Zostavíme sociálnodemokratickú vládu, finančné skupiny sú z nás nervózne
Podľa najnovších prieskumov volebných preferencií si sociálnodemokratický Smer s istotou udržuje obrovský odstup od ostatných politických strán a s prehľadom vyhrá voľby. Vládu však sám zostavovať nebude. Pravica – nielen v politike, ale aj v médiách a v tzv. think-tankoch – straší, že to bude pre Slovensko koniec reforiem, lenže väčšina ľudí sa zjavne teší práve na to. Čo teda môžeme od Smeru očakávať, čoho sa z jeho strany máme obávať, nakoľko vážne sú jeho predsavzatia a sľuby? Na tieto otázky odpovedá ten najpovolanejší. S hosťom Slova sa zhováral Jakub Topol Mal som pocit, akoby sa s napätím očakávalo schválenie vášho volebného programu. Prečo ho za dôležitý považujete vy? - Myslím si, že je to príspevok Smeru-SD k ďalšej štandardizácii politickej scény, lebo nielen sa tak správame, ale predstavili sme program, ktorý je protiváhou neoliberálnemu modelu. Predstavujeme model, ktorý je založený na štandardných hodnotách modernej európskej sociálnej demokracie, ako sú solidarita, sociálny štát. A v tom vidím rozhodujúci posun, že terajšie voľby už nebudú o osobách, že tu už nepôjde o Mečiara, Fica, Dzurindu, ale budú o tom, či ľudia chcú pokračovanie tohto štýlu politiky, alebo chcú jednoznačnú zmenu. Hlavný posun terajšieho volebného súboja oproti minulosti vidím v tom, že sme do popredia dostali obsah politiky. Podmienkou, z ktorej neustúpime, je pre nás princíp solidarity, či už hovoríme o zdravotníctve, daňovom systéme alebo sociálnej oblasti a najmä si myslím, že pôjde o hlavný súboj o reštrukturalizáciu príjmovej a výdajovej časti verejných financií a o zmenu daňového systému. Sme si vedomí toho, že popri všetkých týchto krokoch musíme udržať hospodársky rast nad 5 percentami HDP ročne, lebo takýto rast dáva priestor na silné sociálne programy, ale solidarita je to, čo nás odlišuje od neoliberálneho modelu a to je hlavný dôvod, že dnes Smer, napriek tomu, že nemá žiadne médiá za sebou, si udržiava takú veľkú podporu verejnosti. Myslíte si, že verejnosť už odhalila neudržateľnosť pravicového modelu hospodárskeho rastu? - Je jasné, že ak niekto založí svoj hospodársky rast na lacnej pracovnej sile, tak po nejakom čase sa to musí prejaviť v chudobe a nízkej životnej úrovni. Ak na druhej strane niekto založí hospodársky rast na výkonnej ekonomike, ale popri tom rešpektuje, že spoločnosť sa musí správať solidárne, zakotvuje nielen udržateľný ekonomický rast, ale zakotvuje aj slušnú životnú úroveň pre ľudí. A my sme v uplynulých rokoch mali jednu obrovskú výhodu: tieto dva modely sme mohli vedľa seba porovnávať. Hovorím o uplynulých ôsmich rokoch v ČR a na Slovensku. Spomínané poučky sa naplnili. Takže dnes majú slovenskí občania vlastnú životnú praktickú skúsenosť, čo to znamená, mať vo vláde pravicu. Ak by táto politika pokračovala ďalej, spoločnosť to zlomí. Môžeme teda očakávať, že po prehre pravicovej vlády a nástupe Smeru k moci dôjde k zásadným zmenám v najdôležitejších „reformách“, ktoré sužovali Slovensko v terajšom volebnom období? - Slovensko je krajina, v ktorej vládni politici necítia potrebu aspoň