Vojna pre koho?

Bombardovanie v Káne môže byť rozhodujúcim momentom poslednej z vojen na Blízkom východe. Izraelský útok na Libanon má, samozrejme, omnoho širšie ciele než oslobodenie dvoch unesených vojakov. Bez ohľadu na obrovskú technologickú prevahu a podporu zo strany USA však Tel Aviv svoju vojnu prehráva. Nech už úspech meriame proklamovanými alebo skutočnými cieľmi. Na prvý pohľad bola izraelská vláda na začiatku útoku na Libanon v ideálnej pozícii. Bret Stephens ju minulý týždeň v komentári pre The Wall Street Journal charakterizoval slovami – Hizballáh vám dá dobrú zámienku na útok (a šancu, ako zmeniť vnímanie vlády verejnosťou), izraelská verejnosť vás v drvivej väčšine podporuje, Európania stále hovoria čosi o prímerí, no nie sú schopní podniknúť skutočnýé kroky a nie sú ochotní poslať do južného Libanonu vlastné mierové jednotky. Sunnitské arabské vlády vás zo strachu pred iránskym vplyvom v podstate podporujú. Spojené štáty popierajú vlastné vyhlásenia o nutnosti prímeria dodávkami zbraní. Lenže je v tom jeden háčik. Technologická prevaha, a letecké bombardovanie nedokážu v tejto vojne zabezpečiť víťazstvo. Ak by sa Izrael rozhodol južný Libanon okupovať pozemnými jednotkami, získa nepochybne krátkodobo ešte silnejšiu vojenskú prevahu. Skúsenosti z Iraku (ako aj predchádzajúcich izraelských ofenzív v Libanone) však ukazujú, že ozbrojené útoky nezastaví. Svoju bezpečnosť nezvýši. Jochen Bittner v nemeckom Die Ziet to ukazuje na fiktívnom príklade. Predstavte si libanonský scenár v európskom kontexte. Po 26. bombovom útoku IRA v Londýne sa britská vláda rozhodne riešiť vec radikálne. Kráľovské letectvo začne bombardovať Belfast, po pozemnej operácii bude armáda zrovnávať so zemou štvrte, v ktorých bývajú známi príslušníci IRA. Krátkodobo dosiahne určite úspech. No po čase sa nepriateľ, zatlačený do partizánskej vojny a skrývajúci sa medzi civilným obyvateľstvom, bude objavovať opäť. Je potom je ho možné potlačiť – ešte väčšou vojenskou silou, za cenu vyšších civilných obetí. Je len otázkou času, kedy brutalita takejto politiky vyvolá odpor svetovej (a domácej) verejnej mienky dosť silný na to, aby viedol k zmene politiky. Na druhej strane však bude nepriateľ s konkrétnymi spomienkami na brutalitu len veľmi ťažko ochotný rokovať. Izraelské útoky posilnili postavenie Hizballáhu medzi libanonskou verejnosťou – tou istou, ktorá po atentáte na bývalého premiéra Rafíka Haririho vyjadrovala túžbu nájsť cestu z kruhu násilia, v ktorom je krajina hracou plochou pre cudzie záujmy. Civilné obete v Káne Izrael nepriblížili k jeho vojensko-bezpečnostným cieľom, pre Hizballáh budú zdrojom podpory. Pokojný politický proces a ekonomický rozvoj mohol viesť k marginalizácii vplyvu radikálnych skupín v libanonskej politike a postupnej implementácii rezolúcie OSN požadujúcej odzbrojenie Hizballáhu. Touto vojnou sa však radikálne politické prúdy v regióne posilnia. Izrael bude menej bezpečný. Medzinárodné úsilie o riešenie blízkovýchodného konfliktu bude mať ešte menšiu šancu na úspech. Demokracia bude, v menej národnej bezpečnosti, ešte slabšia. Obyvatelia regiónu – Izraelčania, Palestínci, Libanončania, Sýrčania... – budú mať menšiu šancu na mierový život. Autor je spolupracovník Slova