Poézia je laboratórium

Peter Šulej sa narodil v roku 1967 v Banskej Bystrici. Doteraz mu vyšli básnické zbierky Porno (1994)/Kult (1996)/Pop (1998) (trilógia), Návrat veľkého romantika (2001) a Archetypálne leto (2003). Spolu s Petrom Macsovszkým, Michalom Habajom a Andrejom Hablákom je spoluautorom projektu Generator X: Hmlovina (1999). Okrem poézie napísal dve zbierky sci-fi poviedok: Misia (1995) a Elektronik café (2001). V roku 2003 vyšiel v poľštine výber z jeho tvorby pod názvom Wiersze. Preklady jeho poézie a prózy sa objavili vo viacerých zahraničných časopisoch a antológiách. Peter Šulej je šéfredaktor štvrťročníka o súčasnej kultúre a umení Vlna a organizátor (spolu s Martinom Solotrukom) medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica. Je zakladateľom vydavateľstva Drewo a srd. Z akých východísk vyšiel štýl tvojej poézie? - V deväťdesiatych rokoch bolo potrebné „vyčistiť stôl“. Zmeniť smer diskurzných tokov. Väčší dôraz ako na obsahovú stránku sa pri písaní poézie začal klásť na stránku formálnu. Išlo o experimenty s textovými štruktúrami. Po deväťdesiatych rokoch, v ktorých si myslím, že sa nielen mne, ale aj mojim generačným spolubásnikom Petrovi Macsovszkému, Michalovi Habajovi, Martinovi Solotrukovi a iným podarilo vybrať sa novým, nepreskúmaným smerom, sa môj záujem zmenil. Hádam to súvisí aj s mileniálnym predelom. Formálne experimenty ma prestali natoľko zaujímať a skôr ma zaujíma výskum, napríklad v oblasti archeológie či antropológie poznania. Myslíme si napríklad, že komunikačné technológie sú záležitosťou 20. storočia, ale rovnako fungovali aj v stredoveku a v iných historických obdobiach. V niektorých básňach tak istý fenomén nasvecujem z rôznych uhlov historickej perspektívy a pokúšam sa zložiť jeho celistvý obraz. Môžeš mi uviesť nejaký príklad? - Napríklad v zbierke Archetypálne leto je báseň Zelinkár. Jedna vrstva tejto básne je o genetických pokusoch, pričom celá báseň sa začína citátom z Juraja Fándlyho, o kto-rom predpokladáme, že robil pokusy s dedičnosťou rastlín ešte pred Gregorom Mendelom. V básni sa opäť snažím postaviť tohto slovenského vzdelanca z konca 18. storočia do stredu záujmových sfér prostredníctvom historickej siete okolo genetiky. Báseň však má aj určité prvky science fiction, teda na časovej priamke nekončí v prítomnosti, ale smeruje do budúcnosti. Robím v nej čisto špekulatívne závery o tom, čo všetko by mohlo z genetických experimentov s rastlinami vyvstať. Samozrejme, nezabúdam ani na ďalšie funkcie poézie a snažím sa naplniť aj tú najklasickejšiu, t. j. estetickú. Žáner sci-fi ti nie je cudzí, keďže, pokiaľ viem, si ním začínal. - Áno, to bolo ešte na strednej škole v osemdesiatych rokoch. Pokračoval som aj neskôr, v deväťdesiatych rokoch, hoci druhá zbierka Elektronik café vyšla až v roku 2001. Líniu sci-fi som zároveň vydaním tejto zbierky opustil a to, o čom teraz hovorím, sú skôr náčrty budúcnosti, či reálnejšie vízie alebo obrazové, metaforické vízie budúcnosti. Teda nie taká „realistická utópia“, hoci to znie ako oxymoron, na akú sme zvyknutí z románov science fiction a akú som písal v deväťdesiatych rokoch. Hoci už vtedy mi išlo aj o nadviazanie na históriu, či už v novele Misia, alebo v rozsiahlejšej poviedke Elektronik café. Takéto spojenie historických fenoménov so súčasnosťou ma zaujíma dodnes. Tento princíp doteraz využívam v poézii, teda princíp rezu, kde ten istý fenomén režem buď historickým alebo interdisciplinárnym rezom. Dnes sú to už vlastne klasické postupy. Čítaš aj odbornú literatúru? - Čítam historické knihy, napríklad knihy o histórii štátov. Niekedy čítam odborné kulturologické články. Si autorom prózy aj poézie, ale zvykneš hovoriť, že poéziu považuješ sa prvoradú. Ako vnímaš vzťah medzi písaním prózy a poézie? - Keď vychádzame z toho, čo povedal Ezra Pound, že poézia je kondenzovaná myšlienka, zdá sa mi kondenzovanie myšlienok zaujímavejšie ako rozprávanie príbehu. Zdalo by sa, že písanie prózy, čiže „príbehov“, je ťažšie, či aspoň z časového hľadiska náročnejšie. Ale aj dobrá poézia si vyžaduje čas a