Budúcnosť jednej dezilúzie

V tomto čísle Slova prinášame druhú z trojice esejí pri príležitosti výročia boľševickej revolúcie v roku 1917. V tejto stati filozof G. A. Cohen v zaznamenáva zložitú reakciu socialistov, ktorí boli voči sovietskemu systému naladení kriticky, na jeho konečný rozpad. Z opisu tejto citovej odozvy autor postupne prechádza do rozboru a kritiky jednej z reakcií myšlienkových – predstavy o trhovom socializme. Ako autor uvádza v jednej z poznámok k eseji, bola napísaná z väčšej časti v roku 1989, a tak niektoré jej časti dnes možno znejú trocha zvláštne. Dodáva však, že „patria k nálade, v ktorej bola esej napísaná, a nemôžem ich zmeniť bez toho, aby som nepokazil integritu celku“. Zdá sa, že Sovietsky zväz, či kusy, na ktoré sa zrejme čoskoro rozpadne, si osvojí kapitalizmus, upadne pod jarmo hlbokého autoritárstva, alebo oboje. Nie je to originálna myšlienka. Hoci trocha humánnej socialistickej rétoriky v Sovietskom zväze dnes [v roku 1989] ešte prežíva, len málo pozorovateľov sa domnieva, že zo súčasnej krízy sa vynorí štát či štáty charakterizované príťažlivou formou socializmu. Keď mám však prijať túto neoriginálnu myšlienku, stojí ma to veľa síl a rád by som vysvetlil, prečo. Moja matka sa narodila v roku 1912 v Charkove sekulárnym židovským rodičom zo zámožného prostredia – jej otec bol úspešný obchodník s drevom. Keď mala len päť rokov, vypukla boľševická revolúcia. V období „novej ekonomickej politiky“ (NEP-u) podnik môjho deda rodinu naďalej dobre zabezpečoval. Moja matka bola teda dosť majetná a mala veľa čo stratiť, no napriek tomu sa u nej postupne v priebehu dvadsiatych rokov vyvinula v školách a mládežníckych organizáciách oddanosť z celého srdca boľševickej veci. Túto oddanosť si odniesla so sebou, keď sa v roku 1930, keď bol NEP nahradený režimom menej prívetivým voči buržoáznej existencii, jej rodičia rozhodli emigrovať do Kanady. Odišla teda zo Sovietskeho zväzu nie preto, že by si to bola želala, ale preto, že sa nechcela rozlúčiť so svojimi odchádzajúcimi rodičmi a sestrou. V Montreali spadla moja matka, ktorá nevedela po anglicky a ktorá vo veku osemnásť rokov nemala vyššie vzdelanie, až na proletársku priečku triedneho rebríčka. Zamestnala sa ako šička v textilke. Netrvalo dlho a zoznámila sa s mojím otcom, strihačom, ktorý mal na rozdiel od nej dokonale proletársky rodokmeň (jeho otec bol chudobným krajčírom z Litvy) a nemal žiadne stredoškolské vzdelanie. Ich dvorenie sa odohrávalo na pozadí dlhého pracovného času v továrni, zápasov o vytvorenie odborov v textilnom priemysle a letných víkendov vo vidieckom tábore ľavicových židovských robotníkov. Moji rodičia sa vzali v roku 1936 a ja som sa ako ich prvorodený objavil v roku 1941. Moja matka bola hrdá na to, že bola – že sa stala – príslušníčkou robotníckej triedy, a v priebehu tridsiatych a štyridsiatych rokov, ba až do roku 1958, bola aktívnou členkou Kanadskej komunistickej strany. [V roku 1956 zasiahol Kanadskú komunistickú stranu tajný prejav Nikitu Chruščova, v ktorom odhalil Stalinove zločiny. Strana sa rozdelila na „tvrdé jadro“ a stúpencov reformy, ku ktorým patrila aj Cohenova matka. Vďaka manipuláciám rôzneho druhu sa tým prvým nakoniec