Ako sa brániť svojvôli polície?

Trikrát za posledných niekoľko rokov som bol nútený obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na políciu. Trikrát som pri kontakte s príslušníkmi Policajného zboru SR prežil traumu. Prvé dva razy som so svojimi zlými skúsenosťami obťažoval len svoje okolie. Až tretíkrát som sa odhodlal sťažovať sa na protiprávny a hrubý prístup príslušníkov Policajného zboru. Niekoľko dní nato som sa dozvedel výsledok svojej sťažnosti – sťažnosť na príslušníkov polície je podľa rozhodnutia kontroly nedokázateľná a neopodstatnená. Moje posledné tri skúsenosti s políciou ma prinútili uvažovať, ako je možné, že pretrváva taká silná nedôvera ľudí na Slovensku v Policajný zbor. Podľa výskumu, ktorý si Policajný zbor dal urobiť, nejde len o môj vlastný názor. Na základe komparatívneho výskumu Eurobarometer z roku 2004 je na Slovensku dôvera v políciu len tridsaťšesť percent, zatiaľ čo priemer za 10 nových členských krajín je štyridsaťdva percent. V porovnaní so starými členskými krajinami, kde bola priemerná dôvera v políciu šesťdesiatpäť percent, je to veľmi málo. Moja osobná skúsenosť nie je reprezentatívna, no ak je veľa negatívnych individuálnych skúseností, stáva sa z nich spoločenský fenomén. Doterajšie výskumy zatiaľ ukazujú, že dôvera v políciu u nás stále nie je vysoká, teda že môj prípad nie je jediným. Stále však predpokladám, že aj medzi príslušníkmi polície je stále väčšina poctivých a profesionálne zdatných ľudí, ktorí sú obeťami výsmechu a pohŕdania zo strany občanov práve pre niekoľko nepoctivých jednotlivcov a nefunkčný systém kontroly výkonu práce policajtov. Myslím si, že môj posledný prípad je názornou ukážkou zvrátenosti a nefunkčnosti systému kontroly v policajnom zbore. Ako sa administratívne znižuje kriminalita Pri každej z mojich troch skúseností s políciou postupovali tak, aby prípad ututlali, zbezvýznamnili, alebo aby ma odradili od podania trestného oznámenia. V prvom prípade mi vykradli internátnu izbu. Keď po šiestich hodinách od nahlásenia prišli, napriek tomu, že mi zmizol všetok môj majetok (dokonca aj so strojčekom na holenie a rozpísanou dizertačnou prácou), odbili ma poznámkou, že ide o smiešnu škodu, keďže oni riešia státisícové až miliónové prípady. A moja materiálna škoda (nemateriálna bola vyššia) bola len niečo cez 10 000 korún. V tom čase som ich predstavu dôležitosti „veľkých prípadov“ poslušne prijal. Druhýkrát som bol v kontakte s políciou po tom, ako ma napadol na ulici neznámy mladík (ako som sa neskôr dozvedel, vraj omylom). Hoci útočník z miesta činu rýchlo ušiel, podarilo sa mi zadržať jeho kamaráta, ktorý bol rovnako prekvapený z náhleho útoku ako ja, a aj preto mi dal o sebe i útočníkovi všetky identifikačné údaje. Takto vyzbrojený som šiel zavolať policajnú hliadku, ktorá sa práve neďaleko zjavila. Keď som im vysvetlil, čo sa stalo, na moje prekvapenie mi povedali, aby som si rozmyslel, či chcem, aby útok vyšetrovali, lebo v tom prípade budem mať „dosť problémov“. Samozrejme, že som prípad nahlásil. A samozrejme som na vlastnej koži spoznal, pred čím ma varovali. Po vyšetrení na pohotovosti v jednej nemocnici sa rozhodli vyslať ma o polnoci na iné vyšetrenia, na opačný koniec mesta. Keďže som sa nechcel podriadiť ich šikane, upozornili ma na možnosť udeliť mi pokutu 25 000 Sk. V tomto prípade som sa však aspoň po roku dozvedel, že