Jedine vlastný život nemôžem recyklovať

Najlepšie myšlienky sa rodia nečakane. Človeku v hlave zabliká svetlo poznania. Zrazu vníma veci v súvislostiach, ako ich dovtedy nikdy nevidel. Pochopí kontexty: príčiny, dôsledky i procesy medzi nimi. Čuduje sa, prečo si to dovtedy nevšimol. Je šťastný. Náhle osvietenie je ako droga. Stimuluje človeka, podnecuje, dáva mu energiu. V prvej chvíli sa mu zdá, že našiel kľúč k problémom sveta. Stačí, keď sa s tým, na čo prišiel, podelí s ľuďmi. Potom sa však ukáže, že nové myšlienky a z nich plynúce inovácie svet prijíma neochotne, ostražito. Príbeh Petra Haulíka z Prievidze, pioniera v oblasti triedeného zberu druhotných surovín na Slovensku ukazuje, že nikto nie je doma prorokom. Ani za komunistov, ani v trhovej demokracii. Váš príbeh začína zážitkom, ktorý pripomína zjavenie... Pred štyridsiatimi rokmi som išiel na motorke okolo Smoleníc. Dostal som defekt. Pneumatiku som lepil na mieste. Opodiaľ bola bežná skládka. Dva hektáre zapratané vecami, ktoré už ľudia nepotrebovali, a preto sa ich zbavili. Stovky ton najrozličnejšieho materiálu, zhodnoteného ľudskou prácou, ležalo tam bez úžitku, kazilo dojem z krajiny, dymilo, zapáchalo. Zrazu som pochopil, aké absurdné je takéto plytvanie, bez ohľadu na to, či to, čoho sa chceme zbaviť, vyvážame na riadené, legálne skládky alebo na čierne, divoké. Predstavil som si, koľko podobných i oveľa väčších skládok je iba na teritóriu Československej republiky. Povedal som si: „S tým sa musí dať niečo urobiť.“ To bolo v roku 1966. Mali ste dvadsaťjeden rokov. A odvtedy sa touto problematikou zaoberáte? Kúpil som si dostupnú literatúru. Začal som si vystrihovať články z novín. Všetci autori hovorili o odpade. Odpad - zvrátený pojem. Nebezpečná abstrakcia. Sugeruje, že ide o nepotrebný materiál, ktorého sa treba zbaviť. Vyjadruje konzumný spôsob života. Priam nabáda k plytvaniu: v lepšom prípade vysypať to, čo nepotrebujeme do koša na odpadky a ďalšiu starosť prenechať za poplatok organizáciám, ktoré to majú v náplni práce. V horšom prípade to tajne vyviezť na divokú skládku. Tých bolo dosť už v šesťdesiatych rokoch. Povedal som si, že slovo odpad treba nahradiť iným pojmom. Najvhodnejším sa mi zdalo byť označenie druhotné suroviny. Suroviny veľmi výhodné, lebo na ich opätovné spracovanie (vtedy sa ešte nepoužívalo slovo recyklácia) sa spotrebuje menej ľudskej práce, energie, pohonných hmôt na dopravu.... Druhotné preto, lebo už raz prešli výrobným cyklom. Začal som toto označenie presadzovať, ale už vtedy som si uvedomil, že slovo odpad je hlboko zakorenené v podvedomí i v jazyku. Dodnes ho väčšina ľudí používa takmer automaticky. V tom čase fungovali Zberné suroviny, štátny podnik. Na školách, ale aj v závodoch sa kampaňovito organizoval zber papiera, skla, textilu, farebných kovov... V Zberných surovinách skončila iba malá časť odpadu. Necelé dve percentá. A ten organizovaný zber bol nárazový, kampaňovitý, formálny. Väčšina druhotných surovín skončila bez úžitku na skládkach so všetkými dôsledkami na životné prostredie. Keď som po prvýkrát získal dostupné údaje o množstve jednotlivých zložiek produkovaných a nespotrebovaných druhotných surovín a vynásobil ich vtedajšími cenami, vyšli mi miliardy korún. Náklady spojené s ich vývozom na skládky i vyčíslenie vyvolaných škôd na životnom prostredí som v tom čase dokázal odhadnúť iba približne, ale aj tam vyskočili miliardy. Nechápal