v prípade zásadných rozhodnutí dosiahnuť širšiu nielen politickú, ale spoločenskú dohodu. Keby sa Dzurindova vláda pokúsila pri reformách o široké politické dohody a ustúpila by aspoň v niektorých bodoch, takže Smer by tiež hlasoval za nejakú preňho prijateľnú podobu, povedzme daňovej reformy, tak dnes by sme vôbec neviedli tento zásadný spor. Opakovane som to hovoril premiérovi otvorene z očí do očí, ale aj verejne prostredníctvom médií: ak budete prijímať najzásadnejšie rozhodnutie len aktuálnou väčšinou v parlamente, teda 76 hlasmi, alebo dokonca kúpenými hlasmi, tak ak sa dostane k moci opozícii, pri prvej príležitosti tie vaše „reformy“ zlikviduje. A tá doba prichádza. To je veľké poučenie aj pre nás. Ak sa chceme do niečoho zásadného pustiť, radšej to neurobíme, pokiaľ nebude široká politická dohoda, lebo ak proti nášmu postupu bude silná opozícia, tak to po štyroch rokoch, ak sa dostane k moci, môže zmeniť. Našťastie prvá taká dohoda, ktorá vznikla – hoci vznikla z núdze – bola dohoda o podpore budovania poznatkovej ekonomiky. Osem rokov zakladala Dzurindova vláda svoju hospodársku politiku na lacnej pracovnej sile, čo nás priviedlo až do dnešnej situácie a zrazu má plné ústa poznatkovej ekonomiky. Je naozaj otázne, či je to úprimné, ale aj tak je to dobré, lebo zrazu všetci hovoria, že treba dať 5 percent HDP do školstva, 0,8 percenta HDP do vedy a výskumu. Takže tu vzniká nejaká dohoda, čo je výborné. Lenže máte dojem, že ide o úprimný obrat v ekonomickom myslení pravicových politikov, alebo... - Úprimný obrat to rozhodne nie je, robia len z núdze cnosť, to je jasné. Ale ja som realistický politik a mne záleží na tom, aby ak v roku 2010 príde zasa nejaká nová vláda, aby aj ona rešpektovala takéto vytýčené zásadné ciele. O daniach hovoríme toľko preto, lebo nás pri presadzovaní terajšieho daňového systému nikto nepočúval a považujeme ho za mimoriadne nespravodlivý. 19-percentná daň z príjmu právnických osôb by mohla zostať, ale pokiaľ ide o spoločnosti s nadštandardnými ziskami... To sú ktoré? - My sme ich predsa jasne pomenovali. Ide o prirodzené monopoly a bankový a finančný sektor. Zisk takýchto spoločností by mal byť zdaňovaný sadzbou minimálne 25 percent. Chceme zaviesť proinvestične orientovanú daň z divident, pokiaľ ide o fyzické osoby, chceme, aby tie najštandardnejšie platy boli zdaňované 19 percentami, nízke príjmy by boli zdaňované 15 percentami a na nadštandardné príjmy chceme zaviesť vyššiu sadzbu ako 19 percent. Aká vysoká by mala byť? - My máme svoje predstavy, ale nechceme hovoriť konkrétne čísla, lebo je jasné, že budú predmetom vyjednávania, ak by sme zostavovali vládu. Ale v prípade príjmov fyzických osôb budeme trvať na ich progresívnom zdaňovaní, čo sa však nemôže negatívne dotknúť strednej príjmovej vrstvy a nižšej príjmovej vrstvy, dotkne sa len najbohatších. A čo chcete urobiť s daňou pridanej hodnoty? - V jej prípade trváme na dvoch sadzbách. Základná by mala byť vo výške 19 percent a jedna znížená vo výške menej ako 10 percent. Čo by ste chceli zaradiť do nej? - Išlo by o zdaňovanie vybraných druhov základných potravín, liekov, sociálne pomôcky, zdravotnícke