Vojna a odpor v Iraku

Skôr ako sa stalo pre cudzinca príliš nebezpečné túlať sa ulicami Bagdadu, často som pozoroval davy tancujúce radosťou medzi horiacimi zvyškami amerického vojenského Humvee, roztrhaného bombou na ceste. Využívaním solidarity päťmiliónovej sunnitskej komunity, tvárou v tvár okupácii, dokázali antišiitsky samovražední bomboví útočníci vykonávať svoju vražednú prácu a priviesť Irak na pokraj všeobecnej občianskej vojny. Sektárska nenávisť rýchlo narastala. Až do obdobia niekoľko mesiacov pred bombovým útokom v Samare mi irackí priatelia hovorievali, že Irak nie je Libanon. Dnes sú ticho alebo sa pýtajú, aká tá libanonská občianska vojna bola. Štvrte, kde žili sunnitské a šiitske komunity pokojne celé desaťročia ak nie storočia, boli roztrhané v priebehu niekoľkých dní. (...) Každodenné prežívanie v Bagdade je rozhodovaním o živote a smrti pre tie najobyčajnejšie dôvody. Koncom marca začalo byť v meste horúco – v tom čase si ľudia zvyčajne kupujú letné šaty. Mnohé obchody zostali zavreté, pretože majitelia sa až príliš báli opustiť svoj domov. Zostať doma však predstavovalo ďalšie problémy. V letných horúčavách potrebujú ľudia klimatizáciu, ktorá robí život znesiteľným. Bagdad má však iba tri až štyri hodiny elektrickej energie denne. Takmer každý má generátor, veľký či malý, a cena benzínu je tvrdo subvencovaná štátom. Jeden z priateľov, Muhammad, sa sťažoval: „Buď čakám sedem alebo osem hodín v rade, aby som si kúpil benzín, alebo si ho zoženiem na čiernom trhu. To však znamená, že ma deň prevádzky generátora stojí 7 – 8 dolárov, a to si jednoducho nemôžem dovoliť.“ „Bitka o Bagdad sa už začala,“ povedal Faud Husajn, šéf kancelárie kurdského lídra Masúda Barzaniho. „Boje prestanú, len keď vznikne nová mocenská rovnováha. Sunniti a šiiti budú kontrolovať svoje oblasti.“ Poukázal na štvrte ako al-Dohra a al-Ghazalijah, kde si kontrolu upevňovali povstalci sunnitských politických strán. V prvom polroku 2006 boli irackí politickí lídri stále skeptickejší k idei Iraku držiaceho pokope vo viac než len voľnej federácii. „Armáda sa rozpadne v prvých momentoch vojny, pretože vojaci sú lojálni voči šiitskym, sunnitským a kurdským komunitám,“ povedal jeden z vyššie postavených dôstojníkov. (...) Po rokoch v Bagdade som si myslel, že som sa stal príliš imúnnym voči násiliu. Ak neboli zabití alebo zranení ľudia, ktorých som poznal, nereagoval som na krviprelievanie inak, ako zvyčajnými slovami ľútosti. No v Iraku – práve keď som si myslel, že som zazrel dno barbarstva – som započul čosi horšie. Text je úryvkom z knihy Patricka Cockburna Okupácia: vojna a odpor v Iraku