som ako je možné, že iní ľudia, o úradoch ani nehovoriac, to nevnímajú tak ako ja? Prečo v druhotných surovinách nevidia hodnotu? Jeden kilogram hliníka stojí 91 korún. Keď ho vyvezieme na skládku, tieto peniaze sa rozplynú. K tomu treba pripočítať náklady na prevádzku skládky i investície na vytváranie skládok nových. Zbavujeme sa surovín, ktoré majú reálnu hodnotu a ešte na to doplácame. Každý z vlastného vrecka. Hej, Zberné suroviny za socializmu fungovali, ale výkupné ceny občanov nemotivovali. Ani dnes ich nemotivujú. Už v tom čase sa vo svete i u nás druhotné suroviny triedili. Triedili sa, ale ako? Oveľa lepšie to nie je ani dnes. Každý Slovák, v krajine s relatívne podpriemernou spotrebou (oproti najrozvinutejším štátom) vyprodukuje ročne asi 360 kilogramov druhotných surovín. Z tohto množstva sa však recykluje nanajvýš 10 kilogramov. Ako je to v zahraničí? Ako kde. Napríklad v Nemecku sa recykluje na osobu asi 60 kilogramov. Záleží na tom, ako dômyselne je organizovaný triedený zber priamo v domácnostiach, do akej miery je tento proces legislatívne (vrátane sankcií) ukotvený, aká disciplinovaná je spoločnosť, aká vyzretá je kultúra recyklovania. U nás je kultúra recyklovania stále v plienkach. V čom je u nás problém? Investície do recyklovania druhotných surovín sú vysoko návratné, ale na začiatku treba vynaložiť peniaze. Z rozličných dôvodov sa nám zdá, že investície do iných vecí sú prioritnejšie, dôležitejšie, že recyklovanie ešte môže počkať. A to všetko vyplýva zo základného postoja, ktorý sa za posledné desaťročia, napriek zmene režimu, iba neveľmi zmenil. Tí zodpovední i väčšina radových občanov majú pred očami stále odpad: odpornú, špinavú zmes nepotrebného materiálu, ktorého sa chcú zbaviť. Vyviezť na skládky alebo spáliť v spaľovniach. Málokto si uvedomuje, že každý predmet, aj ten, ktorý už nepotrebujeme, je tovarom, ktorý má popri úžitkovej a výmennej (trhovej) hodnote aj ďalšiu vlastnosť – je aj druhotnou surovinou. Zaviedli ste tretiu vlastnosť tovaru. Zdá sa, že ste sa pokúsili opraviť Marxa. V 70. rokoch som sa presťahoval z Trnavy do Trenčína, kde mi ponúkli domovnícky byt. Pracoval som pri armáde, ako zásobovač v leteckých opravovaniach. Prihlásil som sa na diaľkové štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Obhajoval som diplomovku s názvom „Človek, technika, príroda...“, kde som si dovolil vysloviť názor, že tovar má, popri Marxom definovaných hodnotách, úžitkovej a výmennej/trhovej aj tú vlastnosť, že je aj druhotnou surovinou. S tým som neprešiel. Obvinili ma z revízie marxizmu, diplomovku som neobhájil. S druhotnými surovinami ste však pracovali ďalej... Uvedomil som si, že šedivá je každá teória, kým sa neosvedčí v praxi. Pochopil som, že musím začať od seba, v dome, kde žijem. V štvorposchodovom paneláku presvedčiť spolunájomníkov, aby aj oni triedili druhotné suroviny už doma. V pivnici som zriadil sklad, kde som od ľudí vytriedené suroviny preberal a z času na čas ich odviezol do Zberných surovín. Ľudia si zvykli. Z tých niekoľko sto korún, ktoré nám Zberné suroviny vyplatili, sme kultivovali okolie domu, alebo si z času na čas urobili posedenie. Pri špekáčkoch a pive... Videl som, že ľudia časom získali návyk. Všetci boli ochotní druhotné suroviny triediť. Jedna lastovička ešte leto nerobí. Už vtedy ste dúfali, že by váš panelák mohli napodobiť nielen v Trenčíne, ale aj v iných mestách? Taký naivný som