Neznámy Známy: Beat Takeshi Kitano
Miyuki: Toto sú skutoční tvrďasi. Milujem týchto chlapov. Aniki Murakawa: Keby som bol tvrďas, tak nenosím zbraň. Miyuki: Vieš z nej predsa bez zaváhania vystreliť. Aniki Murakawa: Strieľam rýchlo, lebo mám strach. Miyuki: Ale smrti sa predsa nebojíš, či áno? Aniki Murakawa: Keď sa stále bojíš, dostaneš sa do bodu, keď by si bol radšej mŕtvy. Sonatine (1993) Máme pred sebou ďalšiu nesmierne zaujímavú osobnosť. Stačí jeden pohľad na jeho tvár a pozorovateľovi je jasné, že pred ním stojí človek s množstvom príbehov, ktoré má vpísané vo svojej zjazvenej a čiastočne paralyzovanej tvári. Naším dnešným hosťom v Neznámych známych bude fenomén japonskej kinematografie, pán Takeshi Kitano. Komediant, herec, spisovateľ, maliar, dizajnér počítačových hier a režisér. Mnohí ho určite poznáte ako „Beat“ Takeshi Kitana. Prezývka, ktorá mu prischla v sedemdesiatych rokoch za jeho komediálnej éry. Keď sa človek pozrie do jeho stoickej, kamennej tváre, ťažko sa mu za ňou predstavuje humor, no každý jeho film si nesie batôžtek výrazne svojského, čierneho humoru. Hlavnými výrazovými prostriedkami Takeshi Kitana, ktoré sa preplietajú jeho filmami, sú násilie, krvavosť, smrť, hra a pomsta. V jeho filmoch sa často objavuje – či už v hlavných alebo vedľajších úlohách – japonská Yakuza. Charakteristické sú preňho dlhé zábery na scény, v ktorých sa na prvý pohľad nič nedeje, či strihmi na scény, ktoré sú tesne po nejakej udalosti, minimalizmus, presne konštruovaná a uzavretá kompozícia. Mnohé jeho filmy sú plné temnej, nihilistickej filozofie, no sú aj plné humoru a úprimného záujmu o svojich hrdinov. Navonok síce pôsobia ako „gangsterky“, Kitanove filmy však nastoľujú množstvo zaujímavých otázok. Zároveň sú aj sústom pre dušu – sú vizuálne veľmi príťažlivé, vyniká v nich režisérov cit pre farby, kompozíciu a atmosféru. Kitano málokedy odhaľuje vnútorný svet svojich postáv a rovnako aj on sám sa počas rozhovorov usiluje svoju charizmatickú osobnosť ukrývať za maskou komedianta a obyčajného chlapíka. Málokedy sa delí o svoje skutočné názory. Výberom tém svojich filmov a ich spracovávaním však predstavuje silného kritika modernej japonskej spoločnosti, provokuje a mladých ľudí považuje za bláznov. Narodil sa v Adachi v Tokyu v roku 1947 do robotníckej rodiny ako štvrté a najmladšie dieťa. Jeho otec Kikujiro pracoval ako maliar-natierač a malý Takeshi ho spolu so svojimi súrodencami upodozrieval, že bol bývalým členom Yakuzy. Ako malý chlapec vynikal v matematike a umení. Rozhodol sa študovať strojarinu. Zrejme nie najsprávnejší výber. Vydržal až po štvrtý ročník na Univerzite Meiji. Potom školu prerušil a pracoval ako prevádzkovateľ výťahu v nočnom klube, kde si privoňal k šoubiznisu od komedianta Senyabura Fukamiho. Jedného večera Fukami pre chorobu nemohol vystupovať, Kitano ho na javisku zastúpil a tu sa naštartovala jeho kariéra v šoubiznise. V roku 1970 vytvoril spolu s kamarátom Kiyoshim Kanekom komediálne duo a vystupovali pod menami Beat Takeshi a Beat Kiyoshi alebo The Two Beats. The Two Beats boli majstrami manzai komédie – dvaja protagonisti – jeden je vážny, druhý zábavný, stojaci na javisku, a veľmi