Klčovanie európskych viníc – začiatok konca EÚ?

V dejinách je často ťažké určiť presný dátum, od ktorého možno začať datovať novú fázu rozvoja či zániku nejakej spoločnosti, respektíve kultúry. Spravidla však ide vždy o zložitý komplex faktorov, ktoré sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Pre zjednodušenie sa zvyčajne vyzdvihne jedna udalosť či fakt, ktorý sa považuje za zrod alebo zánik nových etá, či nových paradigiem. Tak to bolo v prípade pádu Bastily, výstrelu z Auróry i násilného vyvlastňovania pozemkov pre chov oviec v Anglicku. Podľa môjho názoru takýmto zlomovým fenoménom v spätnom pohľade na vývoj Európy či USA sa môže raz stať i klčovanie viníc v EÚ. Nielen preto, že vinice sú významnou súčasťou európskeho agrosektora, že víno je neoddeliteľnou súčasťou kultúry a základom mnohých rituálov, ale najmä preto, že na tejto komodite môžeme ukázať určité samozničujúce a deštrukčné tendencie EÚ. Európa je nielen kolískou vinohradníctva a vinárstva, ale aj producentom drsného spoločenského a ekonomického systému označovaného ako kapitalizmus. Európa ho nielen vytvorila, ale potom aj doviedla do dnešnej podoby sociálneho štátu. Súčasná podoba kapitalizmu EÚ a USA je vystavená konkurenčnému tlaku kapitalizmu v rozvojových krajinách, ktorý má podobu ranného kapitalizmu v Európe spred dvesto rokov. Reakcia na krízu Vývoj EÚ v posledných piatich až desiatich rokoch ukazuje, že v tomto zápase s kapitalizmom rozvojového sveta stráca Európa svoje pozície. Zreteľne to vidíme v zhoršení mnohých hospodárskych a ekonomických ukazovateľov a v stratách tradičných a nových progresívnych trhov. Reakciou EÚ je snaha o reformy, ktoré by zvrátili tieto nepriaznivé trendy a posilnili jej hospodársky rozvoj. Za jednu z príčin zaostávania Európy mnohí považujú práve koncepciu sociálneho štátu, ktorý neefektívne zaťažuje všetkých občanov a vedie k strate konkurencieschopnosti. Mnohí analytici považujú obrovské štátne subvencie do agrosektora za mrhanie aktív. Pod týmto tlakom sa EÚ rozhodla v minulom roku zreformovať trh s cukrom (jedna z kľúčových komodít európskeho agrosektora), ktorý v konkurenčnom zápase s rozvojovými štátmi, akými sú Brazília, India, Thajsko, stratil konkurencieschopnosť a bez štátnej podpory by nemohol existovať. Európska únia po radikálnej reforme cukru sa chystá zopakovať obdobné riešenia aj v sektore vína, respektíve hrozna. Základným problémom, ktorý chce Európska komisia riešiť, sú vysoké prebytky vína v EÚ, ktoré dosahujú výšku 15 miliónov hektolitrov. Na ich rast vplývajú predovšetkým znížená domáca spotreba a zvýšený import vín z rozvojového sveta. Práve faktor rastu dovozov vína zo zahraničia zásadným spôsobom narušuje historickú rovnováhu ponuky a dopytu na trhu EÚ. Zlé riešenie a jeho dopady na Slovensko Riešenie, s ktorým prichádza EÚ – znížiť výmeru o asi 400-tisíc hektárov viníc – je iba čiastočné a krátkodobé. V dnešnom nadšení Európy pre liberalizáciu svetového obchodu s potravinami však okrem zníženia výmery viníc asi iná možnosť nastolenia rovnováhy trhu s vínom neexistuje. Pre Slovensko tak nie je zásadnou otázkou to, či sme za alebo proti zníženiu výmery viníc o 400-tisíc hektárov, ale to, kde a kto by mal znižovať výmery viníc, respektíve aký podiel by na tomto znižovaní malo mať Slovensko. Za posledných 15 rokov sme znížili výmery svojich viníc o hrozivých 70 percent. Dotácie, ktoré na vyklčovanie sľubuje EÚ, však budú zaujímať slovenských vinohradníkov. Najmä tých, ktorí nie sú konkurencieschopní vo výrobe hrozna, a to je príklad väčšiny vinohradníkov na Slovensku. Veď ako môže byť konkurencieschopný vinohradník, ktorý v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ dostáva 52 eur, pričom jeho sused z Rakúska v priemere 758 eur. V takejto konkurenčnej pozícii je pre slovenského vinohradníka veľkým vykúpením opustiť tento sektor s niekoľko stotisícovou kompenzáciou a urobiť tak bodku za trápením. V diskusii o znížení výmery viníc však Slovensko musí zdôrazniť to, že nie je vo výrobe vína sebestačné a podiel dovozov sa priamoúmerne zvyšuje so znižovaním výmery viníc, a tým i produkcie vína. Na európskych prebytkoch vína sa teda vôbec nezúčastňuje. Prebytky treba hľadať tam, kde sú a kde sa na ich elimináciu vynakladali najväčšie zdroje – teda vo Francúzsku a v Taliansku. Treba vychádzať zo zásady, že kto doteraz poberal dotácie na destiláciu prebytkov vín, ten musí vyklčovať adekvátne množstvo viníc. Nie je možné, aby sa klčovalo tam, kde táto podpora nikdy nebola a kde je