podarilo „revizionistov“ zo strany vytlačiť. Vzhľadom na názorové rozpory sa v roku 1958 zas rozpadla kanadská obdoba komsomolu a Cohen sa tak ocitol bez organizácie.] Zo súputnika disident Po zvyšok päťdesiatych rokov a začiatkom šesťdesiatych som bol „súputnikom“, ako by to niektorí nazvali. Strana čoskoro príliš skostnatela na to, aby som uvažoval, či sa nanovo nepodriadiť jej autorite. Zachoval som si však v podstate prosovietsky postoj. Semeno pochybností síce bolo zasiate – vedel som, že v tej krajine existuje mnohé, čo si zasluhuje kritiku – no stále som veril, že Sovietsky zväz je socialistická krajina, usilujúca sa dosiahnuť vznik komunity a rovnosti, a že si dostatočne zasluhuje oddanosť každého ľavičiara. Za tridsať rokov, ktoré delia zánik [kanadského komsomolu] od práve prebiehajúceho zániku sovietskosti i zväzovosti Sovietskeho zväzu, prešli moje názory ďalším vývojom. Už dlhú dobu, možno dve desaťročia, k nim patrí krajne nepriaznivý postoj k nároku Sovietskeho zväzu na socialistickosť. Niektorých ľudí preto prekvapil môj smútok nad nadchádzajúcim konečným rozpadom boľševického experimentu. Chápu, že ľutujem dosahy jeho konca na to, ako sa hodnotí socializmus – dosahy, ktoré vyplývajú z rozšírenej tendencie stotožňovať vec boľševikov s vecou socializmu. Ale všímajú si, že moja rozosmutnenosť zachádza ďalej, než len k takémuto politickému kalkulu, a pýtajú sa, prečo. Odpoveď znie, že i keď som už dlho prechovával iba mizivú nádej, že by sa veci v Sovietskom zväze mohli výrazne zlepšiť socialistickým smerom, ľudia často prehliadajú, že v určitých oblastiach je obrovský rozdiel medzi mizivou nádejou a úplnou beznádejou. Drobučká nádej, ktorú som si zachoval, bola takpovediac obrovská, lebo išlo o tak strašne veľa. A teraz sa toho zvyšku nádeje musím vzdať. Takže niet divu, že pociťujem stratu. A existuje ešte jeden, možno menej racionálny dôvod, ku ktorému by som sa mal priznať. Je pravda, že som bol k Sovietskemu zväzu hlboko kritický. No nazúrený chlapček, ktorý búši do hrude svojho otca, sa nepoteší, keď sa jeho rodič z toho zrúti. Kým sa zdalo, že Sovietsky zväz je v bezpečí, bolo pre mňa tiež bezpečné byť antisovietčikom. Teraz, keď sa bezohľadne začína rozpadať, pociťujem nemohúcu potrebu chrániť ho. Tí z nás na ľavici, ktorí boli ostrými kritikmi Sovietskeho zväzu dávno pred jeho rozpadom, ho zároveň potrebovali, aby sme mali do čoho udierať. Sovietsky zväz bol potrebný ako chybný vzor, aby sme s jedným okom naň upretým mohli postaviť lepší. Vytváral nekapitalistický mentálny priestor, v ktorom sa dalo rozmýšľať o socializme. Čo budeme teraz robiť? Stratu pociťujú takí, ktorí ako ja kedysi verili a nevzdali sa úplne všetkej nádeje, že Sovietsky zväz by mohol naplniť socialistický ideál. Pociťujú ju aj tí, ktorí ešte včera verili, že ho naozaj napĺňa. A hoci spomínaný ideál vnímali rôzni veriaci rôzne, zahŕňal pre každého z nás nasledujúce prvky, ktoré naňho tým pádom kládli nesmierne nároky: namiesto triedneho vykorisťovania v kapitalizme v ňom mala existovať ekonomická rovnosť. Namiesto iluzórnej demokracie triedne založenej buržoáznej politiky v ňom mala existovať skutočná a úplná demokracia. Namiesto odcudzenia rôznych