rýchlo si medzi sebou hovoria vtipy založené na nedorozumení, nepochopení, dvojzmysloch a gagoch. O šesť rokov neskôr mali premiéru v televízii a stali sa okamžitým hitom. Ich úspech do veľkej miery súvisel s objektom Kitanových vtipov – zväčša totiž išlo o politicky nekorektné vtipy na margo sociálne ohrozených skupín, ako sú napríklad starší ľudia, ľudia s postihnutím, chudobní, deti, ženy či ľudia fyzicky nepríťažliví a hlúpi. Sťažnosti od divákov viedli k čiastočnej cenzúre týchto predstavení. Aj napriek tomu, že v osemdesiatych rokoch boli The Two Beats fenoménom úspechu, rozhodol sa Takeshi pre sólo dráhu. Svoju kariéru vo filmovom priemysle začal ako herec, a to vo filme Brutálny policajt (Sono otoko, kyobo ni tskuki, 1989). Zahral si hlavnú postavu sociopatického policajta, ktorého primárnou reakciou na novú situáciu býva akt násilia. Po tom, čo pôvodný režisér Kinji Fukasaku ochorel, Kitano sa podujal film dokončiť. Na úvod výrazne prepracoval scenár a vstrekol do neho riadnu dávku drsnosti. Hneď vo svojom úvodnom filme zadefinoval svoj autorský rukopis – násilie, pomsta, krv. Mala som asi trochu šťastie v nešťastí. Mala som čerstvých 20 a strávila jedno krásne leto v Londýne v kruhu „filmových šialencov“. Pri jednej z našich nekonečných filmových debát vysvitlo, že som ešte nič od Takeshi Kitana nevidela. To bol rok 1998 a Kitano už bol medzinárodne známe meno, ktoré sa vďaka jeho filmu Ohňostroj aj mne dostalo do uší. Zhodou okolností v jednom z množstva londýnskych kín práve ten víkend, môj posledný víkend v Londýne, hrali Brutálneho policajta. Nebola som si z referencií, ktoré sa mi na Kitanove filmy dostali, až taká istá, či chcem poslednú nedeľu svojho fantastického leta stráviť s kamarátmi v kine a pozerať sa sa na šialeného, skorumpovaného policajného „hrdinu“. Nenávidím násilie. Bola som však viac-menej prinútená (nebolo to po prvýkrát, čo som z donútenia videla niečo, za čo som neskôr bola nesmierne vďačná) a usadila sa pohodlne v obrovskej takmer ľudoprázdnej kinosále. Hneď úvodné scény ma prikovali k sedadlu – brutálny nočný útok na bezdomovca skupinou mladých chuligánov a ďalšia scéna, v ktorej sa policajt usiluje vymlátiť dušu z adolescenta zodpovedného za útok. To bolo len predjedlo, ktoré ma malo dostať „do správnej nálady“. Pri asi najdlhšej scéne znásilnenia, akú som kedy videla, som už mala výrazný problém so vstrebávaním obrazu a zvuku a bojovala som sama so sebou, aby som nezdúchla preč. Z kinosály som vyšla chvíľu neschopná akejkoľvek komunikácie. Vonku bol príjemný letný, teplý večer a pamätám si, ako výrazne kontrastne pôsobilo vonkajšie prostredie s pocitmi, ktoré v mojom vnútri zanechal prvý Kitanov film. Skutočne nenávidím násilie. Vždy som mala výrazný problém pozerať sa na násilné scény. Aj napriek tomu preferujem násilie, ktoré je portrétované hrozivo, drsne, realisticky, graficky, ako násilie, ktoré má pôsobiť ako vizuálne príťažlivo či cool. Násilie ani zďaleka nie je cool, a práve cynický, brutálny Kitanov pohľad, aj keď so mnou riadne zatriasol, preferujem. Odvtedy som videla veľa jeho filmov a nezdali sa mi až také ťažko stráviteľné, ale určite majú ďaleko od romantiky. V podobnom