Svetové náboženstvá a svetový étos

Je dnes užitočné, či dokonca nevyhnutné venovať pozornosť otázke náboženstiev? Je možné a prínosné, aby spolu viedli zmysluplný dialóg, na ktorého základe by spolupracovali v prospech lepšej budúcnosti nášho sveta? Náboženské vyznania a presvedčenia ešte stále zohrávajú významnú úlohu v súčasných politických zápasoch. Významnú natoľko, že niet vlastne vyhliadky na trvalejší mier bez zmierenia medzi náboženstvami, bez globálne prijímaných etických štandardov. imoriadne plodný a úspešný spisovateľ Hans Küng pôsobí od roku 1960 v nemeckom univerzitnom meste Tübingen, kde sa venuje bádaniu v oblasti systematickej teológie a ekumenizmu. K prednostiam jeho teologického a religionistického prístupu patrí otvorenosť a pripravenosť na dialóg, dôraz na historickú osobu Ježiša z Nazaretu a zásadná dôvera v spoločné etické princípy všetkých náboženských systémov. Kniha Po stopách světových náboženství (CDK Brno 2006, 306 strán) je súčasťou veľkého a „dobrodružného“ projektu, ktorý autor usporiadal v rámci svojej nadácie Svetový étos so svojimi spolupracovníkmi. Ide o erudovaného sprievodcu siedmimi významnými náboženskými tradíciami, ktorý obratne spája informácie, odborný komentár a pohľady do minulosti i súčasnosti náboženskej praxe. Nepísané etické normy tvoria „skalu“ (M. Mauss), na ktorej je vybudovaná ľudská spoločnosť. Nazvime ich „prvotný étos“ – ten tvorí jadro spoločného étosu ľudstva, svetového étosu. Svetový étos (chápaný synchronicky) teda nemá základ len v súčasných spoločných základných normách rôznych náboženstiev a regiónov. Vychádza aj (chápaný diachronicky) zo základných noriem kmeňových kultúr, ktoré sa presadzovali už v prehistórii, pred vznikom písomných prameňov. Aj keď nemožno hľadieť na všetky normy ako na obdobu pôvodného étosu, súčasný univerzálny étos v priestore sa zakladá na prvotnom étose v čase. Odkiaľ však pochádzajú konkrétne etické meradlá, hodnoty a normy? Z hľadiska historického vývoja je jasné, že konkrétne etické normy, hodnoty a náhľady sa postupne utvárali vo veľmi zložitom a dynamickom spoločenskom procese. Etické meradlá a normy boli preverené stáročiami. Až po obdobiach privykania si a skúšania došlo k všeobecnému uznaniu takýchto vžitých noriem, tentoraz možno formulovaných aj do nejakej poučky. Ale aj vybrúsené normy, hodnoty a meradlá sa s príchodom celkom odlišnej doby môžu nielen zmeniť, ale môže nastať aj ich podkopanie alebo uvoľnenie. Hinduizmus je v Indii aj v cudzine kritizovaný, že nesie spoluvinu na chudobe a biede miestnych obyvateľov. Títo kritici by však nemali prehliadať to pozitívne, na čo poukázal prezident K. R. Narajanan – že hinduizmus má od počiatku a zvlášť od obrodného hnutia v 19. storočí silnú tradíciu étosu, etických hodnôt, noriem a konania. A keď sa dá dokonca aj u austrálskych domorodcov nájsť praétos, ktorý siaha až k prehistorickým počiatkom človeka, tým skôr sa určite stretneme s mnohými prvkami étosu (hodnoty, normy, cnosti) – aj keď roztrúsenými vo veľkej indickej písomnej kultúre véd. Už v 2. storočí pred Kristom dochádza v Indii k prvej systematizácii étosu. Pochádza od Pataňdžaliho, zakladateľa čisto prakticky orientovanej filozofie jógy. Ten učil, že oslobodenie ducha (atman či puruša) z hmoty je možné pomocou metodického ovládnutia fyzických a psychických prvkov človeka. Prvým stupňom osemstupňovej náukovej cesty jeho Jóga – súter je „jama“ – sebaovládanie. Vyžaduje päť etických cvičení v myslení, slovách a konaní, ktoré