O bombe, ktorá je, aj nie je
Minulý týždeň sme boli svedkom nezvyčajne jednotnej akcie Bezpečnostnej rady OSN – v sobotu večer jednomyseľne schválila rezolúciu, ktorá uvrhla na Severnú Kóreu sankcie za vykonanie jadrového testu. Pchjongjang okrem toho označila za „hrozbu medzinárodnej bezpečnosti“. Po notoricky rozdielnych názoroch stálych členov BR OSN v mnohých medzinárodných krízach (Irak, naposledy Irán) sa to môže zdať ako prekvapenie. Pri severokórejskom jadrovom programe sú však ich záujmy v podstate rovnaké. Bez ohľadu na politickú tendenčnosť a nebezpečnú zjednodušenosť teórie „darebáckych štátov“ presadzovanej Georgeom Bushom môžeme povedať, že svet sa nestane o nič bezpečnejším, ak k doterajším jadrovým mocnostiam pribudne ďalší. Aké sú však dôvody Severnej Kórey na takúto hru na ostrí noža? Jej obyvatelia nebudú určite o nič šťastnejší, ak ich politické vedenie na čele s milovaným vodcom získa kontrolu nad jadrovými zbraňami. Lenže režim vedený Kim Čong-ilom usúdil, že kontrola nad atómovou bombou mu prinesie výhody. Po prvé bezpečnosť – vojna v Iraku a doterajší priebeh iránskej krízy mu ukazujú, že najistejšou obranou pred útokom USA, ktoré sa usilujú „eliminovať zbrane hromadného ničenia v rukách nepriateľských režimov“, je skutočné vlastníctvo týchto zbraní. „Atómové vydieranie“ okrem toho severokórejskému režimu už viackrát pomohlo domôcť sa politických a ekonomických výhod. Víkendové jednomyseľné rozhodnutie Bezpečnostnej rady však naznačuje, že Kim Čong-il sa prerátal. A hneď niekoľkokrát. Vydieranie možnosťou získať jadrové zbrane zo strany Severnej Kórey stráca účinnosť v momente, keď majú ostatní dôležití hráči dôvod veriť, že Pchjongjang tieto zbrane skutočne má alebo je blízko k ich získaniu. Inak povedané, severokórejská jadrová bomba je najúčinnejšia vtedy, ak je a súčasne nie je. V skutočnosti nemá nik z jadrových mocností tvoriacich súčasne stálych členov Bezpečnostnej rady záujem o to, aby sa Pchjongjang pridal do globálneho „jadrového klubu“. O to viac, že Severná Kórea nie je Irán (ani India a Pakistan, ktoré sa do jadrového klubu „natlačili“ v 90. rokoch). Ak sa ju stáli členovia Bezpečnostnej rady rozhodnú spoločne potrestať, napríklad ekonomickými sankciami, nemá to ako vrátiť – nemá ropu (ako Irán) ani obrovskú ekonomiku príťažlivú pre investorov a exportérov (ako India), a už vôbec nie je krajinou, s ktorou si musí niektorá z veľmocí udržiavať dobré vzťahy zo strategických dôvodov (ako Pakistan pre USA). Jedinou možnosťou pre severokórejský režim je preto byť a súčasne nebyť hrozbou stabilite. Mať a nemať vojnu. Len to mu zabezpečí rozdielne názory hlavných hráčov na to, ako k nemu pristupovať – čo je jeho medzinárodnopolitická šanca na prežitie. To všetko je však iba jedna strana príbehu. Tou druhou je pokračujúce uplatňovanie dvojakého metra v otázke jadrových zbraní. V Zmluve o nešírení jadrových zbraní, na ktorú sa jadrové mocnosti odvolávajú, sa nejadrové štáty zaviazali, že sa nebudú pokúšať vyvinúť ani inak získať atómové zbrane. Jadrové mocnosti sa zas zaviazali k postupnému účinnému jadrovému odzbrojeniu. To druhé sa nedeje. To prvé preto nemožno žiadať z titulu medzinárodného práva, iba z pozície sily.
