Kosovo – budúcnosť nejasná
Stretnutie zástupcov Srbov a Albáncov vo Viedni, na ktorom sa hovorí o budúcnosti provincie Kosovo, neprinieslo žiaden dramatický stret. Rozdiely medzi Srbmi a Albáncami sú však pravdepodobne neprekonateľné. Stretnutie srbského prezidenta Borisa Tadiča a premiér Vojislava Koštunicu s ich kosovskými náprotivkami Fatmirom Sejdiu a Agimom Ceku sa konalo 24. júla 2006 vo Viedni pod patronátom zvláštneho vyslanca OSN Maartiho Ahtisaariho. Na stretnutí sa zúčastnili aj vyslanci EÚ a USA. Bolo to prvé stretnutie oboch strán od intervencie NATO v roku 1999 a bolo pokusom nájsť aspoň náznak „svetla na konci tunela“ – spoločnú reč v otázke politickej budúcnosti provincie. Atmosféra stretnutia však bola chladná. Lídri si pri stretnutí nepodali ruky, pri rokovaní delila „srbskú“ a „albánsku“ časť rokovacieho stola osemmetrová medzera. Viac ako osemmetrová priepasť Pozície oboch strán sú diametrálne odlišné a vo Viedni sa nepriblížili. Kosovskí Albánci chcú úplnú politickú nezávislosť. Podľa prezidenta Sejdiu: „Nezávislosť je alfou a omegou nášho stanoviska.“ Oddelenie sa Čiernej hory po nedávnom referende ich požiadavky ešte symbolicky podporilo – ak majú právo na suverenitu Čiernohorci, prečo nie aj kosovskí Albánci. Srbskí lídri sú ochotní pripustiť maximálne autonómny status provincie. Belehradu majú zostať kompetencie v „kľúčových oblastiach suverenity“ ako zahraničná politika, kontrola hraníc, clo, ľudské práva, monetárna politika. A okrem toho ochrana kultúrneho a náboženského dedičstva – srbská vláda sa (podľa mnohých informácií právom) obáva o osud srbskej menšiny v provincii. Okrem toho Srbi požadujú, aby bolo Kosovo úplne demilitarizované – na jeho území by neboli žiadne srbské ani albánske vojenské jednotky a garantom bezpečnosti by bolo OSN. Srbský premiér Vojislav Koštunica pre médiá označil nezávislosť bez súhlasu Srbska za „nelegálnu a bezcennú“. Pre Srbsko je veľkým dôvodom obáv predstava, že sa budúce nezávislé Kosovo spojí s Tiranou do „Veľkého Albánska“. Medzi oboma stranami teda nie je náznak možnosti kompromisu. Konečný výsledok však bude závisieť od toho, či sprostredkovateľ OSN Martti Ahtisaari a Albert Rohan, ktorých mandát vyprší v novembri, nájdu aspoň minimálny základ, na ktorom by sa mohlo budovať stabilné riešenie – napríklad decentralizácia správy v Kosove s autonómiou chrániacou 100 000 zvyšných Srbov. Čas sa kráti Veľa času neostáva. Kontaktná skupina pre riešenie kosovskej krízy, ktorej členmi sú USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Taliansko, sa ešte minulý rok dohodla, že budúcnosť statusu Kosova musí byť vyriešená do konca roku 2006. Neistá budúcnosť provincie má potenciál destabilizovať celý región, ktorý sa ešte nestihol vyliečiť z etnickej nedôvery živenej stále čerstvými spomienkami na násilné delenie bývalej Juhoslávie. Okrem toho, relatívny pokoj v provincii musí stále udržiavať približne 17 000 vojakov NATO (ktorých úlohu pravdepodobne čoskoro preberú jednotky EÚ) a náklady na riadenie provincie a vojenskú prítomnosť už dosiahli 2,6 miliardy eur. Zástupcovia členov kontaktnej skupiny sa stretnú v septembri pred zasadnutím Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Vypočujú si tam rozhodujúcu správu Ahtisaariho o situácii a možnostiach riešenia. Otázka Kosova sa prenesie do Bezpečnostnej rady, ktorá musí prijať nejaké rozhodnutie. Aké bude, je zatiaľ neznáme. Na základe skúseností s predchádzajúcim vývojom na Balkáne sa však väčšina expertov zhoduje, že pôjde minimálne o obmedzenú nezávislosť. Tým sa však nerieši zásadná otázka – ako zabezpečiť, aby v rámci Kosova skôr či neskôr nevznikli nové „malé Kosová“ (tentokrát s obeťami na srbskej strane), ktoré opäť rozdúchajú etnické vášne v regióne. Výsledok bude teda závisieť od citlivého nastavenia politickej rovnováhy medzi etnickými skupinami a možností ekonomického rozvoja. A bezpochyby aj širších, „európskych šancí“ regiónu. Autor je spolupracovník slova
