Nebezpečná os Astana – Peking

Faktor, ktorý nemôže ignorovať žiadna krajina, je energetická bezpečnosť, t. j. zabezpečenie zdrojov energetických surovín. Ropná závislosť USA od oblasti Perzského zálivu bude naďalej narastať. Pre Washington sa však kľúčové postupne stávajú aj energetické zdroje zo Strednej Ázie. Tu sa však udomácňuje ambiciózna Čína a Rusko nemieni len tak odísť. Ak si rozanalyzujeme čínske, tak Čína má v zásade tri alternatívy, odkiaľ získať stabilné dodávky ropy a plynu. Z Kazachstanu, Ruska a Turkménska. Záujem Číny o kazašské a ruské energetické suroviny je podmienený nielen vojensko-politickými dôvodmi, ale predovšetkým tým, že Peking preferuje dlhodobé dodávky od blízkych a stabilných partnerov než nákupy cez svetové energetické burzy. Aj Rusko hovorí o odberateľskej energetickej bezpečnosti, čo zrejme Vladimír Putin pripomenie svojim prezidentským kolegom z krajín G8 na summite v Sankt Peterbrugu. Tak ako s touto tézou museli v Soči na summite RF – EÚ súhlasiť aj M. Barroso, W. Schüssel a J. Solana. Koncom mája (25. 5. 2006) svetové agentúry sucho oznámili, že prvé barely kazašskej ropy dotiekli na hranicu Číny. V kazašskom Alašonkoj bola malá slávnosť potvrdzujúca novú geoenergetickú situáciu. Symbolicky bolo spustené využívanie nového ropovodu Atasu – Alašonkoj – Dušanczi. Jeho dĺžka je 962,2 km a má prepravnú kapacitu 20 miliónov ton ropy ročne. Podľa staršej dohody bude Kazachstan dodávať Číne 10 miliónov ton ročne. Realizácia projektu stála 700 mil. USD. Výstavba bola spustená v septembri 2004 a oficiálne ukončená v novembri 2005. Hľadanie energetickej rovnováhy Počas tohtoročnej jesene plánuje prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev navštíviť Čínu (svoju návštevu SR plánovanú na máj 2006 zrušil), aby Astana zladila svoj energetický krok s Pekingom. Prezidenti Turkménska a Uzbekistanu boli v Číne nedávno a už sa na dodávkach svojich surovín dohodli. Kazachstan, ktorý to má do Číny bližšie než do Európy, predpokladá v roku 2010 ťažbu 40 miliárd m3 plynu, pričom 15 miliárd m3 plánuje exportovať. S ropou je to podobné. V roku 2010 by mala byť dosiahnutá úroveň ťažby 100 mil. ton a v roku 2015 až 150 mil. ton. Dnes sa v Kazachstane vyťaží približne 62 mil. a spotrebuje okolo 30 mil. ton ropy. Podľa prepočtov Washingtonu má Kazachstan napriek minimálnemu prieskumu určite zásoby v množstve 9 – 13 miliárd. barelov ropy. A za to sa oplatí mútiť vodu. Ropa a demokracia Spojené štáty zvyčajne zabúdajú na demokraciu, keď sa reč otočí na ropu. Americký viceprezident Dick Cheney počas svojej nedávnej návštevy Kazachstanu síce ostro kritizoval Rusko za dodržiavanie ľudských práv, lenže leitmotívom jeho návštevy Kazachstanu nebolo poučovať partnera z G8, ale dohliadnuť na to, aby sa Astana „správne“ rozhodla pri budovaní nových trás ropovodov a plynovodov. Správne znamená pre trasy mimo Ruska ako jeden z prvkov perspektívneho zníženia jeho vplyvu na svetovom energetickom trhu, ako aj to, že Kazachstan by už mal konečne začal dodávať svoju ropu z Kaspického mora cez ropovod Baku –Tbilisi – Ceychan. N. Nazarbajev odďaľuje podpis príslušnej zmluvy a jeho partner z Baku prezident Iľcham Alyijev sa po svojej nedávnej návšteve v USA pokúšal pomôcť Washingtonu v tlaku na Astanu, keď vyhlásil, že Azerbajdžan je už v roku 2008 schopný vyťažiť ropovod svojou ropou. Samozrejme, okrem tejto obohratej piesne sa USA v rámci svojej geopolitickej stratégie usilujú odkloniť ropovody a plynovody smerom od Číny. Podľa francúzskeho Le Monde sú „potrubia rovnako sexy ako rakety...