veci a energie. A tiež chceme opätovne zaviesť daň z darovania medzi tretími osobami, pretože jej zrušenie je fantastický spôsob na pranie špinavých peňazí. Dnes sa ukazuje, že rovná daň je pre ľudí neúspešná a vo svete sa jej presadzovania vzdávajú aj politici, ktorí ju pôvodne presadzovali. Príkladom je nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá o nej pred voľbami hovorila, ale keď sa dostala do vlády, tak z toho zostalo zvýšenie najvyššje sadzby dane z príjmu na 40 percent pre nadštandardne zarábajúcich ľudí v Nemecku. A. Merkelová teda napokon pristúpila vo vláde k ešte väčšej progresivite daní, než to bolo za sociálnych demokratov a zelených. Preto je pre nás dobrý volebný výsledok dôležitý, aby sme podstatnú časť týchto predstáv dostali do vládneho programu. Asi najbolestivejšou „reformou“ tejto vlády je „reforma“ zdravotníctva. Čo chcete urobiť s ňou? - Ja by som ju dokonca ani nenazýval reformou. Bol to jednoducho experiment, pretože my si vieme predstaviť určité reformné rozhodnutia, ale podľa nás, aby sme niečo nazvali reformou, malo by to byť užitočné pre väčšinu. Lenže táto „reforma“ slúži iba menšine. O zameraní reformy v zdravotníctve najlepšie vypovedajú slová ministra Zajaca o tom, že mu je jedno, čo bude po voľbách, lebo on už bude sedieť v lietadle do Ameriky. Tým len potvrdil, o čo mu išlo. „Reforma“ zdravotníctva mala za hlavný cieľ otočiť finančné toky verejných peňazí v prospech niekoľkých finančných skupín, čo má spoločné s dôchodkovou reformou. A tiež sa cielene vytváral priestor na privatizáciu mimoriadne lukratívneho nehnuteľného majetku. Máte na mysli rušené nemocnice? - Tu nejde o samotné zdravotnícke zariadenia, ale o to, že sú súčasťou nejakých väčších komplexov budov v zaujímavých lokalitách. Preto navrhujeme štyri kroky pre nápravu toho, čo „reforma“ zdravotníctva spôsobila. Ktoré to sú? - Prvým krokom je zrušenie poplatkov v ambulanciách. Niekomu, kto má vyše 20 tisícový plat možno na tých 20 korunách nezáleží, ale keď človek so 6tisíc korunovým dôchodkom musí navštíviť piatich lekárov, potom zasa ísť do lekárne, tak zrušenie 20 a 50 korunových poplatkov bude preňho pozitívnym krokom. Najmä ak tieto poplatky nemajú žiadny význam z hľadiska financovania zdravotníctva. Druhým krokom bude na nejaký čas uzatvoriť zdravotnícky systém, lebo nemá zmysel otvárať stále ďalšie a ďalšie zdravotnícke zariadenia, ktoré pohlcujú peniaze daňových poplatníkov a tie potom chýbajú na kvalitnú štandardnú zdravotnú starostlivosť, ktorú majú poskytovať lekári prvého kontaktu a nemocnice. Treba teda uzatvoriť ten systém, urobiť audit a povedať, na toto je ešte priestor a na toto už nie, aby sme efektívne narábali s verejnými prostriedkami v zdravotníctve. V treťom bode tiež vzniká širšia politická dohoda, štát by mal platiť viac odvodov za svojich poistencov, lebo ak nedostaneme do zdravotníctva viac peňazí, tak so železnou pravidelnosťou budú zdravotníci štrajkovať. Ešte zostáva jedno opatrenie... - To bude najcitlivejšie, lebo v ňom sa dostaneme do stretu s vplyvnými finančnými skupinami. Trváme na tom, aby sa zdravotným poisťovniam vrátil ich