ekonomických agentov hnaných chamtivosťou a strachom v ňom mal existovať hospodárstvo, v ktorom si ľudské bytosti mali dobrovoľne navzájom pomáhať. Keď ľudia dospejú k záveru, že v dohľadnej budúcnosti nenastane žiaden pokrok smerom k ideálu, o ktorom si kedysi mysleli, že sa uskutočňuje v Sovietskom zväze, reagujú na to rôzne. Tieto reakcie závisia od toho, čo majú sklon považovať za príčinu sovietskeho krachu, ako vo všeobecnosti chápu vzťah medzi politickými ideálmi a politickou praxou, ako aj od stránok ich citového ustrojenia, napríklad od ich životaschopnosti. Z týchto odlišností vyplýva zložitý rodokmeň odoziev; bez toho, aby som sa ho snažil celý vykresliť, pokúsim sa opísať niektoré z jeho podstatných vetiev. Po prvé, sú takí, ktorí si zachovávajú vieru v ideál, ako aj svoj vnútorný záväzok uskutočňovať ho – osvoja si však nový pohľad na to, ako, kde, alebo kedy sa má dosiahnuť. Iní zase neuskutočnený ideál zavrhnú, niekedy po starostlivom opätovnom preskúmaní jeho tvrdení, a inokedy v dôsledku istej formy sebaklamu, keď nechajú tieto tvrdenia vypariť sa im z hlavy. V obidvoch týchto prípadoch si však osvoja ideál nový a zvolia nové politické presvedčenie. No tí, ktorí sa na ne dajú bez úvah, len v rámci inštinktívnej reakcie na stratu, podliehajú „adaptívnej formácii preferencií“, ako to nazval Jon Elster. Ide o proces, v rámci ktorého sa človek začne iracionálne páčiť viac A ako B len preto, lebo sa domnieva, že A možno dosiahnuť, kým B nie. Márnosť nad márnosť Aj iní tvoria zmiešanú množinu, ktorej rôzne prvky majú spoločne úplný odklon od politiky. Niektorí uznávajú autoritu pôvodného ideálu, no sú presvedčení, že je takmer alebo úplne nemožné dosiahnuť ho, alebo že v každom prípade už nemajú síl zaň bojovať – hádam dúfajú, že keď nechajú štafetový kolík padnúť, nájde sa niekto iný, kto ho zase zodvihne. Im všetkým sa nič z toho, čo sa dosiahnuť dá, buď nezdá hodné dosiahnuť, alebo nezdá hodné námahy, ktorej sú pri svojich vyčerpaných možnostiach ešte schopní. Pri pohľade na politický svet majú sklon povedať: „Márnosť nad márnosť.“ V nasledujúcich riadkoch sa chcem prihlásiť k snahe o čosi, čo sa podobá pôvodnému ideálu. Najprv by som však chcel povedať pár slov o „Márnosti nad márnosť“, pretože v okamihoch, keď sa starý ideál zdal beznádejne náročný, ma táto reakcia pokúšala. Takisto sa chcem zmieniť o adaptívnej formácii preferencií, pretože sa mi zdá, že toto je zase pokušenie, ktorému mnohí na ľavici naozaj podliehajú. „Márnosť nad márnosť“ v podobe, v akej sa o mňa pokúšala, hovorí niečo takéto: naozajstný socializmus je nemožný alebo takmer nemožný. S obrovskou pravdepodobnosťou to najlepšie, čo môžeme dosiahnuť, je taký alebo onaký druh kapitalizmu – a je na iných, aby v sebe našli silu zápasiť za lepší kapitalizmus. Pri takomto postoji žiari starý ideál s nezmenšenou silou. To, čo sa zrúti, je vôľa. Pohnútkou a zároveň dôsledkom tohto kolapsu je pesimistický pohľad na realistickosť, ktorý šíri svoju pochmúrnosť po celej škále možností. V dôsledku toho si človek povie: to, čo je naozaj dobré, sa dosiahnuť nedá – a neexistuje nič iné dostatočne dobré na to, aby som bol ochotný sa tomu oddať. Na určitý čas je prirodzené uzavrieť