Zbavenie sa magického prvku v náboženstve (1)
Kniha Odkouzlení světa patrí ku klasickým dielam zaoberajúcim sa problémami straty vplyvu náboženstva v európskej spoločnosti. Autor sa v nej zaoberá otázkou, či sa v modernom svete stráca spolu s verejnými náboženskými prejavmi aj osobná viera a polemizuje s Weberovou tézou o postupnej racionalizácii spoločnosti. Originálnym spôsobom rozoberá vzťah štátu a náboženstva a zaoberá sa nejednoznačným pomerom medzi modernými vedeckými konceptmi, ideológiami a filozoficko-náboženskými ideami. arcel Gauchet (1946) je významný francúzsky filozof a historik. Pracuje ako vedúci vedecký pracovník na École des hautes études en sciences sociales a ako šéfredaktor prestížnej kultúrno-politickej revue Le Débat, ktorú vedie spoločne so svojím kolegom, historikom Pierrom Norou. Je autorom kníh Odkouzlení světa. Dejiny náboženství jako věci veřejné (1985), Revoluce lidských práv (1989), Náboženství v demokracii. O problému laicité (1998), Demokracie proti sobě samé (2002), Historický úděl (2003). Existuje niečo ako náboženská funkcia, podmnožina funkcie symbolickej, ktorá popri reči a nástroja sprostredkuje náš vzťah ku skutočnosti a stanoví, že medzičlánok neviditeľného bude pilierom ľudského konania? Je nejaké podstatné puto medzi náboženským rozmerom a spoločenskou skutočnosťou, sakrálna inakosť, na ktorej základe sa môže založiť ľudské spoločenstvo alebo ktorá vyjadruje a zároveň zakladá podstatnú nadradenosť kolektívnej bytosti vzhľadom na jej individuálne zložky? Isteže, náboženstvo je až do súčasnej doby konštantou ľudských spoločností, preto však nie je podľa Gaucheta menej dôležité ho vidieť ako historický jav, to znamená, s pevným začiatkom i koncom, ktorý presne zodpovedá danému obdobiu ľudských dejín, po ktorom bude nasledovať ďalšie. A napokon, iste nájdeme niečo zo základných náboženských schém aj v spoločenských procesoch, ktoré by sme zaradili skôr na opačný pól. Je to preto, že náboženstvo bolo tisícročnou strechou hlbšej antropologickej štruktúry, ktorá aj po tom, keď ono stratilo na sile, ďalej funguje pod iným krovom. Podľa Gaucheta podstata náboženstva spočíva v ustanovení vzťahu vyvlastnenia medzi svetom živých bytostí a jeho základom. Náboženský prístup má ako zásadu pohyblivú premenlivosť v službách nemenného, úsilie pretvárať s cieľom zachovať nedotknuteľnosť vecí, je to záporná energia celkom presmerovaná na prijatie daného poriadku a naviazanie na neho. V tomto spočíva celé tajomstvo našich dejín, a síce, že človek vo svojom konfliktnom vzťahu k sebe samému hneď na počiatku odmietol práve túto vnútorne rozpornú pravdu o sebe samom, túto neistotu, pokiaľ ide o vlastnú prináležitosť k svetu, svoju plodnú nestabilitu nepokojnej bytosti. V tomto zmysle je náboženstvo záhadou, ako sme sa pri chôdzi čelom vzad dostali do dejín, konštatuje Gauchet. Z hľadiska čistej analýzy fenoménu náboženstva a rozboru jeho najvýznamnejších etáp prináša jasné poučenie prípad primitívnych spoločností, v ktorých sa ukazuje, že obsah náboženských ideí treba posudzovať podľa ich miery uplatnenia, a nie podľa ich vnútornej úrovne prepracovanosti a usporiadanosti. Máme prirodzený sklon dejiny viery chápať v kontexte všeobecných dejín vývoja, pod zorným uhlom pokroku v racionalizácii dogiem a prehlbovaní ponímania o božskom. To síce zodpovedá nesporným faktom, ale celkom to zahmlieva cieľ a skutočnú povahu takto pozorovateľného vývoja. Mohli by sme začať totálnou a radikálnou povahou, ktorá charakterizuje primitívne náboženstvo, aj keď mýtická tradícia je tam plynulo prijímaná a obraz ich božstiev je kultivovaný. Táto skutočná povaha sa ukáže až vtedy, keď sa praktiky a predstavy zasadia do spoločenského mechanizmu, v ktorom zastávajú funkciu oporného systému, a budú sa chápať podľa účelu, ktorý majú plniť. Niet v nich ani stopy po nejakom počiatočnom vývojovom štádiu. Ich obsah a formy sú determinované výhradne inakosťou ustanovujúceho zákona, ktorý požaduje spoločensky nerozlíšené usporiadanie. Stavba náboženského systému sa odhalí vo svojom celku ako aj v jednotlivých rysoch práve so zreteľom k tejto ústrednej nevyhnutnosti, hovorí Gauchet. Súhlas s tým, čo je, a základná zhoda medzi kolektívnou praxou a zákonom zdedeným po predkoch – to sú dva najdôležitejšie kultúrne rysy prvotného náboženstva, ktoré celý ďalší náboženský vývoj bude určitým spôsobom spochybňovať. Čím väčší budú