útočník, ktorý bol už medzitým vo väzení za iný delikt, dostal od obvodného úradu pokutu 500 Sk a pokarhanie. Namiesto pocitu zadosťučinenia však vo mne zostali spomienky na všadeprítomnú snahu policajtov vyhnúť sa riešeniu týchto prípadov. Najnegatívnejšiu, už tretiu nechcenú skúsenosť s políciou som však zažil v októbri minulého roku. Keď neuteká páchateľ, ale policajt Práve som sa s plnými rukami tašiek vracal z nákupu, bol som asi len tri minúty od domu, keď som pocítil na chrbte úder fľašou. Hneď ako som sa otočil, zbadal som rozzúreného, podguráženého muža, ako sa na mňa vrhá s návalom nadávok. Keďže som mal plné ruky a jemu sa ihneď podarilo zhodiť mi okuliare, trvalo mi chvíľu, kým som sa mohol ubrániť a nastoliť akú-takú rovnováhu síl. Aj keď som okrem bolesti po údere do tváre necítil žiaden iný problém, bol som z tohto nečakaného útoku v miernom šoku. V šoku a aj v prvotnej zlosti mi napadlo ako jediné, že musím volať políciu, aby bol útočník potrestaný. Keď mi na linke 158 oznámili, že posielajú hliadku, pokúšal som sa ho len udržať na mieste, aby ho mohli policajti priamo identifikovať. Nevedel som si predstaviť, ako inak by som dokázal neskôr opísať, kto to na mňa vlastne zaútočil. Keď útočník zistil, že útočiť už len tak beztrestne nemôže, vyvŕšil sa aspoň tak, že mi zničil časť mojej budúcej večere, ktorú mi vyrazil pri útoku z rúk. Kopal do pečiva a pritom pokračoval vo vulgárnom a agresívnom nadávaní. Keď ani po asi štvrťhodine policajti neprišli, opätovne som volal na linku 158, kde ma informovali, že hliadka je už na ceste. S odstupom sa mi zdá absurdné, že na miesto len 100 metrov od obvodného oddelenia polície šla policajná hliadka takmer pol hodinu. No medzitým sa už útočník rozhodol nezdržiavať sa čakaním na políciu a ako mi už mierne vytriezvený odhodlane povedal, išiel si dať vínko do najbližšej vinárne. Keďže som nemal možnosť a ani právo ho zadržiavať, jediné, čo mi napadlo, bolo sprevádzať ho až pred vináreň. Chcel som ho mať na očiach. Útočník medzitým zmenil ku mne postoj a pokúšal sa spriateliť, pozýval ma na vínko a vypadlo z neho, že ho naštvalo, že som robil na ulici „bordel“. Vysvitlo, že fľaša, ktorá mi dopadla na chrbát a bola začiatkom útoku, bola položená na mieste, okolo ktorého som práve prechádzal. Útočník predpokladal, že som ju tam zahodil. Odrazu som videl zúfalého staršieho muža, ktorý sa pokúša v špinavej časti mesta udržiavať poriadok. Pravdepodobne nezamestnaný alebo muž na biednom dôchodku na svojej každodennej ceste do vinárne za trochou zabudnutia zberá odpad z ulice a hádže ho do koša. V množstve špiny na uliciach, v bezmocnosti tieto podmienky zmeniť a v stratenosti vo svete alkoholu pravdepodobne stratil schopnosť rozlišovať. Zaskratoval a túžba po poriadku mu zatemnila myseľ. Prišlo mi ho až ľúto. Zrazu som videl jeho čin ako zúfalý skrat obete tohto systému, ktorý vyvrhuje nepotrebných a nedostatočne flexibilných ľudí. Keďže som však už zavolal políciu a keďže som presvedčený, že ani zlá situácia neospravedlňuje takéto útoky, zostal som čakať na hliadku. No práve príchod polície mi spôsobil najsilnejší šok. Prichádzajúci policajti ma bez akéhokoľvek rozhovoru vyzvali, aby som šiel s nimi do auta. Pokúsil som sa ich upozorniť ich, že hneď oproti, pár metrov pred nami sa na nás pozerá útočník, že treba zobrať s nami aj jeho. Policajti sa na jeho