Spätná väzba

Ad: Česť, sláva a hanba Gustáva Husáka (Eduard Chmelár), Slovo 47/2006 Z Chmelárovho článku o Husákovom povojnovom pôsobení som mal zlý dojem. Ja sa na Husáka pamätám ako na citlivého, hlboko presvedčeného komunistu, keď v Bratislave organizoval spolupracovníkov straníckeho týždenníka Nové slovo tak, že sa každý týždeň vopred zvolávala porada záujemcov pod Slavínom do Novomeského bytu alebo neskoršie aj do Husákovho bytu neďaleko Palisád. Ako začínajúci redaktor Pravdy som bol vtedy prizvaný a vypočul som si tam množstvo príhod a námetov, o čom treba písať a kto by mal o tom písať. Boli to vlastne dvoj- a viachodinové popoludňajšie posedenia a debata na nich bola dlhá a kontroverzná, ale dbalo sa na to, aby sa do čísla dostalo čo najviac prispievateľov, a nielen úzky okruh pisateľov. Husák bol vtedy veľmi tolerantný a podnetný, a tak rád vítal nové témy aj nováčikov. Zberateľstvo príspevkov mal na starosti mladý Štefan Janči, ktorý vlastne robil výkonného redaktora i korektora. Husák často prichádzal k nemu prečítať si príspevky a dbať na dobrú slovenčinu. Novomeský, Okáli, Horváth, Púčik, Šefránek, Bránik, Friš, Takáč, Falťan boli v tom čase členovia či hostia tohto klubu, a tiež aj hlavní prispievatelia; tí nás mladších redaktorov a prispievateľov, z ktorých nezabúdam na Roznera, Fabiana, Šušku, Gera, Ličku, najviac podnecovali k písaniu. Druhý raz si pamätám Husáka z letu maličkým štrkotavým lietadlom z Bratislavy do Levíc na nedeľnú reslovakizačnú slávnosť. Sám som sa trochu bál, ale Husák ma smelým a ráznym hlasom posmeľoval a aj mi dovrával: No čo ak padneme, čo sa stane? Padli dvaja komunisti s pilotom, po nás prídu ďalší. Komunizmus nie je len pre našu generáciu. Len si nemysli, že sme takí dôležití. Takých politikov, ako som ja, a redaktorov, ako si ty, prídu stovky. Dôležité je, že pracujeme v dobrom ľudskom hnutí. Vieš, komunizmus sa v dejinách od Krista vynára stále častejšie a nestratí sa. Napriek tvrdým porážkam. Pri inej príležitosti si spomenul, že nie je rád, že v Devíne pomenovali hlavnú ulicu v čase jeho tridsiatky. Bohvie čo sa so mnou ešte stane. V Žiline ma zhodili z predsedníctva strany a dali tam Širokého. Je starší, skúsenejší, a ja pôjdem pomaly nižšie. Široký nebol ani v povstaní, a ja som mu nevedel pomôcť z nitrianskeho väzenia. Zle sa na mňa pozerá, viní ma. Ale ja to nejako prežijem, musíme sa vyrovnať, mám ešte hlavu. Potom sme sa málokedy videli. Keď ho však rehabilitovali, uvidel som ho raz v kaviarničke na Hrade v rozhovore s akousi ženou. Bol chudobný, zvráskavený, nahnutý a s prstom klopajúcim po stole. Pozdravil som ho v hanbe, nečakal som na odpoveď a šiel som ďalej. V ďalších dňoch som mal dobrý pocit, keď som počul, že ho radi počúvajú vysokoškoláci v Parku kultúry a oddychu. Jeho posledné roky do Prahy a v Prahe som bral ako jeho veľkú obetu za slovenský národ v krutom hľadaní východiska pre socializmus v neželanom dejinnom objatí. Ale neskončili lepšie ani jeho veľkí predchodcovia doma i vo svete. Ostáva mi čítanie jeho písomností. Branislav Choma, Bratislava V rubrike sú publikované listy a komentáre zverejnené na internete. Redakcia si vyhradzuje právo príspevky upravovať a krátiť.