Postavenie USA: Komu zvonia...
Vietnam spôsobil Spojeným štátom traumu, ich mocou však neotriasol. Irak však bude mať na superveľmoc omnoho vážnejšie dôsledky. Martin Jacques z London School of Economics v článku s príznačným názvom „Neokonzervatívci dokončili to, čo Vietnamci začali“, uverejnenom v denníku The Guardian, píše o dosahoch irackej katastrofy na medzinárodné postavenie USA. Pred viac ako mesiacom dali voliči v kongresových voľbách najavo, čo si o doterajšej politike myslia. O pár týždňov nato bola zverejnená dlho očakávaná správa Študijnej skupiny pre Irak (ISG), ktorá doterajšiu politiku podrobila tvrdej kritike. Prezidenta Busha často označujú za jedného najhorších prezidentov vôbec a jeho vojna v Iraku nemá už veľkú podporu ani len v americkom mocenskom establišmente, nieto ešte u verejnosti. Zásadne sa mení politická mapa: neokonzervatívci verní prezidentovi odchádzajú – ako Rumsfeld –, prípadne sú umlčaní – Cheney –, či odsunutí na okraj – Perle a jemu podobní. Neokonzervatívny neúspech Jacques v článku konštatuje, že zahraničnopolitické východiská neokonzervatívcov sa ukázali ako nesprávne. Verejne sa hovorí o tom, že priviedli krajinu na pokraj katastrofy v Iraku, a preto ich musela nahradiť americká verzia „mužov v sivých oblekoch“ – skúsení technokrati, ktorých úlohou je zachrániť, čo sa ešte dá. Busha zvolili za prezidenta v čase, keď boli Spojené štáty v podstate nespochybňovanou superveľmocou. Po šiestich rokoch však doviedol krajinu do situácie, ktorú možno podľa Jacquesa porovnať len s Vietnamom – ide o politickú a vojenskú porážku v ústrednej a rozhodujúcej oblasti americkej zahraničnej politiky. Autor však súčasne upozorňuje na to, že medzi Irakom a Vietnamom sú aj podstatné rozdiely – v Iraku Spojené štáty nestoja proti jednému nepriateľovi, s jasnou taktikou a cieľom. Namiesto zdrvujúcej vojenskej porážky ukončenej rýchlou evakuáciou budeme pravdepodobne skôr svedkami nekonečných, drobných, no krvavých zrážok, ktoré povedú k postupnej kapitulácii. Jej podobu určí jednak vedomie vojenskej bezvýchodiskovosti situácie, jednak snaha čo najviac si zachovať tvár. Vážne regionálne dosahy Na druhej strane, Jacques upozorňuje na omnoho vážnejšie regionálne dosahy irackého konfliktu. Porážka USA vo Vietname nevyvolala obávané „šírenie komunizmu“ v juhovýchodnej Ázii. Udalosti v Kambodži a Laose boli dôsledkom americkej politiky, nie neprítomnosti USA. Na druhej strane, občianska vojna, ku ktorej dnes okupovaný Irak smeruje, môže ovplyvniť viac-menej celý Blízky východ. Neokonzervatívna stratégia unilaterálnej „prestavby“ regiónu sa ukázala ako nereálna. Dokazujú to aj kľúčové odporúčania správy ICG – zapojiť Irán a Sýriu do prípadného úsilia o politické riešenie v Iraku, aj keby to malo znamenať, že Izrael bude musieť Sýrii vrátiť Golanské výšiny a zabezpečiť novú dohodu medzi Izraelom a Palestínou. Inak povedané, úplný obrat v doterajšej Bushovej politike v regióne. Znovunastoliť status quo v regióne bude pre Američanov nemožné. Neúspešná okupácia ukázala limity americkej moci, a to si určite všimla každá krajina – od Iránu a Sýrie po Izrael a Saudskú Arábiu, ako aj dôležití neštátni aktéri, ako sú Hizballáh a Hamas. Spojené štáty sa stali rozhodujúcim