Knihy
Peter šulej vymiznutie (verzia č.1) „devenir a gris“ visage: fade to grey počúvaj môj hlas: petrov hlas: toto sú slová vymiznutia straty a zabudnutia len slová (dejiny fenoménu neexistujú) nehovoria nič o kolektívnych pamätiach o kruhoch na vode ktoré niekto odfotí a zaznamená ako v časoch prvotnej psychedélie absenciu si všimneš vymiznutie sotva zaznamenáš (po vyhorení porozhrabuješ pahrebu) evolúciu si predsa nikto nepamätá žijeme na terminuse priatelia čo na tom že z terasy bytu vidno v dvoch prierezoch (medzi domami) na tvoj tok dunaj – obraz je nescelený sú dve štádiá: imperiálne a amneziálne je až tak očividné v ktorom sa nachádzame vodu na vodu kameň na kameň elfovia už dávno pradávno opustili stredozem žiadne (el manifesto negativo) zoradené žiadne vlastné podstatné mená zaťažené významom žiadne cudzie slová [ani len v názve nie (pozri vyššie) žiadne vnorené zátvorky mottá a citácie žiadne zvieratá stromy lesy hory obláčiky slniečka… žiadne mytológie a histórie a prázdne filozofovanie žiadne svätuškárčenie (Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto zneužije Jeho meno!) žiadne narážky na temporálne popové ikony žiadne hodnotenia politickej situácie (komentované spravodajstvo) žiadne konšpiračné a kozmologické teórie žiadne akože sofistikované odkazy priateľom a súputníkom žiadne kulinárske recepty a iné návody na použitie žiadne príhody „zo života“ ani odžité situácie žiadne citové výlevy a venovania neznámym slečnám žiadne bozky kade-tade a hromadné párenia žiadne mačistické pičovanie a kokotenie žiadne experimentovanie a konceptualizovanie žiadna vpády kombinatoriky do systému strof a veršov žiadne algoritmy a (ani lomkové) programovanie žiadne redundancie a taxonómie a telefónne zoznamy žiadne zabávanie sa na účet tých niekoľkých čitateľov žiadne hlasy národa žiadne manifesty žiadne športy žiadne žiadne meteovízia (verzia č.1) meteorológia vízií je poézia zakreslená do výrokových máp vidieť neviditeľné (včera si povysávala hviezdy a vyžehlila mraky dnes sa ti v očiach odráža balónové nebo zajtra očakávaš mrholenie zázrakov oblak oblaky ó oblaky) obhajoba okna začína funkciou rozdielom medzi veršom a oblohou pohybujeme sa v inom svete oleluk trpezlivo klope na dvere ty predsa len otvor okno zistíš že nastane zmena s každou jednou prišlou víziou v navigácii zeppelínu bola som perinbaba bolo som sneženie budem teraz a tu peter Publikované básne sú z pripravovanej zbierky Koniec modrého obdobia. Ivan Žucha Dies et solitudo 1. Viem, že sa niečo stavia. Stavbe sa pripisuje hviezdna dôležitosť. Daktorí hovoria, že sa stavia nová Babylonská veža. Iní si myslia, že sa stavia Druhý svet. A ešte iní sa neopovážia povedať, čo si myslia, lebo stavba je vojensky alebo policajne tajná. Ktosi si myslí, že sa stavia len čosi obyčajné, nové chlievy pre dobytok alebo sklad potravín a nápojov. Pretože si všetci moji známi našli miesto pri stavbe, aj ja sa usilujem nebyť zbytočný. „Zavez, prosím ťa, tento kameň na henten kopček,“ hovorí mi kamarát. Prosí? Prikazuje? Naložil som kameň na fúrik. Kopec je dosť strmý. Cesta na kopec bude dlhá a namáhavá. 2. „Som ultrazvukový hudobník,“ hovoril mi ultrazvukový hudobník: napadlo mu, a nápad vraj realizuje, skladať symfonické básne z ultrazvukových tónov. My ľudia ich nemôžeme počuť. Azda ich počujú netopiere, ale nemôžu ich chápať. Azda ich počujú anjeli, ak sú. Neviem, napríklad, predstaviť si ultrazvukovú harmóniu. Hudobník sa rozčuľuje: „Musíš si predstavovať aj nepredstaviteľné,“ hovorí mi, ale márne. Je ultrazvukový hudobník bláznivý? Možno hudobnosť, opytujem sa, transplantovať z triviálnej ríše zvukov do ľubovoľných zvukových analógov? 