bohovia a ich vplyv, tým viac sa im bude priamo pripisovať, že vynašli svet, a tým bližšie budú mať ľudia v skutočnosti k zmysluplnej nevyhnutnosti pôvodu. To je zásadný paradox dejín náboženstva, že božská moc nerástla na úkor človeka, aby si ho stále viac podrobovala, ale v jeho prospech, zdôrazňuje Gauchet. Bola dokonca medzičlánkom medzi človekom a jeho príčinami. Nedokonalosť božstiev, ktoré zapĺňali primitívne panteóny, ktoré dokonca nie sú považované ani za tvorcov a pánov sveta, lebo aj samé do neho patria presne zodpovedá ľudskému vyvlastneniu zo sveta a veľkosti medzery, ktorá ľudí delí od počiatočného obdobia, ako aj motívom platného zákona. Niet iného spojenia so zakladajúcim aktom, ako to, že sa prostredníctvom rituálov znovu sprítomní a celkom rovnako zopakuje. Obrovské skoky v teologickom a kultúrnom vývoji, ktoré pozorujeme u vyspelých kultúr, síce boli teoreticky založené na uznaní osobnej moci bohov, ale v skutočnosti to boli aj míľniky na ceste praktického oslabovania inakosti základu, ktorou primitívne spoločnosti prechádzali, hovorí Gauchet. V priebehu toho, čo sme zvyknutí považovať za postupné prehlbovanie prežívania a ponímania Iného, sme skôr svedkami postupného znovunadobúdania toho, čo bolo na počiatku celkom odcudzené. Bohovia sa vzďaľujú, tento svet sa oddeľuje od toho sveta, ktorý ho určuje a obsahuje, ale zároveň to, čo je ustanovené ako také, na čo sa nie je možné pýtať, vstupuje stále viac do oblasti, kde je možné klásť otázky spolu s upevňovaním vplyvu ľudí na usporiadanie ich vlastného sveta. Ukazuje sa, že zdôrazňovanie božskej odlišnosti ide ruka v ruke s rozširovaním právomoci človeka nad jeho záležitosťami, ako aj nad poriadkom, ktorý uznáva. Čím viac je Boh chápaný a uctievaný ako Celkom Iný, tým menej jeho stvorenia ponímajú a prežívajú ako iné to, čo riadi ich existenciu. K veľkým náboženstvám patria aj momenty veľkého spochybňovania náboženského, ako aj silné odstredivé sily, konštatuje Gauchet. So vznikom štátu sa náboženské Iné dostalo do ľudskej sféry. Prirodzene si vzhľadom na ňu zachovalo svoje postavenie mimo, ale preniklo do nej a získalo hmatateľnú podobu. Deliaca čiara náboženstva predtým prechádzala medzi ľuďmi a ich pôvodom a v dôsledku toho bolo znemožnené ich vnútorné delenie. Keď sa objavil nástroj nadvlády, posunula sa do ich stredu, takže oddelila jedných od druhých. Vznikli ovládajúci a ovládaní, k bohom patriaci a nepatriaci. Tento jav mal mnoho variantov od despotu – vteleného boha, v ktorom na seba Iný, na ktorom ľudia závisia si priamo vzal ľudskú podobu až po chrámové usporiadanie, kde sa osobný boh sprítomňoval prostredníctvom služobníkov a hovorcov vybraných medzi všetkými ľuďmi, bez toho, aby sa priamo vtelil do človeka. V každom prípade došlo v tej či onej podobe a tu spočíva podľa Gaucheta nový a rozhodujúci moment, k prieniku božskej inakosti do spoločenského priestoru, ku konkretizácii mimoľudského v usporiadaní medziľudských vzťahov. Či už pôjde o ustanovenie miesta, inštitúcie alebo nejakej individuality, hlavné je, že odvtedy bude existovať vo vnútri viditeľného a dostupného nejaký ručiteľ odinakiaľ, s ustanovujúcim právom, i ľudia, ktorí sa líšia od svojich druhov tým, že sa budú priamo alebo nepriamo podieľať na existencii neviditeľného posvätného ohniska, z ktorého čerpá kolektívne bytie. Budú to tí, ktorí hovoria, že nariaďujú v mene božstiev, ktorí ovládajú obradné úkony, kde sa obnovuje pôvodný zmysel vecí, v ktorých sa bude možné priamo dotknúť najvyššieho princípu, ktorý riadi svet. Ale s tým sa prejaví aj zásadná protiváha. S existenciou donucovacej sily s mocenským zásahom do ľudských vecí sa totiž bohovia istým spôsobom dostanú človeku na dosah a budú prakticky spoločensky spochybniteľní lebo podliehajú zmenám toho mechanizmu, ktorý čisto teoreticky inšpirujú a riadia. Budú teraz nevyhnutne závislí od toho, čo by malo závisieť od nich, to znamená od chodu systému, ktorý je svojou podstatou určený na pohybu, zatiaľ čo oni sami by mali byť zárukou jeho nenarušiteľnosti. Podľa Gaucheta moc niekoľkých nepočetných v Božom mene je síce nesmelý a utajený, ale nezvratný počiatok moci všetkých nad Božími ustanoveniami – nenápadný, ale o to istejší začiatok kolektívneho útoku na poriadok vyhlasovaný za nenapadnuteľný. (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je teológ Marcel Gauchet, Odkouzlení světa, CDK Brno, 2004, 259 strán