sa do seba, keď zmizne niečo, o čom človek dúfal, že naplní jeho sny. Než sa s vecami vyrovná, nejaký čas to trvá. Pre tých z nás, ktorí zdráhavo odmietli nároky Sovietskeho zväzu už pred desaťročiami, má depresia z jeho krachu nevyhnutne komplexnú podobu – jedným z jej prvkov sú aj výčitky, keďže to, o čo sme prišli, je dávno popretá, no zároveň zúfalo upätá láska. Na pozadí takéhoto psychologického stavu asi nemožno očakávať, že sa rýchlo dospeje k jasnej predstave o cieli. No aj tak je správne stavať sa proti posunu od možno nevyhnutnej depresie až k postoju „Márnosť nad márnosť“. Ak pri tomto postoji nedokáže človek vidieť už žiadne dobro, keď sa zdá, že zmizlo to najlepšie, potom pri adaptívnej formácii preferencií považuje to najlepšie, čo má pred očami, za vôbec najlepšiu možnosť, ktorá môže existovať. Pri takomto postoji sa zdá, že zelenšia tráva rastie pred plotom: činiteľ si upraví preferencie podľa toho, čo si myslí, že je možné. Podľa môjho názoru vidno túto patológiu v myšlienkovom prúde, ktorý je taký rozšírený v dnešnom európskom socializme. Líška a hrozno Vysvetlím. Socialisti devätnásteho storočia boli poväčšine proti organizácii ekonomického života trhom. Priekopníci dávali prednosť čomusi, čo považovali za oveľa vyspelejšie, konkrétne všeobecnému centrálnemu plánovaniu. Ich neskorších nasledovníkov povzbudzovali zdanlivé víťazstvá plánovania, ako bol Stalinov industrializačný nápor a zabezpečovanie školstva a zdravotníctva v Čínskej ľudovej republike. V nedávnejších časoch si však socialisti povedali, že centrálne plánovanie je slabý recept na ekonomický úspech. Dnes sa niektorí socialistickí intelektuáli posúvajú po zrelej úvahe k neplánovanej alebo len minimálne plánovanej trhovo socialistickej spoločnosti – a mnohí iní sa k nej ženú nerozmyslene, pod vplyvom módy. Trhový socializmus je socialistický tým, že ruší rozdiel medzi kapitálom a prácou: neexistuje oddelená trieda kapitalistov, ktorá stojí proti pracujúcim bez kapitálu. No líši sa od tradičného poňatia socializmu tým, že pracujúcimi vlastnené firmy sa k sebe navzájom i k spotrebiteľom správajú štandardnými trhovo-zmluvnými vzťahmi. Myslím si, že zo socialistického hľadiska je dobre, že sa trhový socializmus predkladá ako predmet obhajoby a stratégie – títo socialistickí intelektuáli, dokonca aj tí zachvátení módou, vykonávajú užitočnú politickú službu. No zároveň si myslím, že trhový socializmus je prinajlepšom druhoradou možnosťou, i keď môže byť tým najlepším, o čo je rozumné sa dnes usilovať (ba dokonca ešte aj on môže byť príliš) – a že mnohí socialistickí intelektuáli, ktorí si myslia opak, sa nechávajú strhnúť adaptívnymi preferenciami. Adaptívna formácia preferencií má niekedy aj priaznivé účinky. Podobne ako racionálna zásada „Neplakať nad rozliatym mliekom“, aj ona môže predísť neplodnému lamentovaniu a zbytočnej námahe. No adaptívna formácia preferencií má zároveň aj veľký ničivý potenciál, pretože vedie k strate meradiel potrebných na kritiku existujúceho stavu a rozrušuje vieru, ktorej by mohla byť prípadná budúcnosť s jej širšími možnosťami priaznivejšie naklonená. Ak človek neznesie pripomínať si dobro cieľa, o ktorý sa usiloval a ktorý je teraz