nebol. Podarilo sa mi zmeniť návyky v jednom paneláku. Vlastným príkladom a na úkor voľného času. Ako však zmeniť návyky miliónov? Vtedajšia legislatíva zodpovedala stavu vedomia, že je normálne vyvážať druhotné suroviny na skládky a do spaľovní. Tomu boli prispôsobené aj vykonávacie predpisy, technika, obaly, doprava. Zmeniť legislatívu bola utópia. Pre štátnych úradníkov bol napríklad neriešiteľným problémom odbyt vytriedených surovín. Najmä keď si predstavili, že keby sa experiment rozšíril, vznikli by hory druhotných surovín. Argumentovali, že technologicky nepripravené fabriky nemôžu pravidelný prísun takýchto surovín zvládnuť. Utópiou bol aj pokus zmeniť daný stav zdola... Vypracoval som podanie na ministerstvo vnútra, ako podklad pre schválenie experimentu v celom sídlisku Sihoť. Uspeli sme, ľudia sa zapojili, objem odpadu klesol v priebehu niekoľkých mesiacov na polovicu. Videl som, že náš systém možno ďalej vylepšovať a šíriť. Ale byrokrati ma skrotili: „To by vyžadovalo zmenu predpisov a tie sú dané. Chcel by si spojiť Technické služby so Zbernými surovinami? To nejde...“ Nepružný, byrokratický systém sa bránil. Nevyžiadaná iniciatíva zdola sa považovala takmer za vzburu, za čosi proti systému. Nepomohla ani ekologická iniciatíva Brontosaurus (SZM), ktorú iniciovala redakcia časopisu Mladý svět. Aplikovali sme ju pod našou skratkou TOŽIP (Tvorba a ochrana životného prostredia.) Najlepších sme odmeňovali plaketami. V tom čase triedilo druhotné suroviny podľa nášho vzoru vyše 2 000 rodín v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom. Koncom 70. rokov ste sa presťahovali do Prievidze. Povrávalo sa, že preto, lebo v baníckej Prievidzi bola vyššia spotreba, a teda aj viac odpadu, pardón, druhotných surovín. To je legenda. V Trenčíne bola vtedy priemerná spotreba, vďaka veľkej posádke vojakov s vysokými platmi, možno vyššia ako v Prievidzi. Odišiel som po konflikte na pracovisku. Náčelník považoval triedenie druhotných surovín vo vojenskom sklade za bordel. V Prievidzi som nastúpil do bane. Keď som organizoval triedenie v bani, baníci si ma doberali. Dostal som prezývku: Alobal. To kvôli tomu, že aj alobal z potravín som navrhol triediť. U baníkov som naozaj zabodoval iba raz. Verejne som vyzval ministra financií Mišejeho, keď uvoľnil 10 miliónov korún (v tom čase veľké peniaze) na riadenú skládku za Prievidzou, že by mohol podporiť aj rozšírenie racionálnejšieho hospodárenia s druhotnými surovinami. Odpovedal mi: zvážime, poriešime... Neporiešili. Neporiešil sa ani odbyt druhotných surovín. Napríklad papierne v Štúrove brali (za provízie) starý papier zo zahraničia, ale my sme museli za odber platiť!!! Takých prípadov by som mohol spomenúť viac. Aj v Prievidzi sa ti podarilo zapojiť do triedenia niekoľko tisíc rodín? Podarilo, ale v tom čase som už vedel, že moju víziu neuskutočním. Napriek tomu, že občas nás spomenuli aj v médiách. Ako takzvaný pozitívny príklad. Vo viacerých mestách vznikli podobné iniciatívy. Vytvorili sme riedke súostrovie pozitívnych deviantov, ale vrchnosť nás mala na háku. Pritom v období neskorého socializmu sa spotreba zvyšovala. Aj v našich končinách sa začala „kultivovať“ konzumná mentalita... O problémoch okolo druhotných surovín sa diskutovalo skôr iba akademicky, nezáväzne, alebo na izolovaných ekologických fórach. Problémy skládok mali vyriešiť spaľovne. Napriek zamoreniu okolia dioxínom, napriek nákladom na