“ Lenže v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce bude partnerstvo pokračovať podľa iného scenára. Nielen preto, že dnešná reputácia Washingtonu pracuje proti samotnému Washingtonu, ale predovšetkým preto, že vedenie Číny a Ruska uvažujú strategickejšie a nešpekulujú o osiach zla. Koniec koncov, už boli spustené práce na vybudovaní nového plynovodu Buchara – Taškent – Alamty – Alašonkoj. Druhý variant, ktorý by mal pomôcť apetítu čínskych spotrebiteľov, je plynovod Išima (RF) – Astana – Karaganda – jazero Balchaš – Alašonkoj. Tretím by-passom bude spojka Šalkara – Kyzylordu – Šymkent a napojenie na energetickú magistrálu Buchara – Taškent – Alma-Ata, postavenú ešte v sovietskej ére. Dve strany mince Dejiny Číny za posledných tritisíc rokov potvrdzujú, že pripojenie nových území k ríši sa vždy uskutočnilo len cestou postupného získania vplyvu čínskej civilizácie na vytypované územie. Nikdy nie násilnou cestou. Opierajúc sa o svoju staršiu geopolitickú koncepciu si Čína začína pomaly nárokovať na Strednú Áziu a Kazachstan. Aktívne pôsobenie v Šanghajskej organizácii spolupráce je len jednou z foriem. Aj keď sa možné vytváranie energetickej osi Astana – Peking javí N. Nazarbajevovi momentálne výhodné, v budúcnosti by to nemuselo tak byť. Štátnici (pasujúci sa za otcov národa) by nemali uvažovať v kategóriách momentálnej výhody, ale hľadieť kúsok ďalej než je budova banky, kde majú uložené peniaze z provízií. Nezabúdajme, že tri štvrtiny ruského tovarového a energetického tranzitu do Strednej Ázie a Iránu ide cez Kazachstan. Čiže aj Moskva potrebuje Astanu. Jej strata by bola citeľným úderom na jej pozície v Strednej Ázii. Lenže pozor! Bez Moskvy sa tento región časom zmení na trasúcu sa huspeninu uvarenú z islamského extrémizmu a globálneho drogového biznisu. Sekundárne je Kazachstan potrebný aj na riešenie vnútroruských problémov na Sibíri. Úspešne začína fungovať spolupráca Moskva – Peking, čo je pre Kazachstan nepríjemné. Tým, že sa k tomuto spojenectvu pripája Uzbekistan, je to pre nafúkané elity okolo N. Nazarbajeva ešte horšie. Astana tak bude ešte chvíľu žiť v dileme. Na Západ sa nikdy nedostane. To je jasné. Ak sa pokúsi vykĺznuť z historického objatia ruského medveďa, spadne do čínskej kaluže. B. Clinton hovoril o Číne ako o „strategickom partnerovi“, G. Bush a spol. (ako ináč) hovoria o strategickom konkurentovi.Zostrenie globálneho súboja o energetické zdroje, úsilie USA minimalizovať možnosť veľmocenskej transformácie Číny ako alternatívy Spojeným štátom a historicky neopodstatnené a profesionálne nezvládnuté pokusy o elimináciu Ruska sa nevyhnutne musia prejaviť v postsovietskom priestore Strednej Ázie. Nevyhnutne znamená negatívne. Tá sa tak objektívne stáva jednou z hlavných arén geoekonomického a geopolitického súboja vo formáte 2+1 (USA, Čína + Rusko). The Wall Street Journal píše o novej Veľkej hre. Tá stará bola dosť krutá. To okrem iného pre Európu znamená ešte jedno. Asi nás čaká viac rôznych Andižanov. Autor je spolupracovníkom týždenníka Slovo