nedosiahnuteľný, môže sa mu stať, že sa oň nebude usilovať ani vtedy, keď sa už dosiahnuť dá, ba nebude sa usilovať ani dospieť k takejto možnosti. Keď sa líške podarí presvedčiť samu seba, že hrozno je kyslé, nevyrobí si už rebrík, ktorý by jej mohol pomôcť dostať sa k nemu. Uskutočniteľný socializmus V roku 1983 vyšla dôležitá kniha od Aleca Noveho, nazvaná Ekonómia uskutočniteľného socializmu. Slovo „uskutočniteľný“ sa v názve vyskytlo alebo malo vyskytnúť aj preto, aby sa jasne odmietol akýkoľvek náznak, že pomery v knihe opísané sú tie najlepšie, aké si možno predstaviť. Nemyslím si napríklad, že by Nove chcel tvrdiť, že trhový socializmus, ktorý odporúča, plne napĺňa socialistické štandardy spravodlivosti v rozdeľovaní príjmov, hoci by celkom právom mohol povedať, že k nim má bližšie než trhový kapitalizmus. Napriek tejto relatívnej nadradenosti je však trhový socializmus zo socialistického hľadiska pochybený, keď už pre nič iné, tak preto, že v socialistickom vnímaní je nespravodlivý každý systém, ktorý prideľuje vysoké odmeny ľuďom, ktorí majú to šťastie, že sú neobyčajne talentovaní a vytvoria vysoko produktívne kooperatívne podniky. V roku 1989 sa zjavila iná dôležitá kniha, tentoraz od Davida Millera, nazvaná Trh, štát a komunita, v ktorej autor podobne ako Nove pre sadzuje trhový socializmus. V šiestej kapitole jeho knihy sa však zdá, že Miller obhajuje adaptívnu formáciu preferencií. Podľa môjho názoru je vážnou chybou domnievať sa, že by akýkoľvek trhový systém (okrem istého veľmi výnimočného) mohol napĺňať požiadavky spravodlivosti v rozdeľovaní. V šiestej kapitole však Miller tvrdí, že trhový socializmus má sklon odmeňovať na základe zásluh, a preto je vo svojej podstate pri rozdeľovaní spravodlivý. Ja nesúhlasím s predpokladom tohto argumentu, že totiž trhový socializmus má sklon odmeňovať zásluhy, ani s vývodom, že odmeňovať zásluhy je spravodlivé (pretože zásluhy nie sú jediným relevantným rozmerom spravodlivosti – existujú napríklad aj potreby). Odmietam preto aj jeho záver – že trhový socializmus je spravodlivý. Netvrdím, že by sme sa mali v tejto ére ideologicky oživeného kapitalizmu usilovať dosiahnuť podobu socializmu, ktorá by sa nejako veľmi líšila od tej, ktorú opísali Nove a Miler. Pokiaľ ide o bezprostredné politické programy, trhový socializmus je pravdepodobne dobrý nápad. No nároky, ktoré si v jeho mene robí Miller i ďalší, sú oveľa veľkolepejšie a nemali by sme ich prijať. O jednom z dôvodov budem hovoriť v nasledujúcom odseku. Marx a buržoázna spravodlivosť Karl Marx nebol trhovému socializmu nijako naklonený. Opísal však druhú najlepšiu možnosť po úplnom komunizme, zvanú „prvá fáza komunistickej spoločnosti“. Jeho kritika tejto prechodnej formy spoločnosti sa podľa mňa týka aj trhového socializmu. Marxova prvá fáza komunizmu je netrhová spoločnosť, v ktorej odmena za prácu závisí od vkladu pracovnej sily. To je význam jej hlavného princípu: každému podľa jeho práce. Ak by bol pravda, ako si to myslí David Miller, že vklad práce vytvára zásluhu a že odmeňovanie zásluh postačuje na existenciu spravodlivosti, potom by sa Marxova nižšia fáza komunizmu mohla hrdiť tým, že odmeňuje podľa zásluh, a je preto spravodlivá – ba