dopravu, spaľovanie a likvidáciu kontaminovaného popola. Potom prišla nežná revolúcia a s ňou nové nádeje. Najmä vtedy, keď sa na čele Verejnosti proti násiliu objavilo veľa zelených. Ešte predtým nám z rozhodnutia okresného súdu vyplynula povinnosť zlikvidovať z hygienických dôvodov triedenie a zhromažďovanie druhotných surovín v paneláku. Odmietol som, tak ma podmienečne odsúdili. Rozsudok neskôr zrušil krajský súd. Medzitým som utrpel ťažký úraz. V bani Cígeľ ma preradili na povrch. Po revolúcii sa veľa nezmenilo. Najmä nie mentalita funkcionárov. Recyklovať začali, ostražito, diskrétne, iba ideológiu vo vlastných hlavách. Prevracali kabáty. Na akúkoľvek iniciatívu zdola však hľadeli stále cez prsty. V januári 1989 ste sa objavili ako hosť televízie v jednej z večerných diskusií za okrúhlym stolom. V Bratislave havarovala spaľovňa. Minister vnútra Mečiar sa chcel ukázať ako operatívny muž. Dohodol sa so starostami na Záhorí, aby umožnili druhotné suroviny z Bratislavy voziť na ich riadené skládky. Samozrejme, nie zadarmo. Zaplatil im zo štátnej pokladnice. Ani ho však nenapadlo zmeniť zákon o druhotných surovinách, porozmýšľať o inovácii celého systému... V tom čase aj mňa prizývali diskutovať za okrúhlym stolom do telky či do iných médií. Zúčastnil som sa na rozličných seminároch, akcií, aj v Česku, diskutoval som, prednášal, argumentoval... To bola istá satisfakcia. Teoretici vás považovali za človeka, ktorý mal konkrétne skúsenosti s vybudením občianskej iniciatívy. Satisfakcia? O satisfakcii by som mohol hovoriť, keby sa mi podarilo uplatniť môj systém v najväčšom slovenskom sídlisku, v bratislavskej Petržalke, kde žilo a žije 120 tisíc ľudí. Odber vytriedených surovín, podľa toho, ako by sa zapájali ďalšie štvrte, sa mal zabezpečovať aj v Rakúsku a v Maďarsku. 10 percent sa malo spaľovať, 50 percent vykúpiť a predať, 30 percent zakompostovať alebo využiť na bioplyn. Rozbehnúť to mala akciová spoločnosť, v ktorej sa združilo 11 firiem. Ako na to reagovali občania? Spočiatku pozitívne. Do experimentu sa zapojilo 100 bratislavských panelákov. Každý panelák mal dostať od štátu 10-tisíc korún. Prisľúbené peniaze však nikdy nedostali. Preto sa rozhodli štrajkovať. Plastové výrobky vyviezli pred parlament a tam ich vysypali. Mečiar neurobil nič. Tak celé podujatie skrachovalo. V Prievidzi ste však uspeli. Národný výbor sa mi ospravedlnil za šikanovanie. Udelili mi živnosť na spracovávanie druhotných surovín. Natlačil som letáky, kúpil auto s prívesom. V júli 1990 som mal vytriedených 70 ton druhotných surovín. Uživilo vás to? Kdeže! Obrat som mal 70 000, náklady 100 000 korún. Nedostal som ani úver, ani priestory. Všetko som musel robiť vo vlastnej réžii, z vlastných peňazí. Dúfal som však, že časom to rozbehnem. Vtedy ste sa rozhodoli privatizovať Domáce potreby na sídlisku Zapotôčky... Ak som sa chcel zúčastniť na holandskej dražbe, musel som zložiť podiel v hotovosti alebo priniesť potvrdenie z banky. V banke som nepochodil. Musel som prizvať tichého spoločníka. Založil vlastný dom. Čakalo sa, že cena bude nižšia. Vyhral som, ale musel som nasadiť 195-tisíc. Ešte v ten deň som prebral obchod aj s personálom. Obchod šiel dobre, zo zisku som vykrýval straty z prevádzky druhotných surovín. Na lízing som získal nákladné auto. Celkom sa mi darilo. Problémy sa začali objavovať až vtedy, keď už bolo jasné, že republika sa rozdelí. Teda už v roku 1992... ...už