Tri osobnosti v požehnanom veku

Zdá sa, že dnes žijeme výlučne v prítomnosti, na minulosť by sme najradšej zabudli a úcta k tradícii sa pomaly stáva neznámym pojmom. V novembri som sa však stretol až s troma prípadmi, ktoré vybočujú z tohoto poľutovaniahodného trendu. Jubileá troch významných osobností slovenskej kultúry sa nám totiž podarilo osláviť dôstojným spôsobom. Zhodou okolností išlo o umelcov, ktorí sa dožívajú úctyhodného veku s päťročným odstupom medzi sebou a svojou umeleckou profesiou prináležali umeniu divadelnému, opernému a hudobnému. Storočnicu herečky Vilmy Jamnickej (redakcia Slova jej už venovala istý priestor) si Slovenské národné divadlo, kde pôsobila v rokoch 1929–69 a Divadelný ústav uctili výstavou vo foyeri Divadla P. O. Hviezdoslava za prítomnosti sviežej jubilantky, ktorá prijímala gratulácie od ministra kultúry, svojich bývalých kolegov Ladislava Chudíka a Márie Kráľovičovej, mladšej hereckej generácie i dôverného znalca diela jej manžela Jána Jamnického a zároveň rodinného priateľa, divadelného vedca Ladislava Lajchu. Stále pritom demonštrovala svoju neutíchajúcu vitalitu. O dva týždne neskôr si Divadelný ústav a Opera SND výstavou vo foyeri historickej budovy SND pripomenuli, že niekdajšia prvá dáma bratislavského operného súboru Margita Česányiová sa 28. 11. dožila 95 rokov. Na rozdiel od Jamnickej sa operná sopranistka po svojom odchode zo SND utiahla do ústrania, a tak sa dnes pri spomenutí jej mena vybavuje čosi len tej najstaršej generácii operných návštevníkov, ktorých stretávame na pútavých operných matiné pred jednotlivými premiérami súboru. Toho súboru, do ktorého Česányiová vkročila po absolvovaní Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave v roku 1933 a v ktorom zotrvala plných 43 rokov. Kým v prvom desaťročí svojej umeleckej dráhy bola nádejnou operetnou primadonou, na poli opernej interpretácie postupne prešla od úloh lyrických k výsostne dramatickým a tomuto hlasovému odboru vládla v súbore plné dve desaťročia. Popri Leonóre z Fidelia, Sente z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, Milade zo Smetanovho Dalibora a Reche z Halévyho Židovky k jej profilovým úlohám patrili predovšetkým viaceré kreácie z Verdiho opier, predovšetkým Aida, Amélia z Maškarného bálu a Elizabeta z Dona Carlosa. Nedá sa nespomenúť ani jej zástoj v oblasti interpretácie slovenskej opernej tvorby, ktorú obohatili jej výkony v Suchoňovej Krútňave a Svätoplukovi (Katrena resp. Milena) a Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (Zuzka). Jej herectvo bolo jednoduché, no účinné, hlasový materiál pôsobivo zamatovo sfarbený a prejav vzácne vyvažujúci ušľachtilosť a expresivitu tónu i frázy.V časoch, v ktorých hľadisko divadla neraz zívalo prázdnotou (šesťdesiate roky), dokázala svojím výkonom neraz strhnúť aj málo početné publikum k búrlivým prejavom nadšenia. Nenahraditeľnosť jej zástoja vynikla pri obnovenej premiére Verdiho Trubadúra v roku 1974, do ktorej už nebola obsadená, no po fiasku alternantky na generálke napokon odspievala obe premiérové predstavenia (vo veku 63 rokov!). Jeden deň pred opernou sopranistkou sa dožil a v Prahe, kde v poslednom období žije, dôstojne oslávil svoje deväťdesiatiny slovenský skladateľ Zdenko Mikula. Gesciu nad oslavami prevzal Slovenský inštitút v Prahe a veľvyslanec SR Ladislav Ballek. Slávnostný koncert z jeho tvorby sa uskutočnil v priestoroch Sukovej siene Rudolfína a čerešničkou na torte umeleckého programu bola účasť riaditeľa Slovenskej filharmonónie Mariana Lapšanského i čerstvého riaditeľa opery SND Petra Mikuláša, ktorí predviedli na vysokej interpretačnej úrovni Mikulove Cigánske piesne pre bas a klavír na cigánsku poéziu v slovenskom preklade Vojtecha Mihálika, skomponované v roku 1981. V programe koncertu odzneli aj tri ďalšie skladby pre komorné inštrumentálne zostavy a päť ukážok z jeho zborovej tvorby v podaní Miešaného spevokolu Rozkvet z Prievidze. Kulminačným bodom večera bola nie náhodou práve majstrova zborová tvorba, ktorá predstavuje takmer päťdesiat cyklov transkripcií ľudových piesní a do tridsať cyklov pôvodných. Pravda, koncert v Prahe bol len vyvrcholením osláv skladateľovho životného jubilea, ktoré si už počas celého roka pripomínali organizátori a zborové telesá na takmer všetkých zborových podujatiach od Vranova cez Banskú Bystricu po Trnavu. Na nedávnej celoštátnej súťažnej prehliadke mládežníckych zborov v Turčianskych Tepliciach často odznievala jeho skladba Daj Boh šťastia tejto zemi. Nech to platí aj pre troch spomínaných jubilantov a pre tých, čo sa vedia tešiť z toho, že také významné osobnosti slovenskej kultúry sú ešte stále medzi nami a že sa na ne nezabúda. Autor je publicista Výstavu Margita Česányiová venovanú 95. výročiu narodenia umelkyne, ktorú zorganizoval Divadelný ústav Bratislava, si môžete pozrieť vo foyeri historickej budovy SND v Bratislave do 15. januára 2007. Kurátorkou výstavy je Michaela Mojžišová, výtvarné riešenie zabezpečila Viera Burešová.