Konkurencia v malých voľbách

Samospráve patrí z hľadiska porovnania s politikou na národnej a medzinárodnej úrovni prívlastok malá politika. Základom na získanie legitímnej moci v orgánoch samospráv sú voľby. K malej politike preto patrí ďalší prívlastok – malé voľby. Vytvárajú priestor na konkurenciu i politický súboj o získanie kormidla na riadenie územných a regionálnych celkov. Prvoradým cieľom každého politika je úspech vo voľbách. Rozhodnutie voličov o podpore toho – ktorého kandidáta nevyplýva ani tak z jeho popularity, ako skôr z jeho dôveryhodnosti. Občania na to, aby kandidáta ocenili krúžkom na volebnom lístku, musia mať smerom k nemu nejaké konkrétne očakávania. Tie možno vychádzajú z toho, nakoľko voliči kandidáta poznajú. Do určitej miery z predvolebnej kampane a určite aj z toho, čo voličom ponúka. Ale aj z jeho doterajšieho pôsobenia, samozrejme, nielen v politike, akokoľvek malej, veď väčšinu kandidátov netvoria dovtedajší obecní či mestskí poslanci. Väčšinový systém podporuje konkurenciu Pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov a komunálnych voľbách je uplatňovaný väčšinový volebný systém. Hoci pri parlamentných voľbách rozhodujeme stranícky a až následne – podľa preferenčných krúžkov – o konkrétnych kandidátoch z istej strany, v samospráve to tak nie je. Volič sa môže rozhodovať nielen stranícky, ale najmä podľa dôvery ku kandidátom, keďže volebná listina, z ktorej vyberá kandidátov, je zostavená podľa priezvisk zoradených v abecednom poradí a až na konci riadku je stranícka príslušnosť. Vo viacmandátových obvodoch – čo sa týka poslancov – sa voliči môžu rozhodnúť pre viacerých kandidátov. Teoreticky z rovnakej strany či koalície, ale aj pre kandidátov z regionálnych politických strán či nezávislých. Pred každým kandidátom je preto rovnaký cieľ: získať voličov pre svoju podporu a tak uspieť v konkurenčnom volebnom boji. Tento cieľ si definujú aj kandidáti v jednomandátových obvodoch, nakoľko majú rovnaké šance bez ohľadu na ich pôvod na volebnej listine. Ponuka smerom k voličom Prvý krok, ktorý musí urobiť každý kandidát pred voľbami, je to, že voličom predloží svoju ponuku opatrení, ktorými prispeje k riešeniu spoločných – verejných – problematík. Veľkosť ponuky by mala byť úmerná očakávaniam občanov. Lenže skromnosť občanov v takomto prípade nie je namieste, keďže spomedzi nich vzídu vo voľbách tí, ktorí priamo spravujú veci verejné. Bez ohľadu na to, aké očakávania majú občania od kandidátov, konkurencia medzi nimi samými ich núti k často prehnaným sľubom, ale v každom prípade k budúcim záväzkom. Konkurenciu na strane ponuky preto priamo ovplyvňuje široká škála rôznych kandidátov. Nielen kandidátov strán, ktorí idú do volieb samostatne alebo v rámci koalícií. Ide aj o nezávislých kandidátov a tých, ktorí majú stranícke krytie regionálnymi stranami. Krúžkovanie podľa abecedného poradia kandidátov vo voľbách nadobúda podobu dražby, pri ktorej môže byť úspešný každý, koho ponuka bude prijatá. Už len zaujať voličov… Ale čím a ako? Na to odpovedajú predvolebné postupy v kampaniach. Voliči vnímajú pozíciu kandidáta, jeho doterajšie pôsobenie. Skúsenosti, ambície, popularitu a aj dôveryhodnosť. Samozrejme, že im nie je ľahostajná ani samotná ponuka, s akou k nim kandidát prichádza. Skôr ako nástroje politického marketingu či PR kampaní je pre nás dôležitejší hlavný element každého uvedomelého