Sociálnodemokratický model alebo stratená príležitosť? (3)

Z čoho má byť financované zdravotníctvo – z verejných či súkromných zdrojov a kto má byť jeho prevádzkovateľom – súkromný či verejný sektor? Zavedenie finančnej účasti na hradení nákladov zdravotnej starostlivosti, transformácia zdravotníckych zariadení (a poisťovní) na akciové spoločnosti Dzurindovou vládou neboli len vyjadrením zámeru, ako zvýšiť efektívnosť výdavkov v zdravotníctve (napr. podľa schémy: ak človek musí na zdravotnícky úkon prispieť, požiada oň, len ak je nevyhnutný), no má i ideologické korene. Smeruje k obmedzovaniu solidarity (zdravého s chorým) a vychádza z presvedčenia, že „dobrým správcom“ výdavkov v zdravotníctve môže byť len súkromný sektor. Podľa tohto presvedčenia by výdavky na zdravotníctvo v USA, kde súkromné výdavky do zdravotníctva z celkových predstavujú okolo 55 percent (v SR okolo 10 percent) a súkromné nemocnice, kliniky a pod. majú prevahu, mali byť v porovnaní s inými štátmi poskytujúcimi zdravotnú starostlivosť na porovnateľnej úrovni vyspelosti, nižšie. Opak je pravdou: výdavky do zdravotníctva spolu (t. j. verejné i súkromné) v USA predstavovali v r. 2004 15,3 percenta z HDP, v EÚ (r. 2002) v priemere okolo 8,7 percenta. Napokon, krátka skúsenosť s transformáciou nemocníc spravovaných krajmi (VÚC) ukázala, že naďalej vytvárajú dlhy – v 7 z 8 krajov, a to napriek drastickým opatreniam idúcim na úkor zdravia dnes i zajtra. Hrozba exekúciami a exekúcie nie sú riešením. (Dvaja ministri zdravotníctva za SDKÚ Šagát a Kováč vynakladali nadľudské sily, aby zamedzili exekúciám na zdravotnícke zariadenia, tretí minister za SDKÚ Zajac, naopak, exekúcie považuje za riešenie, „ako ich – rozumej poisťovne a zdravotnícke zariadenia – priviesť k rozumu“.) Reformovať Zajacovu reformu je nevyhnutné, no vyžaduje si to začať principiálnymrozhodnutím, čo je jej cieľom: buď len a len znižovanie výdavkov, alebo zvyšovanie úrovne zdravia aj prostredníctvom poskytovania zdravotnej starostlivosti a – zároveň – zvýšenie efektívnosti vynakladaných prostriedkov do zdravotníctva, ktoré nepochybne porastú. Dosiahnuť druhý cieľ je určite zložitejšie: no nie je to nemožné. Netreba vymýšľať vymyslené: možno využiť desiatky skúseností zo štátov, kde to dokázali (napr. vo Fínsku, Dánsku, atď., no i v Kanade, Švajčiarsku a pod.). Ide o skúsenosti z liekovej politiky (napr. Dánsko, Kanada), o skúsenosti z politiky poskytovania lokálnej a regionálnej zdravotnej starostlivosti (Fínsko) atď. Je pravdepodobné, že určitá finančná účasť na zdravotnej starostlivosti bude musieť byť zachovaná. Nemôže však byť proti princípom univerzálnej dostupnosti zdravotníckych služieb a vylučovať resp. obmedzovať v tejto dostupnosti niektoré skupiny, napr. deti, dôchodcov, invalidov alebo dlhodobo ťažko chorých, resp. nízkopríjmové skupiny ako také, prípadne celú etnickú skupinu. Kategorizácia chorôb a liekov a rozdielna miera účasti na hradení nákladov podľa druhu choroby a lieku vytvára priestor na lobizmus a korupciu, ale k riešeniu ako takému neprispieva. Ani tu netreba znovu „vymyslieť koleso“, ale poučiť sa „za humnami“. Dôchodková reforma Je zarážajúce, s akou opatrnosťou berie nová vláda do úst „druhý pilier“. Zaiste, treba „rešpektovať trhy“, no trhy kvitujú, keď sa vlády rozhodnú identifikovať dôvody rozpočtového napätia a riešiť ich. Druhý pilier, resp. proporcie prvého a druhého piliera sú jedným z takýchto faktorov. O to viac, že od budúceho roku (2007) sa výnimka nezapočítavať schodok dôchodkového systému do schodku všeobecnej vlády končí. Ako chce vláda R. Fica dodržať I. Miklošom naplánovaný rozpočtový záväzok v najbližších rokoch a čo po roku 2009? Nastavenie proporcií medzi prvým a druhým dôchodkovým pilierom predchádzajúcou vládou je časovanou bombou, ktorá musí skôr či neskôr vo verejných financiách vybuchnúť. Nikomu sa totiž ešte nepodarilo vymyslieť perpetum mobile. Nová