koncom leta. 80 percent sortimentu domácich potrieb som dovážal vlastným autom z veľkoskladov v Prahe. Keď sa rozchýrilo, že sa bude rozdeľovať mena, odmietli mi vydávať tovar na faktúru. Chceli peniaze na ruku. Hotovosti som nikdy nemal dosť, vracal som sa poloprázdny. To boli prvé straty. Po rozdelení republiky sa náklady zvýšili aj kvôli clu, dani z pridanej hodnoty. Prišli aj ďalšie výdavky. Napriek tomu som zo zisku ešte stíhal splácať dlžoby a lízing. Na druhotné suroviny som stále doplácal, ale zdalo sa mi, že keď utiahnem opasok, nemôžem skrachovať. Papier som vozil do Štúrova, sklo do Nemšovej, železo do Podbrezovej, iba pre plast som nemal odbyt. Kde ste to všetko skladovali? Vydražil som sklad družstva v Sebedraží, kde predtým skladovali chemické hnojivá. Tam som skladoval najmä plasty. V tom čase plasty nikto nechcel. Spolu s bratom sme kúpili ďalšie sklady v Zlatovciach, pri Trenčíne. Prevádzkový úver nám poskytla sporiteľňa v Trenčíne. Kúpil som Aviu. Lenže, čo sa nestalo? Aj brat si otvoril živnosť. Pekáreň. Museli sme sa finančne vyrovnať. Pochopil som, že aj keď pracujem od rána do neskorého večera, musím získať ďalší zdroj príjmov, inakšie dlhy neutiahnem. V roku 1994 sme otvorili rodinný podnik na výrobu podvozkov pre chladničky a práčky. Robili sme aj oplet na demižóny. V miniprevádzke pracovala celá rodina. Aj dcéry so zaťmi. Potom ma zabrzdila mozgová príhoda. Pol roka ste boli na maródke. Odvtedy začalo ísť všetko dole vodou. Ak som chcel splatiť dlhy, musel som predať obchod s domácimi potrebami. Namiesto neho sme si, na meno manželky, otvorili malý obchodík, takú trafiku v paneláku. Zozačiatku to ešte ako tak šlo. Ale potom aj v našom meste začali otvárať supermarkety. Tie odrovnali dve tretiny drobných predajcov v Prievidzi i v blízkom okolí. Navyše, reálne príjmy ľudí začali viditeľne klesať. Kvôli narastajúcej nezamestnanosti, kvôli čoraz vyšším cenám, kvôli klesajúcim reálnym zárobkom. Vy ste si obchodík udržali. Ale za akú cenu? V roku 1996 som utŕžil 500 000 korún. V minulom roku iba 200 000 korún. Hrubého. Ak sme chceli vyžiť museli sme sa vo všetkom uskromniť. Takže ste museli prestať aj s výkupom druhotných surovín, na ktorý ste doplácali? Tie straty som už nemohol vykrývať. Na päť rokov som s tým prestal. Dnes už vykupujem iba sklo z reštaurácií. Takých 50 ton ročne. Veľmi sa to nevypláca, takže som musel odmietnuť aj ponuku na výkup netypického skla z podnikov. Jednoducho sa to nerentuje. Takže ako je to dnes s výkupom druhotných surovín? Na jedného obyvateľa Slovenska dnes pripadá 330 kilogramov druhotných surovín za rok. Keď to vynásobíme počtom obyvateľov, dostaneme číslo s deviatimi nulami. Iba jedna päťdesiatina (2 percentá) sa separuje a recykluje. Druhotné suroviny sú dnes úplne v kompetencii miest. Prečo sa ešte nedocenili výhody triedenia druhotných surovín? Pokúsim sa to vysvetliť na príklade Popradu. Poprad dostal od štátu na druhotné suroviny 10,3 milióna korún. Mesto za 2 milióny nakúpilo zahraničné kontajnery. Jeden kontajner dodá za mesiac 250 kg druhotných surovín. Ale v akom stave? Je to polozmes. Ja by som to dokázal urobiť lacnejšie a suroviny by boli oveľa čistejšie. Ja by som nijaký sajrajt nevykúpil. Navyše, hovoril by som s ľuďmi, viem už ako na to. Kontajnery s ľuďmi nehovoria, nerobia osvetu. Potreboval by som však, aspoň na rozbehnutie, dotáciu. Bola by to pre štát i pre mesto výhodná