verejnoprávny charakter. Dnes sú akciovými spoločnosťami orientovanými na zisk, nemajú navyše žiadne vnútorné limity, pretože R. Zajac presadil zrušenie štvorpercentného limitu na vlastnú administratívu. Zdravotné poisťovne sa musia venovať pacientovi a nie dosahovaniu zisku. Tieto štyri kroky by mohli byť základom pre ozdravenie zdravotníctva, verím, že najmä to zrušenie poplatkov bude jasným signálom, že nová vláde je odhodlaná robiť kroky pre zmiernenie sociálneho napätia. To, čo chcem zdôrazniť je, že nehovoríme o dvojnásobných platoch, nehovoríme o stredoeurópskom Švajčiarsku. Hovoríme o tom, že pri tých nízkych platoch a dôchodkoch, aké sú na Slovensku a ktoré z ekonoických dôvodov nemôžu radikálne vzrásť, je našou povinnosťou prijímať také opatrenia, ktoré budú zmenšovať sociálne napätie. Aby si napríklad dôchodca za 6 tisíc korún mohol viac dovoliť. Hovoríme o úľave pre obyčajných ľudí, o ich návrate k dôstojnému životu. Napríklad opatrenia v zdravotníctve, o ktorých som hovoril sú takými opatreniami, aby si nemusel človek pripravovať peňaženku skôr, než vojde do ordinácie. Keď Dzurinda hovoril dvojnásobné platy, asi sme všetci zle rozumeli. A čo hovoril naozaj? - Sľuboval dvojnásobné platby, len to b sme tam prepočuli. Spomenuli ste konkrétne opatrenia, ktoré chcete presadzovať v zdravotníctve. Sú známe vaše predstavy o obmedzení sily druhého piliera v dôchodkovom systéme. Uvedomuje si Smer, že tieto predstavy narazia na záujmy finančných skupín? - Samozrejme, veď som to pred chvíľou povedal. Narážam na to, že verejnosť dnes nepochybuje, že hlavné slovo v slovenskej politike dnes majú práve finančné a podnikateľské skupiny. - V Sovietskom zväze otáčali toky riek a Dzurindova vláda otáčala toky verejných peňazí. Prišli na to, že ten najvýznamnejší zdroj finančných prostriedkov sa vyčerpáva. Ktorý máte na mysli? - Mám na mysli privatizáciu, lebo už pomaly niet čo privatizovať. Lenže potom si uvedomili, že sú tu obrovské toky verejných zdrojov, ktoré zo svojich daní a odvodov vytvárajú občania. A ich výhoda je pravidelná periodicita a úplná istota, že nevyschnú, nech ide o platby do dôchodkového systému či do zdravotných poisťovní. Preto sa pokúsili rýchlo ich ovládnuť a aj sa im to podarilo. Veď aj Sociálnu poisťovňu (SP) dostali na kolená v tom zmysle, že vyrába 20 miliardový dlh ročne a naopak súkromné dôchodkové správcovské spoločnosti sa tešia, čo je pre mňa neuveriteľné. Čo je pre vás neuveriteľné, že sa tešia? - Tieto spoločnosti budú mať prvé povinnosti voči svojim klientom možno o 20 rokov. Celý ten čas tam len budú prichádzať peniaze a my medzi tým budeme riešiť problém platobnej neschopnosti SP, ktorá má aktuálne záväzky voči aktuálnym dôchodcom. Ako teda zabezpečiť, aby bola Sociálna poisťovňa likvidná, aby mala dosť prostriedkov na výplatu dôchodkov? Veď to je známe: štát si bude každoročne požičiavať do 20 miliárd, ktoré potom budú občania svojimi daňami splácať. - Toto môže vymyslieť len niekto, kto má vysokú školu kapitalistickú na Wall Street a táto vláda to urobila. Otázka pred nadchádzajúcimi voľbami znie, či štát má záujem do toho vstúpiť a vrátiť toky peňazí