3. Ťarbavo napredujeme, ba nevieme, či napredujeme, ideme súladne s časom, ale nevieme, či čas ide súladne s napredovaním. Ťarbavo, lebo cesta je zbierka prekážok, je preplnená blatom a hranatým kamením, a protivietor je studený a mokrý. Protivietor a čas sú protihráči. Občas si musíme oddýchnuť, hoci oddych je strata. Aj oddychujeme ťarbavo: na zábavu sme nenadaní, oddych nás viac unavuje ako osviežuje. Stretneme priateľov, hovoria nám, zdá sa, úprimne: „Vydržíte veľa, obdivujeme vás, vaša cesta sa vyvíja ako slnečnica, ktorá rastie k slnku.“ Ľahko a rýchlo uveríme. Nie je naša ťarbavosť výsledkom sebaklamu, hadieho pokúšania seba? 4. Je toľko smiechov, koľko je červených farieb. Keď pozorujem mravčeka, ako vlečie drievko, usmievam sa. Akoby do čírej vody kvapkala krv. „Vlak bude meškať dve hodiny,“ hovorí sa, ale pravda je neznáma. Smejem sa, ako som sa smial, keď mi mama šteklila chodidlá. „Je neskôr, ako si myslíš,“ hovorí mi Číňan. „Myslím si, že je neskôr, ako si myslím. Teda: Ako je neskoro?“ Smejem sa ako žobrák, keď našiel zlatú mincu. „Keby zastali všetky hodiny, zastal by čas?“ Pokušiteľ pokúša, vzdorujem: „Čas tiká,“ odpovedám. „Opytuješ sa, či by zastal chodec, keby zastal.“ Smejem sa ako boháč, ktorý si predstavuje, že schudobnel. 5. Občas si všimnem, že socha Svätého slzí. Z očí vymokajú kvapky tekutiny a nepochybuje sa o ich slznej podstate. Slzenie Svätého, kamenného alebo dreveného, podnecuje nábožnú hĺbavosť verejnosti. Preláti s dôležitými tvárami vyhlasujú: Náš Svätý slzí. Ale neskúma sa príčina. Slzia oči, ktoré dráždi hmotný podnet, napríklad dym, alebo choroba, napríklad nádcha. Triviálne príčiny môžu Svätého ponížiť. Viete si predstaviť, že Svätý kýchne? Dôstojnou príčinou je plač. Socha plače napríklad od súcitu s našou hriešnosťou. Ale príčinou môže byť aj smiech. Nikomu nenapadne, ani veľkému teológovi, ktorý je už tiež svätý, že socha sa občas rozosmeje. Ak sa rozosmeje: Prečo? 6. Nahromadilo sa veľa všeličoho, napríklad nástroj remeselníka z devätnásteho storočia je neidentifikovateľný ležiaci objekt (ULO: oveľa presvedčivejší ako UFO), ktorý sa môže premeniť na ready made v dvadsiatom prvom storočí, ak storočie bude ešte vnímavé na arteficiálnosť artefaktov. Zo znakov, zo symbolov, z obrazov, z textov ostali veci, a nie pre nás, ale o sebe. Hromadia sa. Keď je vecí, najmä o sebe, priveľa, sú haraburdím. Komora sa naplnila, aj pivnica, aj knižnica, aj zásuvka a polica. Stojíš obklopený haraburdím a svoje city, tiež nahromadené a neusporiadateľné, od haraburdia nevieš odlíšiť. Staré lásky, staré nenávisti, staré záujmy sú odpad. Načo ti je dojatie, ktoré v tebe žije päťdesiat rokov? Je ako topánka starého otca a starej mamina vyšívacia niť. A hromada nahromadených vecí o sebe sa zväčšuje. Keď sa neznesiteľne zväčší, zomriem. 7. Mikróby sú základom života, keby zmizli mikróby, život by sa čoskoro rozpadol na hmotu. Trochu ma rozčuľuje závislosť od mikróbov. Uhlík a dusík nesú v sebe akúsi ušľachtilosť. Aj cytochrómy a peptidázy prezentujú akúsi ideu. Ale mikróby ma ponižujú. Homo sapiens, najmä jeho moderná verzia, archetypovo vyznáva dezinfekciu. „Čistý rozum“ je príklad účinnej dezinfekcie. Hoci ma mikróby ponižujú a rozčuľujú, musím im byť vďačný. Vďačnosť, dávno vieme, býva motív nenávisti. Život je kružnica, ktorú Pánboh nakreslil voľnou rukou: trasľavá, nepresná. Visia na nej chumáče mikróbov. Ivan Žucha (1935) je psychiater a spisovateľ. Je autorom kníh Fragmenty a Zápisky psychiatra Ivana Žuchu, t. j. jeden názov vo vydavateľstve Drewo a srd mu vyšla kniha próz Kompost a básní O prirodzenosti vecí. Spolu s Ivanom Hulínom napísali knihy Rozhovory, Myšlienky a Panoptikum I.