možno spravodlivejšia, ako by mohol byť akýkoľvek trhový socializmus. Táto posledná špekulácia je však dosť jalová, keďže merať vklad v netrhovej spoločnosti by si vyžadovalo pripisovať výsledný produkt rôznorodým druhom práce, vykonávaných pracovnými silami s rozličnou úrovňou zručnosti – také niečo je veľmi pochybné. Na druhej strane, kým trhová spoločnosť pripisuje mzdy pracovnej sile automatickým procesom, ktorý sa na takéto pochybné kritériá neodvoláva, tieto mzdy nemožno považovať za ohodnotenie vkladu. Takéto mzdy sú ovplyvňované rozdielmi vo vyjednávacej sile a inými náhodnými faktormi na trhu. Ťažko teda porovnať, ktorá z týchto dvoch foriem socializmu je lepší nástroj z hľadiska odmeňovania výrobcov v závislosti od ich vkladu do celkovej hodnoty. Ponechajme tu však bokom otázku, či mal Marx pravdu, keď dával prednosť netrhovému socializmu pred trhovým, podobne ako problém merania vkladu pracovnej sily. V našom kontexte je podstatnejšie, že Marxove výhrady voči zásade odmeňovať podľa vkladu odhaľujú antisocialistickú (keďže buržoáznu) povahu štruktúry odmien v trhovom socializme. Lebo hoci Marx poukázal, že jeho prvé štádium komunizmu odstraňuje kapitalistické vykorisťovanie, pretože zmizne rozdielny prístup k výrobným prostriedkom, a keďže nikto nespotrebúva viac pracovnej hodnoty, než vytvára, princíp odmien v závislosti od vkladu zároveň kritizoval – vzhľadom na (nespravodlivú) nerovnosť, ktorú vytvára. Podľa Marxa je skutočne dobrým bodom v prospech nižšieho štádia komunizmu, že sa v ňom buržoázny princíp odmeny v závislosti od vkladu už nepoužíva len ako ideologická zásterka, ale že naozaj platí, takže si „princíp a prax už neodporujú“. Nepochyboval však o tom, že princíp odmien podľa práce je buržoázny princíp, keďže pristupuje k talentu jedinca ako k „prirodzenej výsade“. Z odmeny za vklad vyplýva uznanie čohosi, čo som inde nazval princípom „sebavlastníctva“. Nič buržoáznejšieho nemôže existovať. Z gothajskej kritiky vyplýva pre trhový socializmus ponaučenie, že hoci odstraňuje nespravodlivosť v príjmovej nerovnosti, ktorú spôsobuje nerovný prístup ku kapitálu, zachováva príjmovú nerovnosť spôsobenú nerovným prístupom k osobnému nadaniu. Kritiky trhového socializmu Ešte než sa uspokojíme s trhovým socializmom, mali by sme si pripomenúť, prečo socialisti v minulosti trh odmietali. Nie všetky ich dôvody boli rovnako dobré. Na tomto mieste chcem zhrnúť štyri body, ktoré pri kritike trhu v socialistickej tradícii považujem za hlavné. Začnem dvoma, ktoré považujem za mylné, a skončím dvoma, ktoré podľa mňa dávajú zmysel. Trh bol považovaný za (1) neefektívny, (2) anarchický, (3) nespravodlivý vo svojich výsledkoch, (4) vo svojich predpokladoch o motivácii odporný. (1) Povedať, že trh je neefektívny, znamená kritizovať ho v jeho alokačnej, nie distributívnej funkcii. Tá prvá sa týka rozdelenia zdrojov rozličným výrobným užívateľom (toľko a toľko ocele pre stavebníctvo, toľko pre automobilový priemysel, takéto rozdelenie inžinierov a pod.). Druhá funkcia sa týka rozdelenia príjmov vlastníkom rôznych výrobných prostriedkov (ktorými sú, v čisto socialistickej trhovej ekonomike, iba vlastníci pracovnej sily). Alokácia a distribúcia sú