tak, ako ich „príroda“ určila a verejné zdroje solidárne rozdeľovať, alebo sa na to vykašle a navždy bude rešpektovať, že Dzurindova vláda tie toky otočila v prospech finančných skupín. Neoháňajte sa abstraktným štátom... - To nie je nič abstraktné, veď štát reprezentuje jeho vláda. Dobre. Vy hovoríte, že vláda, v ktorej bude Smer to bude meniť, ale ja sa pýtam, či si uvedomujete, že v tom budete stáť proti vplyvným finančným skupinám? - Obrovskou výhodou Smeru je, že nemá žiadne vzťahy s finančnými skupinami, ktoré by ho nútili k tomu, aby bol opatrný v týchto veciach. Veď mi opakujeme stále, že tie zdravotné poisťovne treba finančným skupinám zobrať. Okrem toho hovoríme, že z druhého kapitalizačného piliera dôchodkového systému treba urobiť dobrovoľný systém. A po tretie si myslím, že treba zmeniť aj nevýhodný pomer rozdelenia dôchodkových odvodov medzi Sociálnu poisťovňu a súkromné DSS. Ako? - Napríklad na 12 percent pre Sociálnu poisťovňu a 6 percent pre DSS. Našou povinnosťou je predsa znižovať deficit SP. Ak Smer bude vo vláde nebudeme mať zájem riešiť tento problém tým, že tú dieru budeme plátať verejnými peniazmi, ktoré potrebujeme na iné účely. Alebo budeme neustále tlačený do zvyšovania dôchodkového veku. A dokedy budú musieť ľudia robiť, do sedemdesiatky? To je pre mňa neakceptovateľné. Takže v tomto súboji máme našťastie voľné ruky. Nie sme viazaní žiadnymi záväzkami voči tým veľkým finančným skupinám. Naozaj tomu veríte? - Ja to naozaj viem a to je veľká výhoda Smeru. V ktorejkoľvek oblasti sa nič neudialo také, čo by mňa ako predsedu Smeru zaviazalo, že niečomu musím dať pokoj. Preboha, veď ak by to tak bolo, tak by sme nehovorili také veci, ktoré hovoríme. Možno tie finančné skupiny majú dôvod, aby sa vás nebáli. - Naopak, môžem potvrdiť značnú nervozitu finančných skupín z toho, čo hovoríme. Vychádzajú vaše programové ciele, povedzme to minimum, ktoré ste zverejnili ešte skôr, z nejakých predbežných rokovaní s možnými koaličnými partnermi? - V žiadnom prípade. Otvorene hovorím, že s nikým nerokujeme a nebudeme to robiť, lebo pred rozhodujúcou bitkou sa predsa generáli nestretnú a nerozprávajú sa o svojej výzbroji a munícii, ktorú chcú použiť. Pokiaľ ide o princípy a zásady, na ktorých musí strana stáť, nechcem zopakovať chybu, ktorú urobila SDĽ v roku 1998. Vstúpiť sa dá do hocijakej vlády, ale za predpokladu, že v nej má strana silnú pozíciu. Byť piatym kolesom na vládnej káre, ktorá sa rúti vpravo, to je politická samovražda. Ak výsledky volieb vytvoria podmienky, aby sme utvorili vládnu koalíciu, lebo je jasné, že ak budeme vládnuť, tak nie sami, tak nevytvoríme takú, ktorá privedie Smer do záhuby. Veď my sme neintegrovali ľavicu, nevstupovali do Socialistickej internacionály, neprebudovávali Smer na štandardnú stranu len preto, aby sme ju potom výmenou za vládne bavoráky za pár rokov zruinovali. Navyše sme vo veku, v ktorom si to nemôžeme dovoliť, lebo by to bola absolútna hlúposť. Išlo by KDH do vládnej koalície, ktorá by si v programe stanovila, že vytvorí liberálnejšie podmienky pre umelé prerušenie tehotenstva? Určite nie. - Išlo by KDH do vlády, ktorá by presadzovala