duchu sa niesli aj jeho ďalšie filmy Bod varu (3 – 4x juugatsu, 1990) a Sonatína (1993), kde si Kitano rovnako vehementne ako pri prvom filme berie na seba rolu kritika modernej, egocentrickej, násilnej japonskej spoločnosti, spoločnosti bez rešpektu voči spoločnosti bažiacej po pomste. V roku 1994 mal Takeshi Kitano nehodu na motorke. V dôsledku nehody mal paralyzovanú polovicu tela a podstúpil niekoľko vážnych operácií, vďaka ktorým bol schopný opäť sa hýbať a používať ľavú stranu tváre. Podľa policajnej správy z nehody si nesprávne upevnil helmu a práve tá spôsobila poranenie tváre. Sám Kitano neskôr povedal, že nehoda bola vlastne pokusom o samovraždu. Možno práve depresia, ktorá ho doviedla k tomuto činu stála za nihilizmom jeho prvých filmov. Málokto mu po havárii dával nádej, že sa ešte vráti k filmu. V tom období začal maľovať. Jeho jednoduché, farebné, jasné maľby by sa dali prirovnať k dielu bieloruského maliara Marca Chagalla. Mnohé z nich je možné vidieť vo filme Ohňostroj, mnohé z nich putovali po výstavách, iné zasa zdobia obaly jeho filmov. Jeho neskoršie filmy si zachovávajú svoj násilný charakter, sú však intenzívne popretkávané určitou prozaickosťou. Hneď po uzdravení sa Kitano pustil znovu do práce a natočil film Deti sa vracajú (Kidzu ritan, 1996), ktorý má výrazne autobiografické črty. Hlavné postavy sú dvaja stredoškoláci Masuro a Shinji, ktorí nevynikajú vo výsledkoch, no vedia zabaviť dav svojím ostrým humorom. Veľmi príjemný, zábavný a milý film. Nie zlá zmena. Cit pre cynizmus nestratil, ale striasol zo seba trochu násilia a ponechal len stráviteľné množstvo. Deti sa vracajú mu priniesol najväčší dovtedajší úspech v rodnom Japonsku. S ďalším filmom Ohňostroj (Hana-bi, 1997) sa mu dostalo svetového uznania. V roku 1998 sa dostal film aj k nám vďaka Projektu 100. Kitanova hra s obecenstvom sa stáva ešte rafinovanejšou, založenou na momente prekvapenia. Ak bol Brutálny policajt jazdou na húsenicovej dráhe násilia, tak Ohňostroj je jazdou na motokáre, kde väčšina cesty je príjemná záležitosť, no z času na čas diváka prekvapí silným nárazom inej motokáry – výbuchom násilia, ktoré hrá na strunu prekvapenia a šoku. Hana znamená kvet a bi znamená oheň. Znázorňovanie kvetov sa v Japonsku traduje od 18. storočia. Kvety majú v japonskej histórii svoje opodstatnenie – práve znázorňovanie kvetov v maľbách reprezentovalo v japonskej kultúre prechod či priesečník, ich pestovanie predstavovalo naplnenie túžby po niečom inom či zvláštnom. Kitanove obrazy, ktorými film pretkáva, sú plné krásnych, farebných kvetov, opodiaľ však horí ohník násilia a tečúcej krvy – veď aj tá je nádhernej červenej farby – a z času na čas vzbĺkne do pre oči nepríjemných výšok ako napríklad pár paličiek náhle zapichnutých do očí nepriateľa. Kitanove obrazy kvetov sa objavujú pri prechode medzi mestom a prírodou. Zobrazovanie krvi a násilia začalo v približne rovnakom období v divadle. Dovtedy mali negatívne postavy skôr marginálne postavenie. Divadlo však v tomto vcelku pokojnom období našlo svoju záľubu v násilí. Hlavný hrdina filmu Ohňostroj Nishi kráča od jednej tragédie k druhej bez slova, s pokorou – zomrela mu dcéra, jeho žena