Veľký brat v našich uliciach?

Slovenské ulice a námestia sú čoraz viac sledované kamerovými systémami. Azda neprejde mesiac, aby sme nepočuli o nových, vylepšených plánoch niektorej zo samospráv. O chvíľu tu možno budeme ako v Orwellovom románe 1984: Veľký brat bude mať pod kontrolou všetko, čo robíme. Vo Zvolene chcú kamery nasadiť na ďalšie ulice, križovatky, tamojšie cintoríny, pod dohľad polície sa majú dostať obyčajní ľudia aj na vlastných sídliskách. Samozrejme, v zásade ide rozmiestňovaním „magických očí“ miestnym samosprávam o zvýšenie bezpečnosti a poriadku na verejných priestranstvách, resp. jednoduchšie odhaľovanie tých, ktorú ho narúšajú. Treba však zvážiť, aká je efektivita týchto módnych krokov: aké sú tu vynaložené náklady a aké dosiahnuté zisky, čo sú hlavné prínosy takýchto pôsobivých opatrení a predovšetkým či sú reálnou odpoveďou na naše skôr teoretické ohrozenie. Efektivita kamier Štatistika nepochybne dokáže, že po nainštalovaní spomínaných technológií sa znížila kriminalita. Nechajme teraz bokom fakt, že štatistiky nie vždy zobrazujú realitu i možnosť, že po takýchto „investičných“ krokoch sa kriminálne živle iba nepresunuli na pre nich „bezpečnejšie“ (teda nesnímané) miesta v (inak monitorovaných) mestách. Je však evidentné, že vo viacerých slovenských mestách sa to naozaj stalo. Platí tiež, že na kriminalitu je iba málokedy účinnejšia represia (aj keď optická) než prevencia. Čo tak radšej zvážiť, či sa financie, ktoré na takéto projekty samosprávy vynakladajú, nemôžu radšej vhodne vložiť do schopností mestskej mládeže, do ich kultúrneho a spoločensky vítaného rastu a tak do budúcnosti neustále obmedzovať možno nateraz zamrazené nástrahy ich ďalšieho správania sa a konania? Možno by naše samosprávy vo väčšej miere podporovali dobré, efektívne a najmä zaujímavé kultúrne aktivity na vyplnenie voľného času mladých ľudí. Výnimky sa určite nájdu aj v tomto prípade, treba však pridlho rozmýšľať, aby sme si na ne spomenuli. Navyše sa treba zamyslieť, kde je povestná hranica medzi umením a gýčom. Aj preto sú uskutočňované kultúrne a spoločenské akcie vo viacerých slovenských mestách často príťažlivé iba pre „papierové hlavy“ mestských úradníkov, ale nie pre mladých ľudí, o čom svedčí aj ich pravidelná (ne)návštevnosť. Neexistujúce ohrozenia Vráťme sa však k našej (ne)bezpečnosti. Hádam každému je jasné, že bezpečnosť sa stáva módnym hitom. Počujeme o nej neustále nielen od štátnych a často aj samosprávnych úradníkov, ale až podozrivo aj od politikov. Môžeme uvažovať, či v takomto prípade naši zástupcovia skutočne myslia v prvom rade na nás, občanov, alebo skôr na svoje záujmy. Preto netreba ľahkovážne veriť, že bezpečnostné opatrenia sú prioritne zacielené na naše blaho či náš pocit bezpečia. Politikom ide často v podobných prípadoch skôr o ich vlastnú bezpečnosť a navyše si takto vytvárajú väčší priestor na svoje najrôznejšie pôsobenie – teda zväčšujú šírku slobody ich vlastného (politického) konania. Neponúkajú svojim voličom väčší priestor, aby ich kontrolovali, zato o to účinnejšie kontrolujú nás – občanov. Takýmto spôsobom priamoúmerne deštruujú naše občianske slobody a také dôležité individuálne súkromie. Názorným a aktuálnym príkladom je tzv. medzinárodný terorizmus. V mnohých krajinách sveta sa v posledných rokoch rozmohol až chorobný pocit ohrozenia zo strany teroristov. Politici ním chcú ľudí čoraz väčšmi udržiavať v neustávajúcom strachu, ktorý má vyvolávať potrebu eliminovať (často domnelé) teroristické nebezpečenstvá. Občania sa teda možno tešia, že za ich peniaze sa bojuje proti pieskovej fatamorgáne, ale zvyčajne zabúdajú, že to zároveň ničí ich slobody. Slobody, ktoré sú výsledkom mnohých (aj krvavých) bojov. Technologická (ne)bezpečnosť Dnes nás domnelé posilňovanie našej bezpečnosti dostáva do (technologickej) klietky. Ocitáme sa v ére, keď ohrozením našej bezpečnosti nebude kriminalita, ale technológie. Čoraz viac sa stávame kanárikmi, ktorí sú domnelo šťastní v ich každodennom obkolesení drôtmi, kanárikmi, ktorí majú zabezpečený pravidelný prísun jedla a uspokojenie základných materiálnych potrieb. Samá fádnosť, ale cítime sa nádherne, hoci sa postupne stávame väzňami smiechu a technológií a naše súkromie si čoraz väčšmi pre seba kradnú vybrané mocenské elity. V tomto vábnom fiasku však už nad tým ani nerozmýšľame, pretože to už domnelo nepotrebujeme. Nemáme chuť uvažovať, ale iba konzumovať, pretože keď konzumujeme, nemusíme uvažovať. Rozmýšľať by však mali aspoň tí, ktorých si za to platíme. Preto okrem oslavných ód na ďalší nákup monitorovacích kamier by sme mali z úst volených funkcionárov jednotlivých samospráv počuť aj o hroziacich rizikách až hrozbách pre naše občianske slobody a súkromie. Politici sa nemôžu tváriť, že aj takéto riziká nejestvujú, pretože pri detailnejšej analýze možno už zakrátko prevýšia aj (s nekontrolovaným nadšením) zavádzané technologické prínosy. A potom bude treba zatrúbiť na križiacku výpravu voči démonom technológie. Hádam nebude neskoro. Autor je študent politológie