návrh zákona o registrovanom partnerstve homosexuálov? Opäť určite nie. - Takže potom Smer nemôže ísť do vlády, ktorá bude mať vo vládnom programe zavedenie poplatkov za denné vysokoškolské štúdium alebo udržanie či zvyšovanie poplatkov za poskytovanie bezplatnej zdravotníckej starostlivosti podľa ústavy. KDH spomínam so všetkou úctou, lebo má svojich 8 až 10 percent stabilných voličov a hoci to, čo niekedy presadzuje je väčšine národa proti vôli, pre ich stabilných voličov to je dôležité a preto je to hnutie také stabilné. Ak si Smer nezoberie ponaučenie z príbehu SDĽ a nebude zásadový v najzákladnejších princípoch, tak veľmi rýchlo skončí, rozpadne sa a zanikne. Alebo bude živoriť. Tak dokážte to, čo hovoríte odpoveďou na otázku o Iraku. Ste za pokračovanie tohto vojnového dobrodružstva, resp. za pokračovanie slovenskej účasti na ňom? - Som presvedčený, že v Iraku došlo k hrubému porušeniu medzinárodného práva, že naši vojaci tam nemajú čo robiť a čo je najzávažnejšie, teraz sa ukázalo, kto jediný mal výhodu z toho, že sme pod paľbu poslali slovenských vojakov. Kto? - Predsa Mikuláš Dzurinda, lebo ho trikrát prijal George Bush. Toto má byť tá odmena Slovensku za to, že sme sa angažovali vo vojne za americké národné záujmy, presnejšie za ekonomické záujmy istých skupín? To vari nie. Chápem realitu medzinárodnej politiky, ale napriek veľkosti a vplyvu Slovenska si myslím, že si môžeme dovoliť aj dôstojnejšiu zahraničnú politiku. Pri plnom rešpektovaní USA, našich záväzkov voči NATO a Európskej únii môžeme robiť vyváženejšiu zahraničnú politiku. Vy si ju viete predstaviť? - Samozrejme. Viete, možno je to daň histórii, ale nám chýba suverenita v zahraničnej politike. Úplnou karikatúrou je fakt, že Mikuláš Dzurinda si dal na úrade vlády postaviť rovnaký krb, aký má americký prezident v Bielom dome. Na jednej strane si povieme, nejde o krb, ale toto je symbol nesvojprávnej, nesuverénnej politiky v predklone. Toto je niečo, s čím sa ja nedokážem zmieriť. Aj toto sú princípy, ktoré ja nechcem obetovať len pre účasť vo vláde, to by nemalo význam z hľadiska toho, čím sme za posledné roky prešli. Urobiť to, čo urobila ANO pred štyrmi rokmi, by znamenalo konať len na základe krátkodobého osobného zisku. Nepredkláňate sa zasa vy príliš pred českými sociálnymi demokratmi a ich šéfom Paroubkom? - Preboha, o žiadnom predklone nemôže byť ani reči. Ale netajím sa, že by bolo pre obe krajiny výhodné, ak by sme mali sociálnodemokratické vlády. Prečo? - Aby sme napríklad koordinovali postup pri opätovnom presadzovaní sa na medzinárodných trhoch. Vytvára to obrovský priestor na spoločné projekty v Latinskej Amerike, v juhovýchodnej Ázii. Veď Česko-Slovensko v minulosti čosi malo a pospájať tie potenciály – slovenský a český – a vyskúšať to znovu môže priniesť veľmi pozitívne efekty. Netreba sa báť ísť suverénne tam, kam dnes západní politici bez problémov chodia. Netreba sa báť otvárať ekonomické dvere do Číny, pred časom som bol v Líbii, ktorú už navštívil Tony Blair, chystá sa tam Condolezza Riceová, prečo by sme mali byť pápežskejší ako pápež. Občas mám pocit, že keď z toho Iraku už odíde aj