoločnosť. V roku 1964 vyhral cenu Carla Mayera za scenár k filmu Známky života (Lebenszeichen, 1968), kde divákom po prvýkrát predstavil antihrdinu, ktorý sa pre neho stal typickým – osamelý, nepochopený, často až maniakálny, izolovaný a nezriedka až nebezpečný muž. Herzog bol trikrát ženatý a má tri deti (dvoch synov a jednu dcéru) s troma rôznymi ženami. Keďže po profesionálnej stránke patrí medzi najplodnejších svetových režisérov (natočil približne 50 filmov, z toho 11 dlhometrážnych a ostatné dokumenty), asi po prvý raz ľutujem, že mám iba 12 000 znakov na to, aby som vám tohto „pána režiséra“ a „pána človeka“ trošku predstavila. „Ecstatic Truth“ (extatická pravda) V roku 1974 prešiel po vlastných z Mníchova do Paríža. Pravda, či lož? Kým odpoviem na túto otázku, je dôležité, aby sme mali jasno, prečo tento režisér robí čo robí, ako čerpá inšpiráciu, čo ho zaujíma. Témy, ktoré spracúva, sú rôznorodé. Werner Herzog je telom a dušou hľadač pravdy či reálna – historických právd, faktov, individuálnych právd, skutočných skúseností či emócií. Herzog sám si pre toto hľadanie pravdy zadefinoval názov „Ecstatic Truth.“ Čo je to „Ecstatic Truth“? „Takzvanej Cinema Verité často samotná verité (pravda) chýba,“ objasňuje tento termín sám autor. „Hľadá skôr umelú či vykonštruovanú pravdu. V Cinema Verité sa miešajú fakty s pravdou. Fakty sú normatívne, pravda objasňuje. Tvorba filmárov hlásiacich sa k prúdu Cinema Verité pripomína správanie turistov, ktorí fotia antické ruiny faktov. Kinematografia umožňuje dostať sa oveľa bližšie k pravde, k existencii čohosi, čo sa nazýva poetická či extatická pravda. Je to tajuplná a prchavá pravda a jej dosiahnutie je možné len prostredníctvom konštrukcie, predstavivosti a štylizácie.“ Čím prekvapujúcejšia, údiv budiaca je nájdená pravda, tým lepšie. Pre mnohých dokumentaristov sú hlavným dôvodom, zdrojom a motiváciou k tvorbe ich politické ideály či potreba zbierať a distribuovať informácie. Herzogovi ide hlavne o to, aby nás divákov prinútil pozerať sa a hlavne cítiť. Jeho postavy sú marginálne existencie, unikátne svojím postojom, obsesiou, skúsenosťou, svetonázorom. Treba si uvedomiť, že Herzog nemal žiadne filmové vzdelanie. Obdivoval prácu Reinera Wernera Fassbindera a úvodné diela Wima Wendersa. Neskôr sa od nich vzdialil a nastoľoval divákom stále úprimnejšie, emocionálnejšie príbehy. Herzog už od útlej mladosti rád veci skúmal sám a na vlastnej koži, cez vlastné skúsenosti, nie sprostredkovane cez knihy či tlač. Často sám ako príklad uvádza to, ako prešiel po vlastných z Mníchova do Paríža, aby navštívil kritičku Lotte Eisnerovú, ktorá v ňom videla nástupcu Friedricha Wilhelma Murnau. Herzog vo svojej biografii nabáda mladých filmárov, aby nechodili do škôl, ale aby sa vybrali ne cestu. Nie však v štýle Jeana Jacquesa Rousseaua, u ktorého je cesta zdrojom sebapoznania, ale aby chápali cestu ako zdroj skúseností, unikátnych zážitkov, príbehov, postáv. Na svojej púti za Lotte Eisnerovou si písal denník, ktorý nazval Chodenie po ľade (Vom Gehen im Eis), a dostal zaň v roku 1979 literárnu cenu Rausirer Literaturpreis. Svoju generáciu nazýva „generáciou bez otcov“. Kinski „na muške“ Režíroval Kinského s nabitou puškou? Pravda, či lož? Vráťme sa trochu do histórie a pozrime sa na tento vzťah chronologicky. Klaus Kinski, narodený ako Nikolaus Karl Günther Nakszyński, nemecký herec poľského pôvodu bol najlepším priateľom Wernera Herzoga a zároveň jeho úhlavným nepriateľom. Zoznámili sa, keď mal Herzog 13 rokov a býval vedľa Kinských v Mníchove. Herzog v jednom z rozhovorov spomenul, že už vtedy si uvedomil, že chce byť a bude režisérom a bude Kinského režírovať. O 15 rokov neskôr, keď už mal Kinski za sebou niekoľko dlhometrážnych filmov a Herzog si svojou dokumentárnou aj filmovou tvorbou vyslúžil titul najväčšieho talentu nemeckej novej vlny, sa po prvýkrát stretávajú ako režisér a herec. Ich prvý spoločný film sa volá Aguirre: hnev bohov (Aguirre: The Wrath of God, 1972). Rok pred vznikom Herzog skautoval lokácie v Peru pri Machu Picchu, v okolí Amazonky. Pre administratívnu chybu leteckej spoločnosti sa 24. 