možno charakterizovať ako prvky základného étosu (podobné prikázaniam Desatora): nenásilie, neubližovanie (ahinsá), pravdivosť (satja), neokrádanie (astéja), cudnosť, čistý život (brahmačarja), nedychtenie, nevlastnenie (aparigraha). Ešte viac ako Pataňdžali prispelo k etizácii hinduizmu 700 veršov nábožensko-filozofickej náučnej básne z eposu Mahábharáta (Kniha VI) s najstaršími vrstvami, ktoré pochádzajú možno z 3. storočia pred Kristom – Bhagavadgíta. Bhagavadgíta je najznámejšia a najvplyvnejšia indická svätá kniha, ktorá je často označovaná ako „evanjelium“ hinduizmu a je zároveň veľkým etickým dokumentom ľudstva. Je na to niekoľko dôvodov. Je z dogmatického hľadiska otvorená – rôzne filozofické pohľady (monizmus – dualizmus, teizmus – panteizmus, obety – odmietanie rituálov) necháva stáť bezprostredne vedľa seba. Rôzne školy a náboženské spoločenstvá sa na ňu preto môžu odvolávať ako na základ svojich (často vzájomne protirečivých) výkladov. Má realistické východisko. V kontexte života s jeho vonkajšími a vnútornými konfliktmi (nie v odlúčenosti) sú predkladané odpovede na konkrétne problémy ľudí. Zastupuje nesporne svetový étos: nejde o „etiku“ v zmysle etického systému, ale skôr „étos“ v zmysle mravného konania. Skôr ide o aktivitu, ktorá je spojená s odstupom od sveta a ktorej by mohol prisvedčiť aj žid, kresťan, moslim, budhista či konfucián: plň svoje povinnosti vo svete, ale nedaj sa nimi ovládnuť, hovorí Küng a dodáva: „Teda angažovanosť bez náruživosti a posadnutosti!“ Začiatkom 5. storočia pred Kristom Konfucius (asi 551 – 479) svojou školou múdrosti, ktorá sa sama označovala ako „Škola miernych“ (Žu-ťia), položil na viac ako 2000 rokov dopredu základy čínskej etiky a politiky. Pre konfucianizmus má okrem knihy Hovorov zásadný význam ešte ďalších päť klasických kníh, predtým pripisovaných Konfuciovi: Kniha premien, Kniha dokumentov, Kniha piesní, Kniha obradov, Jar a jeseň. Uprostred Konfuciovho učenia nestojí autoritatívny patriarchát, ale opravdivé človečenstvo. Ľudskosť (žen) prejavujúca sa priateľskosťou, dobrotou a vľúdnosťou je v Hovoroch najčastejšie používaný etický termín. Ľudskosť by aj v dnešnej dobe mohla byť bázou základného étosu – nielen v Číne, ale v celom ľudstve. Ľudskosť podľa Konfucia chápaná ako „vzájomnosť“ (šu), ako vzájomný ohľad, ako ho objasňuje zlaté pravidlo: „Čo sám nechceš, nerob druhým,“ konštatuje Küng. Podľa základnej normy skutočnej ľudskosti možno celkom elementárne a so všeobecnou platnosťou rozlišovať dobro a zlo. Pre Číňanov totiž nejestvuje žiadna „druhá strana dobra a zla“. Konfucius by povedal, že sú len dve cesty: ľudskosť alebo neľudskosť. Podľa Künga pri formulovaní všeobecného základného kritéria svetového étosu preto možno povedať: pre každého človeka je v zásade dobré to, čo mu pomáha byť skutočným, teda ľudstvo ako jednotlivci i ako spoločnosť sa nemá správať neľudsky, protiľudsky, dokonca beštiálne. Ľudstvo má skôr konať skutočne ľudsky: so zreteľom na svojich blížnych, spoločnosť a prírodu. Pre svetový étos je prínosom pôvodný konfucianizmus, zbavený cisárskeho kultu a úradníctva, ktorý znovu objavuje hodnotu človeka a posilňuje jeho vôľu po sebazachovaní, jeho zmysel pre realitu, morálne kvality a vytrvalosť. V rámci nového svetového poriadku bude treba brať do úvahy to, čo Konfucius stále zdôrazňoval prednosť étosu pred hospodárstvom i politikou a prednosť eticky zmýšľajúcej osoby pred inštitúciami, zdôrazňuje Küng. Často sa hovorí, že budhizmus je skôr filozofiou než náboženstvom. Tou však budhizmus nie je, nechce ponúkať výklad sveta. Je náboženstvom, lebo je učením o spáse a cestou k spáse, hovorí Küng. Budhistická spoločnosť je diferencovaná a od počiatku sa delí na mníchov a laikov. Mnísi sú viazaní viac než 220 príkazmi či zákazmi, laici len prvými stupňami cesty, ktorá má osem častí. K tým patrí päť elementárnych etických povinností. Nenájdeme však medzi nimi známy biblický výrok „Ja som Pán, tvoj Boh... Nezabiješ!