posledný americký vojak, tak slovenskí tam „pre istotu“ stále ostanú. Keď už hovoríme o medzinárodnej dimenzii, počúvate aj vy v zahraničí samú chválu na „reformy“ súčasnej slovenskej vlády? - Nechcem hovoriť o sebe, lebo som opozičný politik. Tak čo už iné, než kritiku vlády odo mňa môžete počuť. Iba zhrniem fakty. O Nemecku som hovoril, vo Veľkej Británii tiež urobili analýzu dopadov rovnej dani na spoločnosti a rovnú daň zmietli zo stola. „Reformy“ chvália tí, ktorí z nich mali a majú prospech. Ja môžem potvrdiť, že partneri, s ktorými sa stretávam sa ma pýtajú na dôsledky „reforiem“. Veď vidia, akú máme chudobu, akú nezamestnanosť, vidia naše zaostávanie v inováciách a podobne. Trochu ma mrzí, že hoci Slovenskom v poslednom čase otriasalo niekoľko vážnych politických škandálov, ktoré spochybňovali demokratický systém – kupovanie poslancov v parlamente, podozrenie zo zneužívania tajnej služby pri bezpečnostných previerkach, nevysvetlené okolnosti financovania vládnej strany – nezažili žiadne upozornenia zo zahraničia, hoci v minulosti nás nimi zasypávali. Nikto mi nechce povedať prečo. Preto sa ukazuje, že demarše sa posielali len vláde, ktorá neumožnila rozsiahlu privatizáciu strategických odvetví vplyvnými západnými firmami. Vráťme sa na Slovensko. Vnímate teraz, keď chodíte medzi ľudí, ich znechutenie z politiky? Uvedomujete si, že nízka volebná účasť nahráva dnešným vládnym stranám? - Dokonca si myslím, že to je súčasť ich taktiky, odradiť nespokojných od účasti na voľbách. Ale na druhej strane nás to už tak veľmi neohrozuje. My sme výrazne zmenili voličskú základňu a ukazuje sa, že bez ohľadu na účasť sa podiel hlasov pre Smer nemení. Ale aj tak je odhováranie a odrádzanie voličov od účasti na voľbách či referende nebezpečné z hľadiska demokracie. Ale vládni politici sa mýlia, ak si myslia, že nás to ohrozí. Dočkáme sa ešte nejakej razantnej predvolebnej kampane? - Keď sa pohádame, tak nás kritizujú, že sme ako psy, keď sa nepohádame, volebná kampaň je nudná. Ale vážne. Očakávam, že Smer sa stane cieľom nejakej diskreditácie, ale nebojím sa. Nikdy som nerobil nič, čo by ma mohlo zdiskreditovať, nemáme žiadne finančné prepojenia. Počítate s možnosťou, že sa do vlády nedostanete, lebo ju vytvoria Dzurinda s Mečiarom? - Ak im to umožnia volebné výsledky, urobia to okamžite. Už som sa v politike veľa naučil, aby som bol pripravený na všetky varianty povolebného vývoja. Na záver sa vás chcem spýtať, či považujete profiláciu Smeru na sociálnodemokratickú stranu za úspešný projekt. - Už do roku 1999 sme vedeli, že náš volič bude dominantne orientovaný doľava. V roku 2002 sme skonštatovali, že projekt tretej cesty nebol na Slovensku zrozumiteľný. Preto sme sa rozhodli budovať zo Smeru štandardnú ľavicovú stranu a tento proces hodnotím ako úspešný. Celkový výsledok je, že Smer je podstatne jasnejší, čitateľnejší, silnejší. Ste pripravení aj na to, že pre zachovanie sociálnodemokratického charakteru strany zostanete opäť v opozícii? - Poctivá politika sa nerobí preto, aby si niekto hovel v opozícii. Našim cieľom je vyhrať voľby a po nich zostaviť vládu so sociálnodemokratickým programom.
