Stručný úvod do evolúcie
Teória evolúcie úplne vyvracia kresťanskou cirkvou propagovanú kreačnú teóriu, podľa ktorej boli všetky živé bytosti stvorené Bohom pri stvorení celého sveta a žiadne zvieratá sa nevyvíjajú ani nemiznú. Vzhľadom k značnej cirkevnej moci bolo v stredoveku spochybňovanie stvorenia sveta i iných cirkevných dogiem existenčne nebezpečné. Preto sa s prvými evolučnými teóriami stretávame až na konci 17. storočia, kedy vplyv cirkvi už upadá. Veľkým plusom pre vývoj evolučných teórií bolo obdobie osvietenstva, po ktorom bol svet podobným prelomovým teóriám naklonený omnoho viac, ako kedykoľvek predtým. I keď literatúra spomína zväčša iba lamarkizmus a darvinizmus, evolúcii sa venovalo hneď niekoľko anglických, francúzskych i nemeckých vedcov a filozofov. Hlavnou myšlienkou evolučných teórií bolo, že živočíšne druhy vymierajú i zanikajú. Najčastejším zdrojom rozporov boli mechanizmy, ktoré sa pri vývoji uplatňujú. K lepšiemu pochopeniu mechanizmov evolúcie prispel až rozvoj genetiky v prvej polovici 20. storočia. Darvinizmus Charles Robert Darwin, anglický prírodovedec a filozof (1813 – 1836) vychádza z evolučných myšlienok geológa Ch. Lyella, názorov sociológa T. R. Malthusa a práce A. R. Wallacea. Všetky svoje názory zhrnul v diele On the Origin of Species by Means of Natural Selection (O pôvode druhov prírodným výberom, 1859). Ohlas diela nebol jednoznačne kladný, zvlášť preto, že Darwin dôsledne vztiahol pôsobenie evolúcie aj na človeka. Medzi jeho ďalšie diela patria Voyage of a Naturalist round the World (Prírodovedcova cesta okolo sveta, 1839), The Variation of Animals and Plants under Domestication (Zmeny zvierat a rastlín pri zdomácnení, 1868) a práca The Descent of Man (O pôvode človeka, 1871). Základné myšlienky: Populácie nie sú celkom identické – jedinci jedného druhu sa vždy trochu odlišujú. Ich znaky sa prenášajú na ďalšie generácie. Všetky druhy majú nadbytok potomstva. V boji o život prežívajú iba tí najschopnejší; menej schopní hynú a zmiznú v dôsledku selekčného tlaku. V dôsledku selekcie sú tí, ktorí prežijú, lepšie adaptovaní na podmienky prostredia, v ktorom žijú. Zmeny prostredia týmto iniciujú zmeny znakov, vďaka čomu organizmy podliehajú evolučným zmenám. Dlhodobým pôsobením prirodzeného výberu možno vysvetliť všetok vývoj. Súčasné organizmy (vrátane človeka) sa vyvinuli z jednoduchších predkov. Mnoho Darwinových myšlienok je samozrejme dnes už prekonaných; Darwin nemal k dispozícii poznatky modernej genetiky, zvlášť nevedel nič o problematike . Preto dnešnú upravenú vývojovú teóriu označujeme ako neodarvinizmus. Neodarvinizmus Týmto menom boli označované teórie z počiatku 20. storočia, ktoré vysvetľovali evolúciu na základe mutácií (mutacionizmus). Dnes sa však rovnaký názov používa i pre súčasnú syntetickú teóriu evolúcie (vychádza zo syntézy mnohých moderných odborov – populačnej genetiky, matematiky, systematiky a paleontológie). Práve populačná genetika v 30. rokoch odstránila mýtus o všemocnosti mutácií. Mutácie sa i naďalej považujú za hybnú silu evolúcie, no berú sa do úvahy aj ostatné faktory ovplyvňujúce populáciu. V poslednom období je obľúbená teória tzv. sebeckého génu, ktorá rozbíja klasickú predstavu, že prirodzený výber selektuje na prežitie jednotlivé organizmy. Podľa Richarda Dawkinsa sú organizmy iba schránkami génov, ich „strojmi na prežitie“, ktoré gény využívajú na svoje rozmnožovanie. Prežijú teda nie najschopnejšie organizmy, ale najšikovnejšie gény, ktoré si dokážu vybudovať schránky dostatočne odolné voči vonkajším podmienkam. Spracované podľa http://genetika.wz.cz/evoluce.htm