arbitrom na Blízkom východe po tom, čo Suezská kríza v roku 1956 zasadila smrteľnú ranu dožívajúcej autorite koloniálnych mocností – Francúzska, ale najmä Británie. Do roku 1989 museli ešte súťažiť o vplyv so Sovietskym zväzom, v 90. rokoch však boli nespochybniteľným hegemónom. No teraz sa americká éra skončila. V analýze regionálnych dosahov irackej katastrofy možno ísť ešte ďalej, než Jacques v citovanom článku. Irán už pochopil, že teraz má vynikajúcu možnosť stať sa jadrovou mocnosťou a posilniť aj svoje postavenie v regióne. Napriek tvrdej rétorike mu zo strany USA, pri troche opatrnosti, vojensky nič nehrozí. Okrem toho ho Spojené štáty i EÚ potrebujú ako politického partnera pri hľadaní aspoň trochu udržateľného riešenia regionálnej situácie. Saudská Arábia, ktorej politická elita sa pri zabezpečení svojho vnútropolitického i regionálneho postavenia doteraz spoliehala na americkú vojenskú prítomnosť, sa bude musieť obzrieť po alternatívach. Ak si bude chcieť autokratický režim udržať moc, môže si vybrať na prvý pohľad pohodlnú cestu zostrenia nacionalistickej alebo islamistickej rétoriky. Politiku bude musieť meniť aj Izrael. Bez sebavedomej americkej podpory bude nútený prijímať omnoho viac kompromisov a stiahnuť sa z doterajších pozícií – či už vo vzťahu k Palestíne, alebo Sýrii a Hizballáhu operujúcemu z Libanonu. Problémom je, že po dlhom období, keď títo aktéri stáli proti Tel Avivu a Washingtonu, teda boli vždy na tej slabšej strane, teraz môžu chcieť využiť situáciu, aby získali späť to, čo stratili – a ešte niečo navyše. V dôsledku toho sa v budúcnosti Spojené štáty budú musieť podeliť o vplyv v oblasti s regionálnymi mocnosťami ako Irán a s inými medzinárodnými aktérmi. Na Blízkom východe sa zatiaľ iba politicky, a z mocenského hľadiska nie veľmi intenzívne, angažuje Európska únia, nerastné bohatstvo určite priláka Čínu, možno Rusko, Indiu. Aliancia, ktorá podľa Jacquesa politiku na Blízkom východe doteraz formovala – USA a Izrael – už teda nebude taká dôležitá. Zmena globálnej politickej situácie Podobne zásadné môžu byť aj globálne dôsledky irackej katastrofy. Okrem iného sa ukazuje, že aj tí najmocnejší a najinformovanejší sa môžu mýliť – nielen pri analyzovaní situácie (kde sa môžu mýliť úplne zámerne, prispôsobujúc analýzu svojim záujmom), ale aj pri hodnotení vlastných možností. Citovaný článok pripomína dlhodobý globálny kontext americkej porážky vo Vietname. Táto porážka neviedla k rastu mocenského významu Sovietskeho zväzu. Ten už v tom čase dosiahol hranice svojich možností a ekonomická stagnácia i politická paralýza začali postupne podkopávať jeho postavenie, čo vyvrcholilo na konci 80. rokov. Aj to podnietilo neokonzervatívcov v USA vystúpiť na prelome storočí s požiadavkou zásadnej zmeny globálnych pravidiel, s plánom expanzie americkej moci a vplyvu. O pár rokov na to sa ukazuje, o aký hlboký omyl šlo. Jacques upozorňuje, že Spojené štáty zďaleka mocensky nerastú, prejavuje sa totiž vplyv hlbších trendov. Americká vojenská moc stále nemá vo svete rivala. No relatívna ekonomická moc USA klesá a z dlhodobého hľadiska je minimálne rovnako dôležitá. K tomu možno ešte pridať klesajúci vplyv Spojených štátov – ostatní aktéri ich vedúcu úlohu