prieskum, dokonca niekedy terénny výskum. Napríklad so zbierkou Archetypálne leto mi pomáhala kolegyňa Ľuba Somolayová, ktorá surfovala po internete a vyhľadávala fakty, z ktorých potom vznikali obrazy a metafory. Môžeš opäť uviesť nejaký príklad? - Napríklad, v kontexte básne som chcel použiť bitku pri hrade Devín a potreboval som sa o nej dozvedieť viac. Aby som v básni neurobil nejaké historické faux pas. Či aby sa báseň zakladala na skutočne historicky podložených faktoch. Konkrétne išlo o to, že som potreboval zistiť, či na Dunaji bolo alebo nebolo použité loďstvo. Ľube som poslal daný verš, v ktorom som označil miesto, kde som si nebol istý, a ona to vyhľadala na internete. Zistila, že o tom, či v bitke boli alebo neboli použité lode, historické materiály nehovoria. Takže verš, v ktorom hovorím, že nie je isté, či sa tam použilo loďstvo, je z historického hľadiska správny. Podobne hľadala informácie o Fándlym alebo fakty týkajúce sa vinárstva. V jednej z básní som použil slovo cibéba, označujúce vysušenú hroznovú bobuľku, ktorá sa používa pri výrobe tokajského vína. Ľuba vyhľadala informácie týkajúce sa tohto slova, aby som slovo a s ním spojený textový reťazec mohol použiť správne. To znamená, že na odbornosť si dávam pozor. Podobne si overujem veci aj pri písaní prózy. Vráťme sa však k otázke, ako vnímaš vzťah medzi písaním prózy a poézie. Spomenul si už, že poézia je koncentrovaná myšlienka a preto sa ti zdá zmysluplnejšia. - Poézia je laboratórium. A laboratórna práca je pre mňa zaujímavejšia ako využívanie jej produktov. Prózu považujem za aplikáciu. Je napríklad rozdiel v tom, či som vo výskumnom tíme zaoberajúcom sa hypertextami, alebo či som užívateľ webových stránok. Ale uvedomujem si, že je to zjednodušený pohľad na prózu. Veď existuje aj experimentálna próza. Súhlasila by som s názorom, že poézia je koncentrovaná myšlienka, ale zároveň práve vďaka tej koncentrovanosti je vysoké riziko nedorozumenia. Próza poskytuje možnosť takpovediac „vysvetliť sa“. Nenaháňa ti toto neporozumenie čitateľa strach? - Ani ľudia, ktorí používajú istú aplikáciu, napríklad mobilný telefón, nechodia do laboratória, kde sa vynašli princípy, na akých funguje. Poézia nie je masová záležitosť. Za socializmu sa razila teória „umenie masám“ a „umenie pre masy“, čo považujem za číry omyl. Umenie bola vždy elitárska záležitosť. Umenie tvorila elita a pre elitu. Ako v každom systéme, aj tu existuje množstvo výnimiek a neznamená to, že by sa kultúrne manažmenty nemali snažiť toto „elitárske“ umenie rozširovať. Próza má, samozrejme, širší dosah a väčší záber. Myslím si, že aj vynikajúci román s umeleckými kvalitami môže osloviť takpovediac „masy“. Takže sa tým až tak nezaoberáš. Jednoducho vnímaš poéziu ako elitársku záležitosť. - Nezaoberám sa tým, rovnako ako sa tým nezaoberá podľa mňa väčšina ľudí, ktorí tvoria. Napríklad ľudia, ktorí sa pohybujú v súčasnom výtvarnom umení všeobecne, či tí, ktorí robia súčasnú hudbu. Nezaoberám sa počtom prijímateľov, teda otázkou, koľko ich je pri procese tvorby. Bolo by to neúnosne zaťažujúce. Samozrejme, všetci očakávame spätnú väzbu a reakciu diváka a tešili by sme sa, keby na výstave či koncerte bolo 500 divákov, a nie 5 alebo 20, ako to často býva. Ako povedal Rogers Waters z Pink Floyd na začiatku ich kariéry, budú vraj radšej hrať pre 50 zasvätených a vnímavých divákov ako pre vypredané štadióny obmedzencov. A potom ma zaujíma, či ja na niečo prídem, či sa obraz alebo slovné spojenie podarili, či som dobre zložil ideogram. To, či to niekomu niečo povie, je možno vedľajšie. Zaoberám sa aj teóriou poézie, teóriami a konceptmi napríklad tvorby verša. Veľa vecí som sa naučil a tie princípy sa snažím prenášať aj do svojej tvorby. Napríklad Ezra Pound vyvinul teóriu ideogramu založenú na čínskom znaku a svoju poéziu sa snažil vystavať na podobných princípoch ako čínske písmo. Môžeš mi uviesť príklad aj z vlastnej tvorby? - Napríklad chcem napísať verš o zmene počasia. O zaznamenaní zmeny počasia. Ale čo je to zmena počasia? Pohyb oblakov? Určite, že áno. Ale okrem oblakov sa pohne aj to, čo na oblohe lieta, napríklad kedysi vzducholode. Teda verš znie: „zistíš že nastane zmena / (...) /v navigácii zeppelínu.