12. 1971 nedostal na palubu lietadla smerujúceho do Peru. Lietadlo havarovalo v amazonskom pralese. Jediným človekom, ktorý haváriu prežil, bola Juliane Koepckeová. Tento incident ho inšpiroval, aby spolu s Koepckeovou neskôr natočil dokument Krídla nádeje (Wings of Hope, 2000). Herzog točil Aguirre s nízkym rozpočtom a vedel, že si nemôže dovoliť chyby. Splavovanie Amazonky v tropických horúčavách s hercami navlečenými do ťažkých, dobových kostýmov, s nedostatkom jedla a pitnej vody malo podľa neho zaistiť nevyhnutnú autentickosť. Kinski sa však začal vyhrážať, že predčasne opustí natáčanie. Herzog si, samozrejme, nemohol niečo také dovoliť a dokrútky s novým predstaviteľom hlavného hrdinu boli mimo možností. „Povedal som mu, že mám pušku,“ vysvetlil Herzog v dokumente Môj najlepší priateľ / blázon (Mein liebster Fiend, 1999), ktorý je venovaný Kinskému. „Povedal som mu, aby nezašiel ani za zákrutu rieky a mal by v hlave osem guliek.“ Tento argument Kinského zrejme presvedčil a film dokončil. Aguirre sa stal Herzogovým prvým medzinárodne známym hitom. Príbeh s Kinským však pokračoval ďalej. Do roku 1987 spolu natočili päť celovečerných filmov: Nosferatu, fantóm hrôzy (Nosferatu, Phantom der Nacht, 1979), Woyzeck (1979), Fitzcarraldo (1982) a Cobra Verde (1987). Každý z týchto filmov by si zaslúžil pre svoju veľkoleposť a originalitu vlastných 12 000 znakov, no ja sa chcem v tejto časti zamerať viac na vzťah týchto dvoch mužov, na to, ako vytvorili dielo, ktoré po nich ostáva, než to, čo je vlastne jeho obsahom. Kniha Herzog on Herzog (Faber and Faber Limited, 2002) obsahuje rozhovory s Wernerom Herzogom. Častou témou dialógov je práve Kinski. Klaus Kinski zasa naopak venoval Herzogovi veľký priestor vo svojej autobiografii Kinski Uncut (Viking Penguin, 1996). „Herzog je mizerný, zlomyseľný, nenásytný, mamonársky, nechutný, sadistický, zradný, zbabelý pošuk plný nenávisti,“ píše Kinski. „Nezaujíma ho nikto a nič, iba jeho mizerná kariéra a pritom tento takzvaný filmár Herzog nemá ani tušenie, ako sa robia filmy!“ Herzog v dokumente Môj najlepší priateľ/blázon spomína aj na Kinského autobiografiu a hovorí, že je plná klamstiev a výmyslov. Samotný dokument je Herzogovou perspektívou ich vzťahu. Dokument otvára archívnym materiálom, kde Kinski v amoku kričí na dav ľudí, že on je Ježiš Kristus a jeho majú milovať a ctiť. Týmto z kontextu vytrhnutým materiálom Herzog predkladá pred diváka šialený odtieň Kinského povahy a v ďalších scénach odhaľuje rôzne zafarbenia jeho pomätenosti. Dokument odhaľuje nielen Kinského šialenstvo, ktoré nám režisér po kúskoch servíruje na tanier, ale aj obranu samého seba – režiséra, vizionára, ktorý trpí neznesiteľné správanie herca – primadony – až po obdiv a úprimný smútok zo straty, ktorú pre neho smrť Kinského (v roku 1991) predstavuje. „Kinski si o mne skutočne myslel, že som blázon. Samozrejme, že nie som, určite nie klinický blázon – pravdu mal v tom, že som bol možno príliš cholerický,“ priznáva Herzog. Niekto by mohol nesúhlasiť a argumentovať, že ťahanie 340-tonovej lode cez horu od toku jednej rieky k druhej, bez akýchkoľvek špeciálnych efektov – ústredný motív filmu Fitzcarraldo a dôvod, prečo sa s ukončením filmu meškalo viac ako štyri roky, je dostatočný dôkaz šialenstva. V dokumente Môj najlepší priateľ/blázon Herzog spomína na to, ako mu domorodci hrajúci vo filme Fitzcarraldo ako komparz ponúkli, že Kinského, ktorého výbuchy sa s natáčaním stávali stále neznesiteľnejšie, pre neho zabijú. Pravdaže, ich úprimne a dobrosrdečne myslenú ponuku neprijal a trápil sa s ním naďalej. Keď všetci Herzoga opustili, bol to práve Kinski, kto sa za neho postavil a film sa nakoniec podarilo dokončiť a predstaviť na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v roku 1982, kde vyhral hlavnú cenu za réžiu. Stroszek a samovražda Ian Curtis, spevák skupiny Joy Division (neskôr známej ako New Order) podľa spravodajstva spáchal samovraždu niekoľko hodín po tom, čo 18. 