akceptujú čoraz menej. Desaťročie po konci studenej vojny tak nebolo predohrou k novej americkej ére, ale dozrievaním stále zrejmejšej situácie: postupného vzniku multipolárneho sveta. Bushova administratíva nepochopila globálne trendy a jej unilateralizmus viedol ku katastrofe v Iraku, rozpadu starých spojenectiev a v konečnom dôsledku urýchlil pád americkej moci. Nová politika Na záver Jacques konštatuje, že čoraz väčšmi multipolárny svet vyžaduje odlišnú americkú politiku. Washington sa musí vzdať unilateralizmu a naučiť sa deliť sa o moc, spolupracovať na regionálnej i globálnej úrovni. Toto hľadanie však bude ťažké – pre politickú elitu v USA je takáto pozícia nová. Líši sa od neokonzervatívneho unilteralizmu, i omnoho jednoduchšej politiky konfliktu a spolupráce superveľmocí v období studenej vojny. Nový prístup si nebude vyžadovať len Irak, ale aj regióny ako Latinská Amerika – kde musí Washington rovnako čeliť stále intenzívnejšiemu spochybňovaniu svojej moci – či Kórejský polostrov. Jacquesove závery možno ešte rozšíriť. Zmena postavenia USA si bude vyžadovať aj zmenu politiky ostatných medzinárodných aktérov, ktorí potichu či otvorene tvorili svoje zahraničnopolitické stratégie pre svet, v ktorom sú Spojené štáty hegemónom. Špecifickým spôsobom sa to týka európskych krajín a EÚ ako celku. Hoci tu už badať náznaky zmeny zažitých vzorcov vnímania globálnej politiky, sú príliš malé a prichádzajú pomaly. Politické elity v Európe sa okrem toho často potácajú medzi dvoma naivnými a nebezpečnými predstavami. Na jednej strane, že Spojené štáty a ich moc tu budú navždy a my sa budeme môcť skrývať v ich tieni, niekedy mlčky podporujúc, inokedy so založenými rukami kritizujúc ich politiku – a naopak na druhej strane, že by Európa mohla Spojené štáty nahradiť. Komentár Martina Jacquesa bol uverejnený v denníku The Guardian 8. decembra 2006 Pracovná skupina pre Irak – výňatky zo správy Situácia v Iraku je neradostná a zhoršuje sa... Ak sa bude zhoršovať naďalej, následky môžu byť veľmi vážne. Nárast chaosu by mohol vyvolať kolaps irackej vlády a humanitárnu katastrofu... Spojené štáty by mali bezodkladne spustiť novú diplomatickú ofenzívu, aby vytvorili medzinárodný konsenzus pre stabilitu Iraku a regiónu... Susedia Iraku a kľúčové krajiny v regióne i mimo neho by mali vytvoriť podpornú skupinu v snahe posilniť bezpečnosť a národné zmierenie v Iraku... Spojené štáty nemôžu dosiahnuť svoj cieľ na Blízkom východe, kým sa nebudú zaoberať arabsko-izraelským konfliktom a regionálnou nestabilitou. Je potrebné, aby sa na všetkých frontoch obnovila a udržiavala angažovanosť Spojených štátov za všeobecný arabsko-izraelský mier... K tejto angažovanosti musia patriť priame rozhovory s Izraelom, Libanonom, Palestínčanmi (tými, ktorí akceptujú právo Izraela na existenciu) a Sýriou, ako aj medzi nimi navzájom... Hlavnou úlohou ozbrojených síl USA v Iraku by sa mala postupne stať podpora irackej armády... Do prvého štvrťroka 2008, v prípade že nenastanú na mieste konfliktu žiadne neočakávané udalosti, by mali byť stiahnuté všetky bojové brigády, ktoré nie sú nevyhnutné na ochranu... Spojené štáty by nemali dávať časovo neobmedzený záväzok, že v Iraku ponechajú veľké množstvo svojich jednotiek.