“ Takto sa snažím riešiť „versologické rovnice“. Ako sa dnes pozeráš na svoje vydavateľské aktivity? - Vydavateľské aktivity som v súčasnosti utlmil. Jeden z mojich kolegov mi povedal, že mi to ako autorovi rozhodne škodí. Myslím si, že mal pravdu. Ľudia nevnímali mňa a moje autorské písanie, ale vnímali moje vydavateľstvo. Mnohí ho navyše vnímali dosť zištne a predovšetkým ich zaujímalo, či u mňa môžu vydať knihu a aký dostanú honorár, čo je v podstate normálne. Vstupoval som tak do obchodno-právnych vzťahov, ktoré narúšali priateľstvá. Nerozprávali sme sa viac o poézii, ale o peniazoch. O marketingu a o podobných veciach, ktoré ma vlastne nezaujímajú. Keby ma zaujímali, išiel by som pracovať do reklamnej agentúry. A pre teba je dôležité, aby to fungovalo na základe priateľstva? - Ale to sa nedá. Autori sú zvyčajne samoľúbi a egocentrickí. Aj ty si ako autor taký? - Vzhľadom na to, že som bol vydavateľ, sa snažím mať väčšie pochopenie pre ostatných vydavateľov. Mám nižšie nároky. Autor chce stopercentný servis a neberie do úvahy okolnosti. Okolnosti sú, že toto je Bratislava a toto je Slovensko. Tým je naozaj povedané všetko. Čo je tým presne povedané? - Slovensko má obrovský kultúrny deficit prameniaci z problémov s elementárnou identitou. Väčšina intelektuálov boli ešte pred 15 rokmi „zarytí“ čechoslovakisti a oslovenie Slovák považujú, respektíve považovali pomaly za pejoratívum. Veci, ktoré u nás inteligencia napádala, sú všade na svete štandardom. Napríklad ochrana vlastného jazyka, ochrana vlastnej kultúry, podpora tejto kultúry, výchova k základnému patriotizmu a podobne. Takže toto všetko viedlo k tomu, že si vydávanie kníh výrazne obmedzil? - To je jeden z dôvodov. Z neho vyplývajú ekonomické dôsledky, a to nielen pri vydávaní literatúry. Hoci mnoho z toho, čo som vydal, boli vo svete prozaické bestsellery, u nás sa takmer nehýbali zo skladu. Čiže bolo skoro nemožné v tom pokračovať. Veľkú úlohu hral absolútny spoločenský nezáujem a nepochopenie zo strany autorov. To potvrdí každý slovenský vydavateľ. Ale bola to dobrá skúsenosť. Ak ma momentálne niečo vyslovene zaujme, tak to vydám. Ale maximálne 1-2 knihy za rok, najmä na udržanie značky Drewo a srd. V takom prípade sa už nedá hovoriť o vydavateľstve, ale o záujmovej činnosti. Viem o tebe, že si nadšenec aj iných foriem umenia, napríklad výtvarného. Aký je tvoj vzťah k umeniu všeobecne, nielen k literatúre? - Zaujíma ma každý druh umenia, keďže umelecké záujmy sa často prelínajú a stretávajú. Napríklad výtvarné umenie dospelo k sociálnej intervencii a k nej sa dopracovalo aj divadlo. Jano Šimko, ktorý je aj redaktorom časopisu Vlna zodpovedným za divadlo, sa chystá spraviť divadelnú hru založenú na výpovediach občanov Petržalky. Celá hra sa bude odohrávať v jednom petržalskom byte, ktorý si chcú prenajať. To už hraničí s tou sociálnou intervenciou, o ktorej som hovoril. Rovnako súvisí napríklad konceptuálne výtvarné umenie s konceptuálnou poéziou. Navyše ma asi ako každého zaujíma hudba. Od vážnej hudby až po populárnu. Okrem toho aj mňa samého vždy lákalo robiť naraz niekoľko odlišných vecí. Ešte na vysokej škole som napríklad napísal dve divadelné hry, ktoré pri spätnom pohľade možno neboli prevratné, ale veľmi ma to zaujalo. V Košiciach som ich aj režíroval a hra sa mala prihlásiť na Akademický Prešov. Vtedy som ju chápal ako surrealistickú. Lenže potom prišla revolúcia, herci sa rozutekali, budova divadla sa sprivatizovala. Ale bola to dobrá skúsenosť. Neostáva nám už veľa miesta, ale dovoľ ešte klasickú záverečnú otázku. Aké máš plány do budúcnosti? - Určite by som chcel dokončiť zbierku básní, na ktorej pracujem, s názvom Koniec modrého obdobia. Vo vydavateľstve LCA by mi na budúci rok mal vyjsť román História. Mal by to byť pokus o generačnú výpoveď. Myslím si, že deväťdesiate roky neboli v literatúre dostatočne zmapované. Táto próza však nemá veľa spoločného s mojou poéziou. Pôjde skôr o „oddychové“ čítanie.