Keď sa lámali dejiny
Titul knihy Rodrica Braithwaita Moscow 1941 (Moskva 1941) údajne vyjadruje skutočný bod obratu svetovej hostórie. V júni 1941 napadli Nemci Sovietsky zväz. Moskva bola jedným z ich hlavných cieľov. Do konca októbra sa dostali 130 kilometrov od nej. Šestnásteho októbra sa mestom začala šíriť panika, ktorá však netrvala dlho. Siedmeho novembra sa v Moskve napriek reálnej hrozbe bombardovania uskutočnila vojenská prehliadka Červenej armády. Šiesteho decembra začali Nemci ustupovať. Tým, že sa Nemcom nepodarilo obsadiť Moskvu ešte do nástupu zimy, bol osud fašistického Nemecka spečatený. Nemci bojovali v zime, na ktorú neboli pripravení. Oblečením, výstrojom ani strategicky. Ale prečo sa poriadne nepripravili? Podľa Braithwaita na základe dôveryhodných údajov predpokladali, že Sovietsky zväz sa zrúti. Sovietsky systém považovali za neefektívny vo všetkom až na jediné – terorizáciu vlastného obyvateľstva. Veci znalí pozorovatelia, novinári a príslušníci diplomatických zborov referovali na Západe o nespokojnosti obyvateľstva a nestabilite režimu. Len málo z nich verilo, že Sovietsky zväz má šancu zvíťaziť nad Nemeckom. Sovietsky režim sa všeobecne považoval za mimoriadne krehký. A predsa sa tento domček z karát odmietol zrútiť. Vysvetliť tento paradox je hlavným cieľom Braithwaita, ktorý bol v rokoch 1988–1992 britským veľvyslancom v Moskve. Čitateľovi však neponúka nezáživné vysvetlenia, ale kaleidoskop prozaických „momentiek“ nasvecujúcich problém z rôznych uhlov pohľadu. Čitateľ sa zoznamuje s generálmi, ktorí pod hrozbou popráv „zliepali“ roztrúsené armády, alebo s administrátormi miest, ktorí sa doslova upracovávali na smrť. Vníma dianie očami tých, ktorí sa na ňom zúčastňovali ako dobrovoľníci, väzni, robotníci či umelci. Očami ľudí ako Pavel Gudz, ktorý vyrástol na ukrajinskej dedine, kde líšky dávali dobrú noc, a hoci vlak videl po prvýkrát v roku 1939, v roku 1941 bol už tankovým veliteľom. Alebo ľudí ako politický väzeň Vladimír Kantovskij, ktorý sa z pracovného tábora prihlásil do trestaneckého prápora – a za svoju udatnú účasť na boji bol po vojne odmenený ďalšími desiatimi rokmi v tábore. Až niekoľko desaťročí neskôr aj rádom Červenej hviezdy. Čitateľ vidí úplnú dezorganizáciu bok po boku s ohromujúco šikovnou administratívnou improvizáciou, podozrievavosť a útlak absurdných rozmerov bok po boku s neuveriteľnou obetavosťou a hrdinstvom, neutíchajúce bitky na čoraz väčšmi sa približujúcom fronte vedľa tvrdohlavého odhodlania udržať v Moskve bežný život. Nejde o knihu poskytujúcu výsledky archívnych výskumov. Braithwaite si dal obdivuhodnú námahu zozbierať fakty v románoch, pamätiach a dokumentoch. Ale skutočným prínosom jeho knihy sú rozsiahle rozhovory s obyčajnými ľuďmi, ktorí sa na dianí zúčastňovali ako civilisti a vojaci. Tieto rozhovory dodávajú Braithwaiteovej argumentácii takmer silu výpovede očitého svedka. Na druhej strane samozrejme spôsobujú istú zaujatosť. Jednak preceňujú pohľad mladých, keďže tí boli jediní, kto ešte mohol poskytovať rozhovory. Veľký je aj podiel výpovedí ľudí, ktorým sa v so-vietskom systéme dobre darilo. Kniha venuje napríklad filmovým hviezdam oveľa viac pozornosti, ako sme v historických publikáciách zvyknutí. Ale to je v poriadku. Na populáciu stalinskej éry sa pričasto dívame, len akoby pozostávala na jednej strane zo zatrpknutých vnútorných odporcov a na druhej strane z karieristov bez svedomia a krutých fanatikov. Mladí ľudia, ktorým dáva Braithwaite hlas, získali vzdelanie v sovietskom systéme, tešili sa na svoju dobrú budúcnosť. Boli lojálni, ale nie fanatickí, kritickí, ale nie disidenti. Práve oni sú často prehliadaní. Boli sovietskym ekvivalentom strednej triedy a hlavným úspechom režimu pri jeho snahe transformovať spoločnosť. Príkladný je aj Braithwaitov pohľad na Stalina: vykresľuje ho ako asi jediného človeka schopného zabrániť katastrofe, na pokraj ktorej krajinu sám dohnal. Hoci presne dokumentuje diktátorovu nedôverčivosť a aroganciu, sám hádam trochu podlieha čaru Stalinovej „výdrže, energie, inteligencie a pevnej vôle“. Ale aj to je v poriadku, lebo nám to pripomína čosi, čo je na historické porozumenie nevyhnutné: totiž, že skutočne existovalo čaro, ktorému sa dalo podľahnúť. Braithwaite sa občas obzrie aj na Francúzsko a Britániu, ale aj tu vyvstáva otázka, ktorou sa nikde priamo nezaoberá: aby bol zastavený Hitler a zachránená európska civilizácia, naozaj si to vyžadovalo zúrivú diktatúru, ako bola tá Stalinova? Francúzsko, demokracia rešpektujúca práva jednotlivca, sa zrútilo pod zlomkom úderu, ktorý bol uštedrený sovietskemu Rusku. Sovietsky zväz, diktatúra, ktorá nemilosrdne využívala a zneužívala svojich občanov, dokázal mobilizovať zdanlivo nekonečné zásoby bojovného ducha. Je dejinnou iróniou, že Sovietsky zväz za obrovskú cenu rozdrvil Hitlera, kým ovocie prosperity, demokratických inštitúcií a dokonca (ako čerešnička na torte) aj morálnej nadradenosti zožal Západ. Kniha možno neposkytuje skutočne hĺbkovú analýzu. Ale keby som mal odporučiť jedinú knihu o histórii Sovietskeho zväzu, myslím si, že by som navrhol Moscow 1941. Počas dvanástich mesiacov, ktorými sa zaoberá, sa odohrávala centrálna udalosť sovietskej éry. Keď pochopíte, čo sa vtedy stalo, pochopíte sovietske dejiny. Lars T. Lih je autorom knihy Lenin Rediscovered: What Is to Be Done’ in Historical Context Z článku v The Moscow Times preložila a upravila Svetlana Žuchová