vláda mala možnosť pri svojom nástupe toto jednoznačne a nahlas povedať! Nekompetentnosť, demagógia a klamlivá reklama, ktoré sprevádzali prípravu a zavádzanie dôchodkovej reformy do praxe, boli bezprecedentné. Bojazlivé „korekcie“, ako napr. prechod na dobrovoľnosť druhého piliera, môžu ale nemusia (a najskôr nebudú) prispievať k udržateľnosti prvého piliera. Ideologické východiská pri riešení dôsledkov starnutia slovenskej populácie poplatné neoliberálnym princípom boli pri koncipovaní dôchodkovej reformy zrejmé. Ale v rozmere, ako založili medzigeneračný konflikt a cementujú do budúcnosti rastúce príjmové rozdiely, sa nedajú porovnať so situáciou v žiadnej inej krajine v Európe. Ba už i v postpinochetovskom Chile, ktorou sa Kaníkova reforma inšpirovala, sa mnohé nedostatky tohto systému odstraňujú, čo Kaník zrejme odignoroval. Odignoroval ich s požehnaním I. Mikloša, ktorý v predvolebnej kampani išiel poza rámec údajných volebných sľubov SDKÚ navrhnúť ústavný zákon, ktorý by mal zaručiť, že „nepríde k obmedzeniu dôchodkového sporenia a že i naďalej budú sporitelia dostávať na svoje osobné účty deväť percent mzdy“. I. Mikloš totiž napadol SMER, že chce opäť „zoštátniť časť mzdy (sporiteľov), ktorú si vďaka reforme odkladajú na dôchodok“. Medzigeneračný konflikt implantovaný dokonca i do prvého dôchodkového piliera napokon bil do očí i I. Radičovej, ktorá navrhovala „spomaliť“ zásluhovosť v ňom a predĺžiť obdobie, v ktorom sa bude uplatňovať princíp solidarity s poistencami s nižšími príjmami. Keby to nebolo tragikomické, mohli by sme hovoriť o „zmúdrení“ Sulíka, Miklošovho „daňového poradcu“, ktorého si osvojil Počiatek a ktorý prišiel na to, že zásluhovosť v prvom pilieri treba zrušiť, lebo je „úplný nonsens, že chudobní doplácajú na bohatých“. Z tohto istého dôvodu totiž treba zrušiť i daňovú reformu, ktorú poradil I. Miklošovi. Zakrývať oči pred starnutím populácie a jeho dlhodobými finančnými dôsledkami by bolo nezmyslom. No zavedenie druhého súkromného piliera (založeného na dôchodkovom sporení jednotlivca), žiaľ, situáciu nerieši. Starnutie populácie je charakteristickým dôsledkom rastúcej prosperity v stredno- a vysokopríjmových štátoch a tieto štáty si navzájom vymieňajú skúsenosti, ako ho resp. jeho dôsledky riešiť (napr. v rámci OSN, Rady Európy, OECD). Medzi opatrenia určite patria také, ktoré majú zvýšiť pôrodnosť a zamedziť zhoršovaniu tzv. koeficienta závislosti, ako to dokázali napr. vo Francúzsku a vo Švédsku. Je to i komplexná úloha pre novú vládu, ktorú si PVV uvedomuje. No treba sa konečne vážne postaviť i k emigrácii: bývalá vláda tvrdila, že ide o „veľa kriku pre nič“, máme však k dispozícii hodnoverné údaje, ktoré by toto zľahčovanie odôvodnili? Emigrujú predovšetkým vzdelaní mladí ľudia, čo – ak sa nevrátia – situáciu v dôchodkovom systéme podstatne skomplikuje. To je však iba jedna zo strát. Kto vyčísli iné straty, ako je brain drain atď.? Niektoré opatrenia reagujúce na starnutie populácie sú politicky ťažké – napr. zvyšovanie veku na odchod do dôchodku, niektoré je ťažšie realizovať – napr. zvýšenie zamestnanosti starších (nepostačuje iba zákaz diskriminácie seniorov). Individuálne sporenie (v druhom pilieri, resp. tzv. doplnkové dôchodkové sporenie) je tiež jedno z opatrení. V sociálnodemokratickom modeli sociálneho štátu musí byť však nastavené tak, aby neohrozilo prvý pilier založený na medzigeneračnej solidarite. Naviac i do neho treba zabudovať prvok solidarity, resp. nepripustiť diskrimináciu niektorých ohrozených skupín, napr. žien, ktoré časť práceschopného veku sa starajú o deti, resp. o starnúcich alebo chorých členov domácnosti. Okrem toho štát musí varovať pred rizikami individuálneho sporenia na dôchodok, ako sú vysoká inflácia, riziká investovania, sprenevera atď. a prijať opatrenia na minimalizáciu takýchto rizík. Autorka je prezidentka Progresívneho fóra (Pokračovanie v budúcom čísle)