politika – politický program. Musí tvoriť základ volebných sľubov, ktoré sa na ňu zmenia po úspešných voľbách. Tá sa volebným úspechom mení na politickú agendu. Autorov politickej agendy je preto viacero. Podľa povahy kandidátov ich môžeme definovať ako tých, ktorí pôsobia (pomáhajú) nezávislým kandidátom. Potom ide o autorov, ktorí pôsobia pri politických stranách. Nielen celoslovenských, ale aj regionálnych. Strany s dôrazom na regióny Súčasťou komunálnej aj regionálne politiky je už niekoľko regionálnych politických strán. Medzi najznámejšie patrí strana Vpred ekonóma Ivana Švejnu a strana Občianski liberáli. Cieľovou skupinou týchto strán je bratislavský región. Preto svoj program – politickú agendu prepracovali na podmienky a špecifiká, ktoré sú vlastné Bratislave. Politické stany vznikajú rôznymi spôsobmi a na rôznych miestach. Najlepším dôkazom tejto skutočnosti je slovenský parlament. Politická pôda, v ktorej pôsobia nielen strany, ktoré sa zúčastnili na parlamentných voľbách, ale aj také, ktoré vznikli práve v parlamente. Odchodom zo Strany demokratickej ľavice založil Robert Fico stranu SMER. Jej názory v Národnej rade však až do volieb roku 2002 tlmočil sám. Až po vtedajších voľbách sa SMER stal parlamentnou politickou stranou. Štiepením SDKÚ začalo v parlamente pôsobiť Slobodné fórum. Hoci až júnové voľby 2006 boli prvé voľby pre tento subjekt, slobodní v zákonodarstve už logicky pôsobili skôr. Politické strany vznikajú pred voľbami, ale aj po nich. Rozdiel je však v tom, či novovznikajúca strana má priame prepojenie na parlament, alebo až do volieb stojí pred jeho bránami. Politický subjekt môže vzniknúť aj transformáciou z mimovládnej organizácie. Nadobudnutie inštitucionálnej podoby politickej strany v prostredí samospráv môže mať rovnakú podobu ako na národnej úrovni. Strany môžu vznikať v regionálnom či mestskom parlamente, odchodom politikov z iných strán. V prípade nezávislých poslancov môžu vzniknúť vytvorením členstva. Zároveň môžu svoju politickú kariéru začať mimo poslaneckých lavíc, prípadne posunom mimovládnej organizácie do praktickej politiky. Tieto spôsoby vzniku sa na Slovensku postupne udomácňujú. Dôkazom nie je len inštitucionálna podoba už spomínaných, v Bratislave pôsobiacich strán, ale úsilie o takýto druh politických subjektov sprevádzal aj posledné komunálne aj regionálne voľby vo východných regiónoch. Stranícki kandidáti nemajú nič isté Svojich kandidátov na kandidátne listiny pri komunálnych aj regionálnych voľbách pravidelne nominovalo občianske združenie Regionálna demokratická hromada – Východ. V regionálnych voľbách 2005 dal voličom v prešovskom okrese ponuku nezávislých kandidátov známy miestny podnikateľ Anton Bidovský. Nízka volebná účasť a nepochybne disciplinovaní voliči sa však podpísali pod úspech pravicovej koalície. O tom, či by úspech nezávislých 11 kandidátov označených ako Prešovská jedenástka v prípade úspechu predstavoval novú politickú regionálnu stranu, môžeme len polemizovať. Faktom však zostáva, že občianski kandidáti ponúkli vlastný politický program a nepochybne si v prípade úspechu mohli založiť vlastný poslanecký klub. Bez ohľadu na reálne politické výsledky kandidátov Regionálnej demokratickej hromady – Východ, rôznych nezávislých kandidátov alebo „Prešovskej jedenástky“ ponuka kandidátov bola široká a kandidáti so straníckym tričkom nemali zaručení volebný úspech. Široká