Koho a prečo straší zdaňovanie dividend (1)

Je viac ako paradoxné, ako bagatelizujú eventuálny príjem zo zdanenia dividend akciových spoločností pre štátny rozpočet tí, ktorí na Slovensku presadili nulovú daňovú sadzbu na dividendy. Ak by štátu priniesli tak málo (a teda akcionárom nevzali veľa), je až veľmi neprimerané, ako prudko reagujú na návrhy, aby sa aj na Slovensku dane z dividend opäť zaviedli. Dokonca vyhlasujú, že takáto požiadavka by zmarila povolebnú spoluprácu so Smerom – sociálnou demokraciou. Mohutnej propagande, ktorú spustili na obranu nezdaňovania dividend, však okrem paušálneho obviňovania z neodbornosti chýbajú akékoľvek vecne podložené argumenty. Ani som im nevenoval veľkú pozornosť. Do očí mi to udrelo po tom, čo som pripravoval celkom neutrálny rozhovor pre istý reprezentačný časopis s momentálnym generálnym riaditeľom daňovej a colnej sekcie Ministerstva financií SR. Najskôr trval na písomne predložených otázkach vopred, potom na ne síce na magnetofón aj odpovedal, no pri autorizácii odmietol potvrdiť to, čo povedal (určite si uvedomil, že jeho argumentácia bola dosť chabá). Navyše – čo sa mi v moje niekoľkodesaťročnej novinárskej praxi stalo iba druhýkrát (prvýkrát sa o to pokúsil jeden dnes trestne stíhaný veľkopodnikateľ), jednoducho vyhodil z textu novinárske otázky, keď si asi uvedomil, že jeho odpovede by nemohli vysvetliť, čo sa ani vysvetliť nedá: rozpory, ktoré sú v argumentácii zástancov zrušenia daní z dividend. A pred voľbami sa ťažko korčuľuje štátnemu úradníkovi, ktorý nevie, kto mu bude po voľbách šéfom. Odborná impotencia „Návrh na zavedenie dane z dividend je jednou z viacerých ukážok odbornej impotencie Smeru v tejto oblasti,“ tvrdí Peter Papanek, poradca ministra financií Ivana Mikloša a jeho hovorca. Ten istý, ktorý „odborne“ obhajoval úplne inú politiku, keď bol hovorcom ministerky Brigity Schmögnerovej. Tak sa pozrime na odbornú potenciu súčasného šéfa daňovej sekcie na tomto ministerstve. Daň z dividend sa u nás nevyberá ako v jednej z mála, či dokonca jedinej európskej krajine. Európska komisia chce nie zrušiť, ale zjednotiť dane z dividend, aby sa akcionári vyhli dvojitému zdaneniu a zabránilo sa daňovým únikom do daňových rajov. Keď vlani tento návrh skúmala pracovná skupina Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, konštatovala, že ideálnym stavom by bolo, keby sadzba z dividend bola jednotná v celej EÚ. Slovenský návrh, že má byť čo najnižšia, v ideálnom stave nulová, aká už je na Slovensku uzákonená, však členovia výboru jednoznačne odmietli napriek argumentom, že nulová sadzba dane z dividend by podporila investície, zjednodušila administratívu a odbúrala problém s viacnásobným zdaňovaním. Ba obviňovali Slovensko a krajiny, ktoré majú nízke sadzby na dane z dividend z daňového dumpingu. Aj na tejto pôde zazneli argumenty, že na nulovej sadzbe zarobia bohatí na úkor chudobnejších. Môže sa stať, že európska legislatíva napokon čoskoro aj nás zaviaže vyberať dane z dividend a jej odporcovia stíchnu. Radšej zaplatia doma viac? Na otázku, prečo sa teda argumentuje, že keby sa takáto daň (alebo nižšia) vyberala aj na Slovensku (tak ako sa vyberá aj inde v Európe), tak by zahraniční akcionári našich firiem platili radšej doma, šéf daňovej legislatívy odpovedal, že dividendy by si zdaňovali v krajine ich príjemcu, a nie na Slovensku, lebo to vyplýva zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorú máme napríklad s Holandskom. Lenže kto za SR a prečo s tým súhlasil, ak Holanďania asi nesúhlasili, aby sa dividendy zdaňovali iba u nás, teda vlastne nezdaňovali? Dokonca na niekoľkokrát opakovanú otázku ministerský úradník celkom nelogicky tvrdil, že aj zahraniční akcionári by si nechávali zdaňovať dividendy v iných krajinách, aj keby tam mali vyššie sadzby ako u nás. „Áno. Ak je u nás nulová daň a tam daň 25 percent alebo jedno percento, tak radšej odvádzajú daň tam,“ potvrdil mi opakovane na moje počudovanie. Navyše povedal, že podľa smernice EÚ (ktorú by sme mali mať transponovanú do našej legislatívy), ak podiel zahraničného investora na základnom imaní firmy na Slovensku je vyšší ako 20 