trpí depresiou a leukémiou, jeho kolega a priateľ bol ranený pri výkone služby a ostal na vozíčku. Práve kvôli týmto udalostiam sa rozhodne odísť z práce a svojim milovaným dá bolestné, aké si podľa neho zaslúžia. Fascinujúce v jeho filmoch je sledovať výrazy jednotlivých postáv, ich (ne)prejavovanie akýchkoľvek emócií, či už pri aktoch násilia na nich páchaných či v momentoch neodškriepiteľne prichádzajúcej smrti (silná dávka fatalizmu). Akoby ich to, čo prichádza, nech je to v akejkoľvek forme, nemohlo vyviesť z rovnováhy, akoby sa tomu nedalo vyhnúť. Po úspechu Ohňostroja natočil filmy Kikujiro (Kikujiro no Natsu, 1999), Brat (Brother, 2001), Bábiky (Dolls, 2002). V Amerike za ne zožal veľa kritiky. Európa a Ázia k nemu boli trochu miernejšie. Neodškriepiteľným úspechom bol však film Samuraj (Zatoichi, 2003). „Slepý muž s mečom: Zatoichi“ je v Japonsku kultovou postavou. Od roku 1962 do 1989 o ňom bolo natočených 26 filmov či epizód v televíznych seriáloch. Vždy ho hral ten istý herec – Shintaro Katsu, ktorý v roku 1997 zomrel. Vo svojom filme Samuraj zdvíha samurajský meč sám Kitano a vzdáva hold svojmu predchodcovi. Samuraj je žánrovo najväčšou odchýlkou od jeho ostatnej tvorby. Násilie a brutalita sú tu – najmä z vizuálnej stránky – vyjadrené dosť expresívne. Svoj autorský rukopis nezaprie, či už ide o znázornenie súčasnosti alebo minulosti. Kitano využíva slepotu svojej postavy na zdôraznenie svojej takmer kamennej nehybnosti, ktorá ho robí zároveň desivým a fascinujúco charizmatickým. Jeho prirodzená grimasa sa vždy pred prichádzajúcim bojom skrúti do úškrnu. A tých je naozaj nemálo, lebo okolo Zatoichiho sa to len tak hemží bojachtivými postavičkami. Bojové scény sú ako umenie zručného mäsiara – čisté rezy, odpadávajúce údy, potoky tryskajúcej žiarivo červenej krvi. Rovnako ako vo filmoch o Yakuze aj tu vidieť a cítiť motív pomsty. Kitano využíva aj určité prvky divadla počas celého diela až do záverečného vyvrcholenia, keď sa na javisku stretnú všetky postavy filmu, vrátané tých, ktoré boli počas filmu zabité, a stanú sa protagonistami tanečno-speváckej šou. S filmom Samuraj zožal Kitano medzinárodný úspech na mnohých festivaloch i v našej distribúcii. Tento film je bežne dostupný na DVD nosičoch na našom trhu. Okrem filmu sa Kitano venuje už spomínanému maľovaniu i písaniu. Zatiaľ napísal približne 50 kníh prózy, niekoľko noviel a aktívne sa venuje filmovej kritike. Koncom 80. rokov dokonca zablúdil do herného priemyslu ako game dizajnér pre 1986 Nintendo Famicom. Hosťoval a stále hosťuje viaceré televízne šou a objavuje sa v malých filmových rolách. Najsilnejšie však ostávajú jeho filmy. Zahniezdia sa divákovi v hlave. Tichý, vtieravý soundtrack len zdôrazňuje minimalistický pohyb a dialóg vo filme. Kitano neposkytuje takmer žiaden pohľad do vnútra svojich protagonistov. Vidíme ich iba ako aktérov krokov, ktoré sa môžu na prvý pohľad zdať nepochopiteľné. Možno aj preto sa mi zatiaľ jeho filmy „neopozerali“. Vždy, keď ich znovu vidím, nájdem v nich niečo, čo som si predtým nevšimla, či môžem si dopredstavovať, čo mi režisér len naznačuje, alebo zasmiať sa na vtipe, ktorý na prvýkrát mojej pozornosti unikol.