síce navzájom úzko spojené, no podstata tejto kritiky sa týka iba alokácie: že totiž trh mrhá zdrojmi, v niektorých ohľadoch je príliš a v iných nedostatočne produktívny. Otázka, kto konkrétne týmto mrhaním trpí najviac, je odsunutá nabok. A podľa tejto kritiky dôvodom mrhania je, že v trhovej ekonomike interakciu výrobcov nikto nenaplánoval. Vieme, že tradičný socialistický názor na nedostatok plánovania v trhovej ekonomike nebol správny. Nedokázal si povšimnúť, ako pozoruhodne dobre dokáže neplánovaný trh organizovať informácie a aké zložité by bolo pre plánovacie centrum získať tie informácie o preferenciách a výrobných možnostiach, ktoré v neplánovanom systéme rozširuje trh. Aj keby s týmito informáciami dokázali počítače plánovacieho centra robiť zázraky, existujú systematické prekážky, ktoré bránia ich zberu: potiaľto mali von Mises a Hayek pravdu. Tradičná socialistická kritika si takisto nedokázala predstaviť, do akej miery sa dajú nedostatky trhu napraviť vonkajšou reguláciou, ktorá však má ďaleko od celospoločenského plánovania. (2) V tradičnej socialistickej kritike nedostatku plánovania však existuje aj samostatný dôraz na to, že trh vytvára v masovom meradle neplánované výstupy. Okrem samotných negatívnych dôsledkov a nespravodlivosti prinášaných týmito výstupmi to tiež znamená, že spoločnosť nedokáže plne kontrolovať svoj osud. Marx a Engels neuprednostňovali plánovanie len vďaka priaznivým hospodárskym dosahom, ktoré malo podľa nich priniesť, ale aj pre dôležitosť plánovania ako realizácie nepochybne hegeliánskej predstavy, ako ľudstvo postupne dorastá na správu seba samého. Vznik plánovanej spoločnosti bol chápaný ako „výstup človeka z ríše nevyhnutnosti do ríše slobody“. Podľa môjho názoru je táto idea úplne scestná. Schopnosť jedinca rozhodovať o vlastnom živote môže byť hodnotou samou osebe, kolektívna schopnosť určovať si budúcnosť ňou však nie je. David Miller tvrdí, že socialistov ovplyvnilo päť hodnôt (chápaných nie inštrumentálne, ale ako hodnoty samé osebe). Ja si rovnako ako on myslím, že by sme sa mali vzdať prvej z nich – uvedomelého spoločenského cieľa. Nie je to to isté ako demokracia, pretože v demokracii možno rozhodnúť, že niektoré veci súčasťou kolektívneho cieľa byť nemajú. A myslím si, že demokracia by sa mala o tom, čo je súčasťou kolektívnych cieľov, rozhodovať čisto inštrumentálne – teda so zreteľom na to, do akej miery kolektívna činnosť napomáha alebo škodí iným hodnotám na Millerovom zozname, slobode, rovnosti, spoločenstvu a samotnej demokracii. Fakt, že chýba spoločenský cieľ, sám osebe nikoho nepoškodzuje, hoci celospoločenské rozhodovanie je, samozrejme, potrebné z inštrumentálnych dôvodov, napríklad na podporou individuálnej slobody. Pozrime sa teraz na kritiku trhu, ktorá mne osobne pripadá nevyvrátiteľná. A to, že (3) trh nespravodlivo rozdeľuje príjmy nerovným spôsobom, o čom sme už dosť povedali vyššie, a že (4) že motivuje k vkladom práce nie v dôsledku oddanosti ostatným ľudským bytostiam a túžby vzájomne si pomáhať, ale v dôsledku neosobnej peňažnej odmeny. Bezprostredným motívom výrobnej aktivity v trhovej spoločnosti je zvyčajne zmes strachu a chamtivosti, pričom ich vzájomný podiel sa rôzni