“, budhizmus totiž pozná skôr osobný záväzok: „Sľubujem, že nebudem zabíjať.“ Špecificky budhistická je piata povinnosť – zdržiavať sa požívania opojných nápojov. Ostatné štyri povinnosti sú základné etické požiadavky, ktoré sú platné pre všetkých ľudí bez rozdielu a v podobnej forme ich nájdeme aj u kmeňových náboženstiev. V dnešnej dobe sú naviac známe ako štyri elementárne požiadavky spoločného svetového étosu, ktoré možno vyjadriť takto: nezabíjať, neklamať, nekradnúť, zdržiavať sa sexuálnej neviazanosti. Nie je preto náhoda, že práve dalajláma v Parlamente svetových náboženstiev v Chicagu v roku 1993 ako prvý podpísal vyhlásenie svetového étosu, založené na všeobecne platných zásadách, o ktorých sme sa zmienili. Elementárne pravidlá ľudskosti existovali aj v iných kultúrach a náboženstvách, napr. v Izraeli. V judaizme bolo nové to, že prikázania, ktoré mali viesť k ľudskosti, boli ustanovené autoritou jediného Boha. Preto už nejde len o všeobecný príkaz: „Nebudeš zabíjať, klamať, kradnúť ani smilniť.“ Nie, teraz všetko znamená toto: „Ja som Pán, tvoj Boh. Preto nebudeš zabíjať, klamať, kradnúť, smilniť.“ Najdôležitejšie prikázania boli zhrnuté v Desatore (Dekalógu, lat. „desať slov“). Desatoro prevzali od židov aj kresťania. A paralely k nemu nájdeme dokonca aj v Koráne. Tvorí totiž podstatu spoločného základného étosu všetkých troch veľkých monoteistických náboženstiev (judaizmu, kresťanstva, islamu). Týchto desať prikázaní Izraela, založených na viere v jediného Boha, je veľkým odkazom judaizmu celému ľudstvu. Asi sotva by sa našiel iný ľud, ktorý by mohol budúcemu spoločnému všeľudskému étosu ponúknuť čosi také podstatné a výrazné, ako práve judaizmus so svojím desatorom prikázaní, myslí si Küng. Tie sú – ako po skúsenosti s hrôzami národného socializmu napísal spisovateľ Thomas Mann – „základným návodom a podkladom slušného ľudského správania“ a v istom zmysle „abecedou ľudského konania“. A táto „abeceda“ by mala v období globalizácie platiť aj vo svetovej politike a vo svetovom hospodárstve. Bez uplatňovania svetového étosu hrozí, že sa svetová politika a svetové hospodárstvo ocitnú vo svetovom chaose. V každom prípade platí, že bez svetového étosu nie je možné vybudovať lepší a spravodlivejší svetový poriadok, upozorňuje Küng. Stojac na mieste, odkiaľ bol z auta zastrelený salvadorský arcibiskup Oscar Romero, keď pri oltári konal bohoslužbu, môžeme spoznať, o čo v kresťanstve vlastne ide. V tejto súvislosti by sme, samozrejme, mohli menovať aj protestantského teológa, bojovníka proti fašizmu Dietricha Bonhoeffera, amerického bojovníka za občianske práva a pastora Martina Luthera Kinga, poľského kňaza Jerzyho Popiełuszka a mnohých ďalších. Všetci majú spoločné to, že boli presvedčení kresťania, ktorí žili zo svojej viery. Prejavovalo sa to tak, že bez použitia násilia pomáhali bez rozdielu každému, kto ich pomoc potreboval. Bez použitia násilia pomáhali svojim blížnym. Všetci sa stali obeťami brutálneho násilia. V tom sa priblížili k tomu, ktorý im počas