5. 1980 na BBC 2 videl film Stroszek. Pravda, či lož? Stroszek (1977) je považovaný za jeden z jeho najlepších celovečerných filmov o hudobníkovi, ktorý sa po návrate z väzenia stretáva s prostitútkou Evou (matka Herzogovho druhého dieťaťa) a spolu so starým priateľom odchádzajú za šťastím do Spojených štátov amerických. Ich príbeh má ďaleko od typického amerického sna. A faktom ostáva, že Ian Curtis si ho vybral ako posledný film, ktorý vo svojom živote uvidí. Werner Herzog a jeho topánka Werner Herzog raz zjedol svoju vlastnú topánku. Pravda, či lož? Werner Herzog sa raz stavil s mladým filmárom Errolom Morrisom (ktorého vám v rámci sekcie Neznámy známy ešte predstavíme), že nedokončí svoj prvý dokument. Svoj dohad mal na čom zakladať. Morris narešeršoval, natočil a nastrihal materiál na dva plnokrvné dokumenty, nikdy ich však nedokončil. Kým totiž stihol film dokončiť, zaujal ho iný príbeh. Aby Herzog Morrisa trochu podporil a postrčil dopredu, stavil sa s ním, že ak dokončí film o cintoríne domácich miláčikov, zje vlastnú topánku. Morris Brány do neba (Gates of Heaven, 1988) dokončil a dokumentarista Les Blank celý akt varenia a pojedania topánky natočil a nazval Werner Herzog je svoju topánku (Werner Herzog Eats His Shoe,1980). Timothy Treadwell a zblúdená guľka V jednom z rozhovorov k dokumentu Grizzly Man bol na Herzoga spáchaný atentát. Pravda, či lož? Posledný film, ktorý sa mi podarilo do Wernera Herzoga vidieť, bol film Grizzly Man (2005). Jeho hlavným hrdinom je Timothy Treadwell, zblúdená duša, ktorá nadobudne presvedčenie, že jeho údelom na svete je ochraňovať medvede grizly. Timothy strávi s medveďmi grizly letné mesiace, 13 rokov za sebou. V ľudoprázdnom prostredí Národného parku a rezervácie Katmai na Aljaške si vytvorí vlastný svet, obklopí sa obrovskými medveďmi, spriatelí sa s líškami a posledných 5 rokov so sebou berie kameru a natáča unikátne zábery divočiny. Posledné dve letá so sebou berie aj svoju priateľku Annie Huguenardovú a obaja sa posledné leto roku 2003 stávajú obeťami zlostného, vyhladovaného, starého grizlyho. Z násilnej smrti oboch protagonistov sa zachoval zvukový záznam, ktorý však režisér v dokumente nikdy neprehrá. Neprikláňa sa na žiadnu stranu. V rozhovoroch s mnohými hráčmi v tomto príbehu mapuje pozitívne aj negatívne názory na Treadwella a jeho dielo. Nezáleží, na koho strane ste vy ako divák, príbeh vás nenechá chladným a na záver sa topíte v emóciách. Presne tak, ako to Herzog chcel a plánoval. 3. februára 2006 bol Herzog hosťom Marka Kemode na BBC a práve vtedy, keď bol témou rozhovoru dokumentárny film Grizzly Man, preletel vzduchom výstrel. 63-ročného Herzoga postrelil bláznivý fanúšik. Herzog, akoby sa nič nestalo, povedal: „Niekto na nás strieľa, mali by sme ísť preč.“ Napriek krvácajúcej rane a krvnej podliatine, ktorá navrela do veľkosti biliardovej gule, rozhovor dokončil a na záver skonštatoval: „To bola nepodstatná guľka, nemám strach.“ Čo vo vás zanechá... Ako som spomenula na začiatku, Herzog natočil okolo 50 filmov. Nevidela som ich zatiaľ všetky, ale pomaličky ich zbieram. Nie je jediný, ktorý by som neodporučila ďalej. Či už dokument alebo fikcia, filmy sú vrstvovité, kvalitne spracované, vizuálne nadmieru zaujímavé a atraktívne a zanechávajú silný dojem. Šaman či vizionár sú tituly, ktoré často dostáva. Jeho tvorba a on sám je inšpiráciou pre mnohých mladých autorov, no i jeho rovesníkov. Napríklad už spomínaný Les Blank o ňom natočil aj druhý dokument Burden of Dreams, kde mapuje celý vývoj filmu Fitzcarraldo. Keď si raz uvedomíte jeho jemnocit a lásku k irónii, každý rámček filmu vám začne dávať zmysel a pripravte sa na to, že vás čaká ľúbostný príbeh s dielom Wernera Herzoga a s ním ako takým.