percent, dividendy sa zdaňujú len v krajine príjemcu, teda v zahraničí. Čiže v prípadoch zahraničných investorov na Slovensku, ktorí tu majú takýto podiel, by bol prínos pre Slovensko aj tak nulový. Dodal, že aj v iných prípadoch máme také zmluvy s krajinami EÚ, ktoré dovoľujú ponechať v krajine zdroja príjmu z dane z dividend iba 5 percent. Zahmlievanie, zahmlievanie Ani vo sne som nepredpokladal taký diletantizmus, že na otázku, koľko predstavovala daň z dividend v minulosti a koľko by mohla po jej opätovnom zavedení priniesť v budúcnosti, nevedel šéf daňovej politiky na MF SR odpovedať ani pri písomnej autorizácii rozhovoru. Nechcel, či nemohol. Pretože asi čítal, čo hovorca Papanek a po ňom aj ďalší obhajcovia nulovej sadzby stále opakujú, že v roku 2003, ktorý bol posledným rokom zdaňovania dividend, štát získal na tejto dani získal 1,1 mld korún, z čoho však bolo 614 miliónov z dividend, ktoré aj tak patrili štátu. Asi sa nechce odborne stotožniť s takouto neúplnou a možno aj nepresnou argumentáciou. Nespomína totiž ani to, že vlani bolo zo Slovenska iba do zahraničia vyplatených 31,3 miliardy korún na dividendách a tohto roku analytici očakávajú, že za hranice takto odíde 35 až 40 miliárd. Pri 19-percentnej dani by bol príjem len z týchto dividend príjem bezmála 8 miliárd korún, pričom dane z dividend by, samozrejme, mali platiť aj ďalší zahraniční akcionári, nielen tí najväčší, ktorých analýza zahŕňa, a samozrejme aj domáci akcionári, a nielen štátni. A prečo by nemali? Šéf daňovej politiky nie odborne, ale politicky straší, že zavedenie dane z dividend „postihne“ iba tuzemských podnikateľov, „ktorí nemajú prostriedky na využívanie výhodnejších daňových režimov“. Alebo – dodávam – nemajú na to ako Penta, bývalá skupina PSIS a podobné s vládnymi stranami spriaznené skupiny, ktoré už dávno využívajú aj zahraničné daňové raje a nevrátili sa z nich na Slovensko ani po rovnej dani ani po nulových sadzbách dividend. Vraj firmy vedia presunúť rýchlo vlastníctvo akcií do zahraničia, strašia odporcovia daní z dividend. Zatiaľ nevysvetlili, prečo ich po zavedení nulovej dane nepopresúvali teda k nám späť dokonca ani slovenskí majitelia. Strašenie občanov Neodborným je aj strašenie, že zavedenie dane z dividend postihne drobných podnikateľov v eseročkách a ich spoločníkov. Obchodný zákonník totiž pod zdaňovaním dividend rozumie len zdanenie príjmov akcionárov akciových spoločností. No súčasnej vláde nejde ani o nich, ani o záujem drobných akcionárov, ktorých ochranu tiež ignoruje. Ide jej iba o tých, ktorí si vyplácajú najväčšie, miliardové dividendy z lacno sprivatizovaných bývalých štátnych monopolov, ktoré ich zahraniční akcionári získali za neporovnateľne nižšie ceny ako napríklad v Čechách. Keby išlo skutočne o akcionárov a o záujem štátu, predávali by sa takéto podiely priamo alebo cez burzu (hoci zahraničnú), čo by prinieslo oveľa spravodlivejšiu i vyššiu cenu. Keby išlo skutočne o záujem štátu, štát ako akcionár bývalých Slovenských telekomunikácií by dokázal každoročne presadiť v tejto spoločnosti aj pre štát dividendy. Nulové dane z dividend nie sú motívom na príchod ani odchod investorov zo Slovenska. Ak by boli, stačí sa im u nás zaregistrovať, nič investovať nemusia. A tí, čo tu privatizovali alebo investovali, tu už dávno pred zrušením daní z dividend boli, a prišli nie kvôli nezdaneným dividendám. Tie si vybavili u našich politikov až potom a znížili si tým už aj tak nízku cenu, ktorú zaplatili za sprivatizované monopoly. Pripusťme, že sa vydaria prognózy odporcov daní a akcionári, ktorí by ich mali platiť, zo Slovenska odídu. Odídu. Ale tým Slovensko nestratí – ako podsúvajú v polemikách odporcovia zdaňovania – nijakú investíciu, ak si akcionár nejakého podniku so zahraničnou účasťou presunie svoje sídlo. Firmu tu naďalej ponechá a táto firma bude aj naďalej platiť dane zo zisku i investovať na Slovensku. Oslobodenie dividend od zdanenia slúži spoločníkom alebo akcionárom najmä na osobnú spotrebu, neprináša štátu nič, ušetrené prostriedky sa neinvestujú, ale obyčajne odchádzajú najmä do zahraničia. Dvojité zdanenie: a čo úroky? Už zo zdanenia úrokov je