ich života, utrpenia a bojov bol vzorom – Ježišovi z Nazaretu. Teraz vidíme, že všetko bezprostredne smeruje k základnej otázke: čo je najvlastnejšou podstatou kresťanstva? Podstatou kresťanstva nie je, ako si mnohí myslia, nejaká veľká teória, nejaký svetonázor, ale ani určitý cirkevný systém. Je to jednoducho osoba Ježiša Krista. Kristus je totiž základnou inšpiráciou kresťanstva. Kresťan je človek, ktorý sa na svojej celkom osobnej životnej ceste – každý má predsa svoju vlastnú cestu – snaží podľa Ježiša Krista riadiť. Všetky výnimočné kresťanské osobnosti 20. storočia svojím spôsobom jasne ukázali, že táto ústredná postava, na ktorú sa odvolávajú, je vo svojich rozhodujúcich rysoch nezameniteľná, zdôrazňuje Küng. Ježišovo posolstvo je celkom jednoznačné pre tých kresťanov, ktorí vydávajú svedectvo o viere v súčasnej dobe. Je to radostná zvesť (evanjelium) o novej slobode. To znamená, že sa nemáme nechať ovládať túžbou po peniazoch a spoločenskej prestíži, snahou o dosiahnutie moci, pohlavným pudom a s dychtivosťou prežívať rôzne pôžitky a radovánky, ale máme byť slobodní pre Boha a pre ľudí. Človek sa pritom nemusí stať askétom. Ani Ježiš ním nebol. Ako vieme, zúčastňoval sa aj na hostinách. Na druhej strane však človek nemá byť sebecký a upriamovať sa len na vlastné záujmy a potreby. Dôležitejšie je žiť s ohľadom na Božie kráľovstvo, v súlade s Božou vôľou, a mať pritom na zreteli dobro svojho blížneho. Nesnažiť sa ho ovládať, ale snažiť sa mu slúžiť. Byť solidárny so slabými, bezvýznamnými v spoločnosti a chudobnými. Byť dobrý a odpúšťať. V kresťanstve nejde len o dodržiavanie prikázaní – nezabíjať, neklamať, nekradnúť, nesmilniť. Ide predovšetkým o neokázalé nasadenie pre blížneho, hovorí Küng. Bolo by nespravodlivé znižovať islam len na úroveň náboženstva ohňa a meča, myslí si Küng. Treba porozumieť jeho náboženskej podstate. Je totiž isté, že prostredníctvom proroka Mohameda sa Arabi dostali na úroveň etického náboženstva, založeného na viere v jediného Boha a na základnom étose humanity, ktorý kladie dôraz na väčšiu ľudskosť a spravodlivosť. Už od samého počiatku nebol islam ani tak náboženstvom zákona ako skôr náboženstvom étosu. Aj v islame totiž jestvuje akýsi spoločný étos ľudskosti, ktorý sa podobá židovskému desatoru, hovorí Küng. Dodnes, samozrejme, mnohí citujú Korán a jeho výzvy na džihád. Džihád by sa však nemal prekladať ako „svätá vojna“. Džihád totiž doslova znamená „námaha, úsilie“, ktoré je spojené s morálnym nasadením pre Boha v boji proti vlastnej nedokonalosti. Len v najkrajnejšom prípade má byť podľa chápania mnohých moslimov toto „lopotenie sa na ceste k Bohu“ chápané ako „povinnosť bojovať proti neveriacim nepriateľom“. Podľa Künga naša doba potrebuje predovšetkým staviteľov mostov medzi ľuďmi, ktorí sa hlásia k rôznym svetonázorom a náboženstvám. Staviteľov mostov vo veľkom i malom, staviteľov mostov, ktorí pri všetkých ťažkostiach, protikladoch a konfrontáciách predsa len majú na zreteli to spoločné, čo spája. A to spoločné spočíva predovšetkým v etických hodnotách a postojoch. Takých náboženských a politických staviteľov mostov možno nájsť aj v dnešnom islame. Na základe Koránu môžu moslimovia dospieť k ľudským právam „zvnútra“ islamu a zasadiť sa pritom o svetový étos v prospech svetového mieru a svetovej spravodlivosti, myslí si Küng. „Želaj ľuďom, čo si sám želáš, a vtedy budeš moslimom,“ povedal raz prorok Mohamed, čím vyjadril „zlaté pravidlo“, ktoré sa nachádza aj v Biblii. Autor je teológ