Tak už to má za sebou

Vraj to bol zlomený človek, podľa jedného z jeho politických oponentov, ktorý bol svedkom popravy. Zblízka to tak možno vyzeralo. Ale na televíznych záberoch pôsobil starý tyran v čiernom kabáte vyrovnane a nesmierne dôstojne. Odmietol pokrývku hlavy, ktorá by mu milostivo zabránila dívať sa smrti priamo do očí. Pokoj, s akým si dal uviazať okolo krku čiernu šatku, predstúpil nad prepadlisko a nechal si založiť slučku – nemohlo to na pozorovateľa nezapôsobiť. Nič na tom nemenia ani urážky zo strany svedkov popravy, o ktorých sme sa dozvedeli neskôr. Naopak, odpoveď popravovaného – „Toto je podľa vás mužnosť?“ – len posilňuje dojem odvahy na samom prahu smrti. Ako napísal zahraničný komentátor, to kati v čiernych kuklách a kožených bundách vyzerali ako teroristi. Saddám Husajn si nijakú ľútosť nezaslúži. Bol masovým vrahom a krutým tyranom. Je to jednoducho fakt. A na rozdiel od mnohých „kolegov“ si zakrvavil ruky nielen obrazne, cez byrokratickú mašinériu, ale aj celkom doslova, osobne. Ak by bol trest smrti vo všeobecnosti oprávnený, málokto by si ho zasluhoval viac ako on. No scéna popravy napriek tomu ľútosť i rešpekt vyvoláva. Áno, ľútosť a rešpekt voči tomu, o kom vieme, že bol netvor. Je to dobre? Je dobre, že trest, ktorý by mal byť spravodlivý, naopak robí z netvora v očiach divákov obeť? Možno je to cena, ktorú treba za spravodlivosť zaplatiť. Nad krátky okamih ľútosti voči neľútostnému sa možno treba preniesť. Veď inak by tu zostal medzi nami. A to by zase bola cena privysoká. Či nie? Ako je to? Človeku nevdojak prichádza na um protiklad s popravou Nicolae a Eleny Ceausescových. Navzdory tomu, že „revolučný tribunál“, ktorý nad nimi vyniesol rozsudok smrti, bol tisíckrát vzdialenejší od spravodlivého súdu ako ten nad Saddámom, a napriek tomu, že scéna zastrelenia diktátorského páru bola rovnako strašná ako každá iná smrť, ľútosť ani rešpekt nevyvoláva. Práve preto, že súd bol taký náhly a rozhorčený. Práve preto, že tyran sa tribunálu arogantne vysmieval, teatrálne sa pozerajúc na hodinky v očakávaní, že jeho verní s celou šarádou kruto skoncujú. Práve preto, že po procese odviedli diktátorský pár okamžite pred popravčiu čatu. Pretože to všetko bolo bezprostredné, surové, rozzúrené. Bola to revolúcia. A v revolúcii sa takéto veci dejú. Či to bolo spravodlivé alebo nie, či už sa len jedna mocenská skupina zbavovala druhej, všeobecný výbuch nenávisti voči Ceausescovi bol skutočný – a jeho poprava bola emocionálnym vrcholom tohto výbuchu. Nevedno, či možno zabíjanie niečím ospravedlniť. Ale keď sa zabíja preto, že rozum zatemnia prudké emócie, vždy to možno pochopiť ľahšie, ako keď k zabíjaniu vedie samotný chladný rozum. Z toho druhého naskakujú zimomriavky. Práve takto premyslene a chladne likvidujú svoje obete diktátori. V Krátkom filme o zabíjaní poľského režiséra Kieslowského sú diváci najprv svedkami odpornej vraždy taxikára nenápadným mladíkom a neskôr rovnako odpornej popravy páchateľa. Tá druhá smrť nepôsobí o nič spravodlivejšie a primeranejšie ako tá prvá – hoci sme na vlastné oči videli, že mladý vrah si ju „zaslúžil“, hoci sa nám dvíhal žalúdok pri pohľade na jeho príšerný čin. To, že sa poprava uskutoční po dlhom, primeranom, ba možno aj spravodlivom procese, nijako nemení povahu koncovky: že totiž štát musí dať niekomu do ruky slučku, aby celkom nezúčastnene a chladnokrvne vzal život niekomu inému. Človeku, ktorého vôbec nepozná a s ktorým nemá nič do činenia. Inštitucionálna vražda je jednoducho vždy strašná a nikdy nevyzerá ako spravodlivosť – aj keby ňou tisíckrát bola. Je strašná, pretože je už zo svojej povahy neosobná a chladnokrvná. Ako spravodlivú ju môžu naozaj pociťovať jedine príbuzní obetí. No iba preto, že je pre nich krvnou pomstou. Pravdaže, Saddámova smrť tak či onak nemá s individuálnou spravodlivosťou veľa spoločného. Králi, cári a diktátori sa popravujú výhradne z politických dôvodov. Aby nemohli slúžiť ako živé symboly niekdajšieho režimu a odporu voči novému. Ak sa dopustili nejakých zločinov – ako to zvyčajne aj býva – je to len vítané, keďže vďaka tomu sa dajú takéto popravy ľahko ospravedlniť. No o bytí či nebytí tyranov rozhoduje to, čo je výhodnejšie pre momentálne mocných. A preto dokiaľ bude mať o ľudských záležitostiach pravdu Macchiavelli, dovtedy sa budú Saddámovia vešať – a Pinochetovia umierať pokojne v posteli. Preto sú nezmyslom moralistické výlevy komentátorov, ako je táto poprava súčasťou nového trendu spravodlivosti a výstrahou pre tých, ktorí by chceli v budúcnosti diktátora napodobniť. Tyrani žiadnu novú lekciu nedostanú – iba si potvrdia tú starú známu: víťazov nesúdia. Naopak. Víťazi sú sudcami. Dôležité je nenechať sa chytiť, vedieť vždy stáť na tej správnej strane. Saddámovi sa to nepodarilo. A preto musel odvisnúť. Tomu, kto je v jeho krajine dnes zodpovedný za smrť desaťtisícov, možno státisícov, však žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Autor je publicista