Somálsko: nejde o „islamský terorizmus“
Vývoj situácie v Somálsku v mnohom pripomína to, čo sa udialo v Afganistane. Aj v tomto prípade je víťazná vláda krehká, je rukojemníkom zahraničných záujmov a miestnych barónov, ktorí nemajú záujem o upevnenie centrálnej moci. Etiópske sily počas posledných dvoch týždňov roku 2006 uplatnili svoju technologickú prevahu a vytlačili milície Únie islamských súdov do nehostinného juhu krajiny. Uzavrel sa tým kruh, ktorý v mnohom pripomína Afganistan. Krajina zmietaná vo víre vonkajších záujmov V roku 1991 bol zvrhnutý diktátor Mohamed Siad Barre, podporovaný Spojenými štátmi. Tie jeho režim posilňovali počas studenej vojny ako svojho spojenca v regióne, po kolapse ZSSR však stratili o bývalých afrických spojencov v Afganistane záujem. S Barreho režimom sa zrútila aj centrálna vláda. Moc si rozdelili súperiace klany a vojnoví baróni – v Somálsku vznikli menšie regionálne štáty v štáte. Permanentná občianska vojna rozbila ekonomiku krajiny, väčšina obyvateľov upadla do obrovskej chudoby. Viacerí regionálni lídri sa pokúsili opäť zjednotiť krajinu, narážali však na odpor ostatných. V roku 2004 vznikla dočasná federálna vláda, ani tá však nedokázala situáciu zlepšiť. Fakt, že bola podporovaná susednou Etiópiou a Spojenými štátmi, však bol aj katalyzátorom mocenského rastu Únie islamských súdov. Pôvodne šlo o voľnú federáciou islamských súdov vedených klerikmi v hlavnom meste Mogadišu. Apelom na nábožensko-etnický nacionalizmus (dočasná federálna vláda bola podporovaná „neveriacimi“ cudzincami, pričom väčšinu obyvateľov tvoria moslimovia), ale aj prísľubom skoncovať s korupciou a bezprávím (ktoré sa počas občianskej vojny stali určujúcim princípom spoločenského života) získavalo hnutie stále viac priaznivcov. V druhej polovici roka 2006 dokázali jeho milície postupne vytláčať dočasnú vládu z jej pozícií, až ovládli takmer celú krajinu. „Boj proti terorizmu“ To však nezodpovedalo záujmom vonkajších mocností. Spojené štáty vývoj interpretovali v zmysle „boja proti terorizmu“, a preto bolo pre nich neprijateľné vytvorenie radikálne islamistického štátu na východe Afriky. Už začiatkom roku 2006 iniciovali vznik „protiteroristických“ jednotiek regrutovaných z radov miestnych vojenských barónov. Podporovala a riadila ich skupina 1 500 „poradcov“ z Pentagonu, umiestnených od roku 2002 v susednom Džibutsku. Ukázalo sa však, že to nestačí. Začiatkom decembra mali Spojené štáty pripravenú pôdu na intervenciu. Keďže dočasná federálna vláda je formálne legitímnou vládou krajiny, nebolo ťažké získať s podporou Africkej únie autorizáciu Bezpečnostnej rady OSN na „mierovú misiu“, ktorá ju mala uchrániť aspoň v meste Baioda. Jednotky Africkej únie dokonca dostali výnimku z embarga OSN na dovoz zbraní do krajiny. Etiópia, ktorá z mocenských dôvodov nemala záujem o vytvorenie silnej vlády v susednej krajine, s ktorou už viedla vojnu, vyslala do oblasti jednotky. S pomocou etiópskych vojakov dokázala dočasná vláda opäť ovládnuť Mogadišu a väčšinu krajiny. Aj postavenie novej vlády, vedenej bývalým exilantom s malou základňou v domácich kruhoch, tragicky kopíruje situáciu v Afganistane – mocensky ťažko prežije odchod zahraničných vojsk a už teraz sa musí pri vplyve mimo centra spoliehať na miestnych lídrov, opäť sa objavujúcich vojenských barónov. Únia islamských súdov Obraz situácie v Somálsku nie je kompletný bez pochopenia, čím vlastne je Únia islamských súdov. Hnutie, samozrejme, zahŕňa militantné, konzervatívne krídlo, ktorého postavenie sa posilnilo s tým, ako rástol vonkajší tlak na hnutie. No hoci politika hnutia obsahuje aj ultrakonzervatívne islamské prvky známe z talibanského Afganistanu – obmedzenie filmov, obmedzovanie slobody žien a pod. – podporu získavajú zmenami, ktoré zaviedli po porážke vojenských barónov. Dokázali zabezpečiť pokles násilia voči civilistom, či zníženie cien potravín (najmä vďaka tomu, že zrušili clá a dane, ktoré uvaľoval každý z vojenských vládcov). Hnutie dokonca vzniklo po rozpade centrálnej vlády v roku 1991 ako iniciatíva miestnych vodcov komunít a podnikateľov, ktorí chceli trestať drobný zločin a presadzovať dodržiavanie zmlúv. Súdy tiež odrážajú diverzitu štruktúry podklanov a klanov, z ktorých vyrastajú. Tradiční konzervatívci a súfijskí moslimovia odmietajú radikálnu salafistickú interpretáciu islamu. Islamské právo šaría sa vždy miešalo s tradičným klanovým právom. Šanca na prežitie Milície Únie sa pravdepodobne udržia partizánskym bojom. Podporu – a nielen finančnú – môžu získavať aj od regionálneho súpera Etiópie, od Eritrei, ako aj niektorých skupín v Saudskej Arábii. To by znamenalo posilňovanie radikálnych islamských skupín. Dočasná federálna vláda nemá veľa šancí prežiť. Medzinárodné jednotky skôr či neskôr odídu, a ak by sa jej aj podarilo formálne udržať, tak len vďaka podpore miestnych vojenských vodcov. Tí si za ňu nechajú „zaplatiť“ posilnením regionálnej autonómie. Ústredná vláda by mala šancu v prípade, že sa podpora medzinárodného spoločenstva premietne na koncentrovanú a rozsiahlu rozvojovú pomoc zameranú na vytvorenie základov na udržateľný ekonomický rozvoj. „Vojne proti terorizmu“, v mene ktorej bola vedená aj invázia v Somálsku, sa viac darí „odstraňovať režimy“, než stabilné demokratické režimy vytvárať.
