Spätná väzba
Ad: Redukcionistická teória života je antihumánna (Eduard Chmelár), Slovo 50/2006 Niežeby som sa v polemike medzi p. Škodom a p. Chmelárom prikláňala k darvinisticko-dawkinsovskému pohľadu na svet, ale predsa ma na p. Škodovi zaujalo jeho vyznanie, že „náš život a naše vzťahy k iným by bez objektívnej pravdy všade okolo nás nemali zmysel“. Považujem ho totiž za najsvetlejší bod celej polemiky, ktorý vysoko prevyšuje jej úroveň. Skutočne o ňom prezrádza, inak ako v prvej časti, že ani najcynickejší materializmus nedokázal z hĺbky jeho bytosti vykoreniť ušľachtilú túžbu po pravde. Ako však p. Škoda sústavne potrebuje vášnivo bojovať proti náboženstvu, tak p. Chmelár potrebuje argumentovať proti možnosti existencie pravdy. Tak vášnivo, že v zápale boja vyčíta svojmu oponentovi praktiky, ktoré aj on sám používa! Pán Škoda hovorí, ak tomu dobre rozumiem, o potrebe mať objektívne existujúci, od nás nezávislý oporný alebo, ináč povedané, hodnotovovzťažný bod, čo je, aká irónia, skutočne hlboko religiózne. Takže názory Wittgensteina, Derridu či Rortyho, ktorí rezignovali na možnosť čistého, od zmyslov odpútaného myslenia, môžeme prilepiť akurát k Škodovmu nesúhlasu s tým, že nemennosť pravdy vo vede je predsudok, a to tiež len v prípade, ak hovoríme o pravde vo vede založenej na materialistických predpokladoch. No a ešte, ak p. Škoda verí v neohraničenosť ľudského rozumu, dodávam pre obidvoch polemizujúcich, že stojí za to zaoberať sa skutočnými možnosťami ľudského poznania a nechať priestor na rozvoj latentných schopností človeka poznávať a chápať vyššie skutočnosti. Ak sa totiž vo vede objaví teória, ktorá fakty vysvetľuje dosiaľ najlepším dostupným spôsobom, a vedecká obec reaguje napriek prísne vedeckým dôkazom v jej prospech rozpačito alebo vôbec nie, pretože nová teória doteraz používanú zmyslovú empíriu spojila s nadzmyslovou empíriou, pokora chýba práve tam, kde sa jej potrebou najviac oháňajú. Eva Juhárová Ad: KSS: ...a odpočívaj v pokoji (Jakub Topol), Slovo 49/2006 KSS ani po volebnom neúspechu nemení svoj ideologický charakter, naďalej je stranou ľavicovou, stranou komunistickou (preto je logické, že súdruh Hrdlička vo vyhlásení k 17. novembru použil termín „kontrarevolučný“, a nie termíny príznačné pre kapitalistickú rétoriku). Rovnako sa nemení ani opozičný postoj strany ku kapitalistickému systému, ani ciele, ktoré by strana chcela dosiahnuť. Z toho vyplýva, že dôvod, pre ktorý by strana mala odvrhnúť svoj základný a zároveň zakladajúci dokument a nepokračovať v snahe realizovať ho, neexistuje. Zároveň si myslím, že tvrdenia charakteru: „KSS nebola schopná vykonať žiadnu sebareflexiu, KSS si nevie priznať vlastné zlyhania a vyvodiť z nich jasné závery“ by bolo dobré podložiť konkrétnymi argumentmi. Argumentmi, ktorých sila a presvedčivosť budú vyvracať všetky možné protiargumenty. Bez nich autorove tak jednoznačne, presvedčivo, neomylne a sebavedome znejúce tvrdenia pri dôkladnejšom skúmaní neobstoja a vyznievajú len ako nepodložené a zaujaté subjektívne presvedčenia. Predovšetkým po tom, čo v júni po uznaní spoluzodpovednosti za už mnohokrát spomínaný neúspech strany rezignovali predseda, podpredsedovia a tajomník ÚV KSS. Po tom, čo v 13. čísle novín Kroky vyšla 4-stranová analýza tak subjektívnych, ako aj objektívnych príčin, ktoré sa podpísali pod neúspech strany a ktorými sa intenzívne zaoberali všetky stranícke štruktúry. KSS si priznala vlastné zlyhania a vyvodila z nich jasné závery. Na záver si dovolím položiť jednu otázku: Odkiaľ berie autor morálne právo a akreditáciu na predurčenie budúcnosti KSS, na jej zatratenie tvrdením, že ostane nepodstatnou stranou? Budúcnosť je otvorená, budúcnosť je neistá, nikto nevie, čo ho čaká a čo neminie, a preto nikto ani Jakub Topol, autor komentára KSS: a odpočívaj v pokoji nemôže s istotou tvrdiť, akú úlohu na slovenskej politickej scéne ešte KSS zohrá. Lucia Mišíková V rubrike sú publikované listy redakcii a komentáre z internetových diskusií na webstránke Slova. Redakcia si vyhradzuje právo príspevky upravovať a krátiť.