národný trh už dnes závislý od dovozov z iných krajín EÚ. Riešením problémov talianskych a francúzskych farmárov s vyklčovaním ich viníc by mohli byť kompenzácie finančnými zdrojmi, ktoré boli doteraz používané na subvencovanie destilácie a na intervenčné opatrenia. Na križovatke Doterajšie skúsenosti EÚ z udržania trhovej rovnováhy na základe zákazu nových výsadieb viníc sa ukázalo z dlhodobého hľadiska ako neúčinné a nedostatočné. Dnešná nová radikálna reforma trhu s vínom sa tak stáva ďalším pokusom nájsť také sebaregulačné opatrenia, ktoré by prispeli k nastoleniu trhovej rovnováhy. Nedostatkom tohto prístupu je to, že vychádza z iluzórnej predstavy, že trh EÚ je uzatvorený a že je schopný odolávať globálnym aktivitám ostatných producentov. Hlavným partnerom či konkurentom EÚ sú krajiny rozvojového sveta, ktoré nielenže nemajú obmedzenia výsadieb, ale naopak ich každoročne a významne rozširujú. Z tohto pohľadu je klčovanie viníc pri absencii účinných nástrojov regulácie trhu EÚ iba čiastočným a krátkodobým riešením problémov medzi sebaregulovaným trhom EÚ a neregulovaným globálnym trhom. Keďže krajiny rozvojového sveta s podporou ich vlád každoročne zvyšujú exporty produkcie vín na trh únie, možno očakávať, že EÚ bude nútená každoročný prebytok ponuky riešiť ďalším znižovaním plôch viníc a výroby vína. Neustále rozširovanie viníc v rozvojovom svete a ich neustály tlak na trh EÚ tak nie je možné riešiť iba sebaregulačnými opatreniami. Ak je táto premisa správna, potom musíme jasne skonštatovať, že jediným účinným prostriedkom stabilizácie trhu s vínom v EÚ by bolo prijatie celosvetovej regulácie výroby vína, a tým zastavenie výsadby nových viníc. To však nie je možné, pretože chýba celosvetový subjekt, ktorý by o tom mohol rozhodnúť. Úskalia liberálnych riešení Druhou možnosťou je zrušenie všetkých subvencií a regulačných opatrení v rámci EÚ, čo je snom všetkých liberálov a nastolenie kapitalizmus prvotnej akumulácie, v ktorom sa všetko ponecháva na neviditeľnú ruku trhu. Takto by sa mal postaviť proti sebe argentínsky, čílsky či mexický farmár s európskym a mali by sme čakať, ktorý z nich dá lepšiu ponuku. Keď som pred niekoľkými rokmi navštívil vinice v JAR, predstavoval som si, že vinice budú plné čiernych a lacných pracovníkov. Bol som však prekvapený, že na otázku prečo nepracujú vo viniciach domorodci, som dostal odpoveď, že pracovníci z Indonézie sú oveľa lacnejší. Preto sa pýtam, je strata konkurencieschopnosti výsledkom toho, že chceme ponúknuť európskym či slovenským vinohradníkom a vinárom slušné príjmy a slušnú životnú úroveň? Liberálni reformátori asi bez zábran odpovedia – ak na trhu má rozhodovať iba cena, tak treba znížiť náklady. A ak to nedokážeme vyrobiť my, tak to dovezme odtiaľ, kde to dokážu vyrobiť lacnejšie. Ak je to tak, potom v záujme zachovania si konkurencieschopnosti je nevyhnutné, aby sme našich o túto životnú úroveň pripravili a oni klesli na úroveň čílskych či mexických farmárov? Prehra Európy? EÚ dnes rieši svoj obchodný konflikt s rozvojovým svetom subvenciami. Pomocou nich dosahuje konkurencieschopnosť. Ak však dotácie zruší, sú iba dve možnosti: klesnúť na úroveň pracovných síl v týchto krajinách, alebo opustiť definitívne tento sektor výroby. Únia si so svojou snahou liberalizovať trh s agrokomoditami – a svedčí o tom aj návrh reformy trhu s vínom – vybrala cestu opustenia trhu. Dnes je to 400-tisíc hektárov a zajtra to môže byť ďalší milión. V boji Európy s vinohradníkmi rozvojového sveta ťahá EÚ za kratší koniec. Európa, kde kapitalizmus vznikol a dosiahol i dnešnú podobu sociálneho štátu, sa tak v globálnom vývoji sveta stretáva s jeho rannými fázami, ktoré má už za sebou. V konkurenčnom boji s nimi nemá v zásade žiadne šance. Prvotná fáza akumulácie kapitálu založená na liberálnych ideách, ktoré viedli k vyostreniu sociálnych konfliktov vo vnútri národných štátov, sa tak znova objavuje na globálnej úrovni. Rast chudoby, nárast ekologických problémov na jednej strane a koncentrácia majetku stále menšej skupiny ľudí na strane druhej, môže viesť k sociálnym problémom, ktoré Európa nielen zažila na vlastnej koži a ktoré ju vlastne kultivovali k oveľa hrozivejšiemu konfliktu na globálnej úrovni. Konfrontácia s prvotnými štádiami rozvoja kapitalizmu tak ohrozuje civilizačný pokrok, nárast bohatstva a zvýšenie životnej úrovne najmä v Európe a v Amerike, ktoré sú výsledkom kapitalistického rozvoja na národnej úrovni do dnešnej podoby sociálneho štátu. Autor pôsobí v oblasti vinohradníctva