ponuka kandidátov naplnila základnú črtu demokratických volieb. Pluralitu kandidátov, slobodnú súťaž a slobodný výber. Nové aktivity straníckych štruktúr Vláda strán, a nie politikov je vlastná každej zastupiteľskej demokracii. Rozdiel je však v tom, do akej miery stranícke centrály akceptujú názory a postoje občanov smerom k politikom. Samozrejme, do akej miery sa pod politické rozhodnutia podpisuje vplyv straníckej centrály a do akej „najlepšie vedomie a svedomie“ politikov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že partokracia je vlastná všetkým našim parlamentným stranám len na národnej úrovni, v skutočnosti je to inak. Rozhodnutia straníckych centrál na miestnej, okresnej či krajskej úrovni sú často o presadzovaní straníckych záujmov partají v miestnych a regionálnych parlamentoch. Stranícke centrály, bez ohľadu na silu svojho vplyvu, nemajú prvotný zmysel v tom, že prijímajú rozhodnutia o personálnych otázkach na úradoch, v dozorných či správnych radách. Predstavujú priestor na komunikáciu s občanmi, členmi i sympatizantmi. Základnou informáciu, ktorá by z ich prostredia mala k ľuďom prenikať, je návrh opatrení na zlepšenie života, dosahovanie verejných záujmov. Rozhodovať, hlasovať však môže iba ten, kto bol vo voľbách úspešný. Väčšinový volebný systém vytvoril priestor na to, aby sa úspešnými mohli stať nielen kandidáti strán z celoslovenskou pôsobnosťou. Rovnakú šancu na úspech majú aj regionálne politické strany a nezávislí kandidáti. Občiansky tlak a záujem voličov o kvalitu na strane ponuky sa bude postupne prehlbovať. Konkrétne rozhodnutia vychádzajú od konkrétnych politikov. Nimi sa stávajú nielen členovia parlamentných či mimoparlamentných strán, ale aj ľudia bez straníckej legitimácie. Prípadne členovia regionálnych strán. Ich programy výrazne konkurujú ponuke, akú predkladajú miestne, okresné či krajské organizácie ostatných politických strán. Subjektov, ktoré v praktickej politike dokazujú, že nad svedomím a vedomím stojí partajný záujem. Väčšinový volebný systém uplatňovaný v komunálnych aj regionálnych voľbách nikdy neskoncuje s výrazným vplyvom straníckych štruktúr na politiku. Do veľkej miery ho však môže obmedzovať obrovská konkurencia na strane volebnej ponuky. Volič je zákazník Konkurencia v malých voľbách, vo voľbách do orgánov samospráv poukazuje na dvojaký rozmer. Jednak vyjadruje očakávania, aké spájajú voliči s politikmi. Zároveň vzťah politika k danej komunite. Za komunitu môžeme považovať skupinu voličov, o ktorej priazeň sa politici uchádzajú. Ak je to skupina politicky málo vyspelých občanov, potom dominuje kandidát, ktorého predvolebný vzťah vychádza z manipulácie, ovplyvňovania cez stranícku disciplínu alebo priamym ovplyvňovaním počas volieb. V prípade voličskej komunity, ktorá pozostáva s občiansky vyspelejších voličov, je prvoradé to, ako úspešne dokáže kandidát získať dôveru relatívne náročnejšej voličskej skupiny. Bez problémov sme sa naučili vyberať z regálov tovar podľa kvality i ceny, rovnako sa musíme naučiť vyberať aj politikov. Jeho cena sa však nedá vyjadriť peniazmi, ale odbornými, osobnými a manažérskymi kvalitami. V politike bude chcieť pôsobiť stále veľa ľudí. Aj v obchodoch je viacero druhov z každého tovaru, v taške si zväčša odnášame ten, ktorý nám najviac vyhovuje. Skúsme byť takí nároční občania, ako sme zákazníci. Autor je politológ, pôsobí v samospráve