investícia. Nijaká spaľovňa, nijaké nové skládky, väčšia čistota, väčšia hygiena. Okrem toho: cez kontajnery sa recykluje sklo, plasty, papier. Ja by som postupne dokázal zorganizovať triedený zber všetkých päťdesiatich komodít. Ale peniaze nedostanem. Ani od mesta. Štátne peniaze asi treba minúť, nie ušetriť. Najmä keď tí, čo objednávajú kontajnery, majú za takto organizovaný kšeft od firiem tučné provízie. Zdá sa, že neviditeľná ruka trhu v prípade druhotných surovín zlyháva. A ešte ako... Druhotných surovín pribúda, ich odstraňovanie, najmä tam, kde prijali a rešpektujú príslušnú legislatívu, je čoraz nákladnejšie. Jednoduchšie je vyvážať ich hoci do susednej krajiny, kde skorumpovaní úradníci za tučný úplatok vyčlenia priestor na skládku vo vlastnom chotári. V tejto súvislosti je poučný nedávny škandál zo západných Čiech, kde zo susedného Nemecka nelegálne vyviezli na niekoľko skládok množstvo druhotných surovín. Pravidlá tejto špinavej hry sú netransparentné, zvrátené. Z transakcie majú osoh obe strany. Jedna strana sa lacno zbaví druhotných surovín, druhá strana si strčí do vrecka čistý zisk. Podľa akej morálky sa riadi takýto slobodný trh? Ako v takomto prípade funguje neviditeľná ruka trhu? V rozvinutých krajinách legislatíva takéto praktiky postihuje, ak ich príslušné orgány, alebo bdelí občania odhalia. To je pravda. Kto však monitoruje narastajúci vývoz druhotných surovín z rozvinutých štátov do krajín tretieho sveta? Kto ho sankcionuje? Po svetových oceánoch sa v každej chvíli plavia stovky veľkých lodí, ktoré prevážajú druhotné suroviny z Európy, Japonska či Spojených štátov do Indonézie, Afriky, Južnej Ameriky. Skorumpované oligarchie týchto štátov už nemajú nijaké zábrany. A čo s podnikateľmi, ktorí ich bez zábran korumpujú, aby na tomto špinavom obchode zhrabli milióny? Z dostupných údajov vyplýva, že objem recyklovaných druhotných surovín vo svete narastá. To nepopieram, ale ich podiel na celkovom objeme produkovaných druhotných surovín buď stagnuje alebo klesá. Krivka nerecyklovaných druhotných surovín je čoraz strmšia. Nezodpovedne podnecovaná spotreba, bez nárastu ktorej si zaklínači neoliberálnej ekonomiky nedokážu predstaviť fungujúcu ekonomiku, produkuje čoraz viac druhotných surovín. Morálka „Wegwerfergeselschafft“, konzumnej spoločnosti, ktorá je vedená k tomu, aby sa nadobudnutých predmetov priebežne zbavovala, aby si mohla obstarať nové, produkuje druhotné suroviny v hodnote biliónov dolárov. Takže? Ako sa priekopník triedeného zberu druhotných surovín pozerá po štyridsiatich rokoch na výsledky svojho snaženia? Čosi sa pohlo, ale sú to nedotiahnuté alebo izolované iniciatívy. Ešte vždy chýba politická vôľa na systémové vyriešenie problému. Čo mám k tomu povedať? Som starý, opotrebovaný, zadĺžený... Som po mozgovej príhode, nedávno mi vyoperovali z obličky nádor. Myslenie ľudí sa od revolúcie príliš nezmenilo. Čo s tým narobím? Čítam, vystrihujem si informácie, vypisujem listy. Na väčšinu z nich mi nikto neodpovie. Ani z redakcií, ani z parlamentu. Pritom nové technológie by prinajmenšom v rozvinutých krajinách umožnili recyklovať 90 percent druhotných surovín. Obávam sa, že v najbližšom čase sa pozitívnych zmien v tejto oblasti nedočkám. Nebanujem. Urobil som, čo som mohol. Jedno viem: môj systém je funkčný, efektívny, perspektívny a možno ho ďalej na všetkých úrovniach zdokonaľovať. Recyklovať môžeme čokoľvek. Iba vlastné životy nie....