v závislosti od pozície, akú človek zaujíma na trhu. V chamtivosti sú iní ľudia chápaní ako možné zdroje obohatenia, v strachu ako hrozby. História 20. storočia podporuje myšlienku, že najľahší spôsob, ako vytvárať v modernej spoločnosti produktivitu, je posilňovať uprostred hierarchie nerovných príjmov motívy chamtivosti a strachu. To však z nich ešte nerobí príťažlivú motiváciu, a fakt, že prvý veľký experiment s riadením moderného hospodárstva bez opory v lakomstve a obavách žalostne zlyhal, takisto nie je dôvod vzdať sa na večné časy ďalších pokusov. Filozofi by mali byť poslední, ktorí sa pripoja k súčasným chórom oslavných i pohrebných piesní, ktorých spoločným refrénom je, že socialistický projekt skončil. Som si istý že má pred sebou ešte dlhú cestu a je súčasťou poslania filozofie skúmať nepredpokladané možnosti. Zdroje sebaistoty Udržať si zanietenosť pre takúto prácu v myšlienkovej atmosfére, ktorá ju považuje za irelevantnú, je niekedy ťažké. Keď sa človek vymyká svoje dobe, hľadá zdroje sebaistoty, ktoré by posilnili jeho odhodlanosť. Na záver by som chcel spomenúť dva z mojich zdrojov. Keď som písal postgraduálnu prácu na Oxforde, prevládal tam názor, že odpovede na filozofické otázky sú buď jednoducho správne, alebo jednoducho nesprávne. Že pri nesentimentálnom postoji a jasnej mysli možno bez veľkého haló dospieť k tým správnym, ktoré nakoniec ani nebudú veľmi prekvapujúce. V roku 1963 som odišiel z Oxfordu prednášať na oddelenie, kde sa práve stal profesorom Richard [Wollheim]. V stredu poobede predsedal diskusnej skupine zboru vyučujúcich, v ktorej prevládalo iné presvedčenie ako v Oxforde – také, ktoré bolo pre mňa oslobodením. Tým presvedčením bolo, že na každú veľkú filozofickú otázku existujú rôzne názory (presne to bolo slovo, s ktorým sa narábalo), že niekedy je ťažko povedať, ktorý z nich je správny, a že neexistuje dôvod sa domnievať, že prípadný správny názor bude ľahký či už dávno známy. Keď niekto z nás predniesol nejakú rozšírenú múdrosť, spomínam si, ako Richard nanovo nastolil zmysel pre rovnováhu, keď vyslovil opravnú poznámku začínajúcu slovami: „No, pravdaže, existuje aj opačný názor, totiž, že...“ Spomínam si aj na vzrušenie, ktoré som pocítil pri jeho nádhernej inauguračnej prednáške, keď o svojich predchodcoch povedal, že nepodporovali „túžbu dospieť k zhode“. Môcť si spomenúť na Richardov veľkorysý liberalizmus, i to, že som ho zažil, je mi v dnešných časoch oporou. Druhý zdroj sily, ktorý by som chcel spomenúť, sa vzťahuje skôr na politiku ako na filozofiu. Rovnako však z neho vyplýva neochota podľahnúť príťažlivej sile konvenčného myslenia. Je to koniec listu, ktorý Friedrich Engels napísal svojmu súdruhovi Friedrichovi Sorgemu deň po Marxovej smrti: „Provinční lumeni a menej otvorené hlavy, ak nie dokonca šarlatáni, budú mať teraz voľné pole pôsobnosti. Konečné víťazstvo je isté, no krivolaké cesty, dočasné a miestne chyby – veci, ktorým sa tak nedalo vyhnúť ani doteraz – tie sa budú vyskytovať ešte častejšie, ako predtým. Nuž čo, musíme to dotiahnuť do konca. Veď na čo iné tu sme? A odvahu sme veru ešte nestratili.“ (Výber úryvkov, úprava, časť medzititulkov a poznámky v hranatých zátvorkách redakcia.)