zrejmé, aký chabý je argument, že zdanením dividend by išlo o opakované zdanenie už raz zdaneného príjmu. Je to hlúposť. Iba raz totiž zdaní príjem firma, akciová spoločnosť. A iba raz svoj príjem zdaňuje jej akcionár. To sú dva rozličné subjekty i dva rozličné príjmy. Raz je zdanený príjem z výnosu podnikateľskej činnosti, raz príjem, ktorý z dividend končí v spotrebe. Predmetom dane je príjem každého daňovníka, teda raz obchodnej spoločnosti a raz jej akcionára (spoločníka), ktorý si zarobil dividendu. Ak išlo vláde naozaj o zamedzenie opätovného zdanenia už raz zdaneného príjmu, prečo ponechala zdaňovanie úrokov? To bola otázka, na ktorú šéf daňovej legislatívy nevedel racionálne odpovedať, tak ju radšej z hotového rozhovoru vyškrtol. Daň z úrokov, teda z uložených peňazí, ktoré už boli zdanené, je navyše v súčasnej situácii pri úrokoch zďaleka nedosahujúcich mieru inflácie, fakticky zdaňovanie straty. Sekčný šéf nepovažoval za paradox ani to, že z úrokov z bežného účtu v banke vo výške jednej koruny strhnú občanovi daň zaokrúhlenú na 50 halierov, ale keby si kúpil akcie banky za päť miliónov korún, tak z dividend nemusí platiť daň ani halier. No vysvetliť ho nevedel. Vraj zamedziť dvojitému zdaňovaniu príjmov nebolo jediným cieľom daňovej reformy, malo ísť aj o znižovanie administratívy. Na to, akým znižovaním administratívy je, ak sa banky a daňové úrady musia zaoberať zdaňovaním halierových úrokov státisícov bežných občanov, sa skutočne odpovedať nedá. Vláda v prospech miliardárov Je to však odpoveď na to, ako záležalo tejto vláde na nezdaňovaní bohatých akcionárov a, naopak, zdaňovaní chudobných dôchodcov, ktorým prechádzajú dôchodky cez bankový účet a ani sa tam poriadne nezohrejú, už im na ne štát siahne. Pozerám sa na manželkin bankový účet, ktorá si nechala na ňom polročný invalidný dôchodok. Banka, ktorej tieto peniaze vlastne požičala a nič s nimi nerobí si – napriek reklame, ktorou lákala dôchodcov, že budú mať bezplatné účty – z neho každý mesiac za „služby“ strháva 22 korún a z 11-korunových úrokov odvádza štátu 2 koruny daní. Podľa šéfa daňovej sekcie MF SR to je preto, lebo v bankách „uložené na účtoch sú už nielen zdanené, ale aj nezdanené príjmy podnikateľov, a preto musí zdaňovať všetky úroky bez rozdielu, lebo nejde o také prevratné zdroje, aby bolo na ich rozlišovanie treba vynaložiť veľkú administratívnu námahu.“ Ak nejde o veľké zdroje, prečo ich treba takto administratívne náročne zdaňovať a administratívne obsluhovať zdaňovanie aj jednej koruny, sa skutočne vysvetliť nedá. Obsluha takejto dane môže byť drahšia ako výnos z nej! Tu sa však nerozpútala kampaň za zrušenie dvojitého zdaňovania, lebo za bežnými vkladateľmi stokorunáčok nestoja veľké lobistické skupiny a klienti politických strán a osobne politikov tak ako stoja za príjemcami miliardových dividend. „Ani dane z prevodu a prechodu a dane z darovania a z dedičstva sa nerušili len z dôvodu, aby sa nezdanil majetok, ktorý už bol raz zdanený, ale aj pre neefektívnosť a prílišnú administratívnu náročnosť ich výberu,“ tvrdil mi sekčný šéf daní a ciel na ministerstve financií. Aj tu sa však núka na toto opatrenie celkom iný pohľad: zrušenie tejto dane bolo výhodné predovšetkým pre tých, ktorí nadobudli veľké majetky v privatizácii. Nemusia ich zdaniť a môžu ich bez dane z prevodu alebo z darovania previesť na iné osoby. A o tom, ako úprimne to mysleli propagandisti nemorálnosti zarábania „na dani zo smrti“ najmä z niekdajšej Demokratickej strany, sa presvedčí každý smrteľník, keď aj po veľkohubom zrušení dane, aká je bežná v každej normálnej krajine, musí aj tak, aby mu dedičstvo pripadlo, platiť za znalecké posudky, notárske a súdne úkony poplatky. Ich výška pritom nezávisí od náročnosti úkonu, ale od výšky hodnoty dedeného majetku. To už za nemorálne nepovažujú asi preto, lebo by sa tým dotkli záujmov významných právnikov napojených na stranícke centrály. Škoda, že sa aj honoráre za články nevypočítavajú podľa výšky miliárd, ktoré sa v nich spomínajú. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je predčasne penzionovaný bývalý ekonomický redaktor denníkov Práca a Hospodárske noviny