stranu ani nepozreli. Ani nepočúvali moje slová. Ich nezáujem o útočníka ma úplne vyviedol z miery. Skúsil som na nich apelovať, že nemám ako inak zistiť identitu útočníka, len tak, že ho vezmú s nami alebo aspoň legitimujú. Jeden z dvojice policajtov, ktorý neustrojenosťou a zanedbanosťou skôr naháňal strach ako dôveru, mi podráždene položil otázku, či chcem ísť s nimi nahlásiť útok, alebo nie. Bez toho, aby čakal na odpoveď, oznámil druhému kolegovi, že tu nemajú čo robiť a pobral sa na odchod, ktorý sa podobal skôr úteku. Útočník týmto dokázal, na čo ma už skôr upozornil – že neviem, čo je to život. Teraz na vlastné oči videl to, čo je súčasťou rozšírenej ľudovej predstavivosti. Že policajti nie sú na to, aby pomohli poškodenému, ale aby ho šikanovali alebo zosmiešňovali. Z vinárne spolu s podguráženými kamarátmi veselo sledoval, ako sa vytvára praktický sociálny poriadok v našom štáte. Ako policajti zanechávajú bezmocnú obeť útoku bez akejkoľvek pomoci. Videli, že ich prístup k svetu, individuálne nastoľovanie poriadku, hoci aj silou, je základným zákonom našej spoločnosti. A ja som sa v tejto ukážke nedobrovoľne stal figurantom. Organizované zahmlievanie? Skúsil som na takmer utekajúcich policajtov zapôsobiť upozornením, že sa budem sťažovať. Aj napriek ich pohŕdavým úškrnom som ich poprosil o mená a identifikačné čísla. Ten zanedbanejší, s odstrašujúcim výzorom vyhadzovača v lacnej putike, na sebe povinné identifikačné znaky vôbec nemal. Druhý príslušník hliadky si ich okamžite začal zakrývať. Zatiaľ čo opilec aj napriek svojej opitosti neušiel z miesta činu a nebránil sa konfrontácii s policajtmi, policajti, ktorí mali prísť pomôcť napadnutému, odmietli konfrontáciu s útočníkom. Po hrubom rozhovore s obeťou dokonca z miesta činu ušli. Keďže som sa stále nevzdal občianskeho postoja, rozhodol som sa hľadať možnosti ako sa sťažovať. Opäť som zavolal na linku 158, aby som vysvetlil situáciu a skúsil zistiť, kto sú tí policajti. Službukonajúci príslušník však odmietol prezradiť, koho to poslal na zásah, tvrdil, že on to nevie, hoci som videl, ako mu vysielačkou počas „úteku“ volajú, že idú preč. Naveľa-naveľa mi prezradil, že môžem napísať sťažnosť na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru, kde moju sťažnosť aj na základe telefonátov prešetria. Zostal vo mne však silný pocit, že sa snažil svojich kolegov kryť. Môj občiansky postoj však len niekoľko sekúnd po skončení telefonátu spochybnil pohľad na neďaleké policajné autá. Na zásah totiž prišli až dve hliadky. Jedna postávala pri aute, zatiaľ čo druhá im pri návrate referovala, čo sa asi stalo. Keďže im očividne bolo v takejto nečinnosti dobre a nikam sa už neponáhľali, mal som dosť času, aby som sa dostal do ich blízkosti a mohol si konečne zapísať identifikačné znaky zasahujúcej hliadky. Predpokladal som, že v prítomnosti iných policajtov nebudú tak asertívne zbabelí. Čiastočne som mal pravdu, pôvodne neustrojený príslušník si stihol nasadiť kabát (bundu) s identifikačnými údajmi, takže sa mi to tentoraz podarilo čiastočne číslo zachytiť. No druhý z tejto veselej dvojice bez hanby zopakoval útek (tentoraz do auta), pričom si opäť zakrýval svoje číslo. Za ním sa hneď skryl do auta aj jeho ešte rozčúlenejší kolega. To, že takto zareagovali aj v prítomnosti ďalšej hliadky, vo mne vyvolalo strach. Ako to, že nezasiahli, hoci videli to divadlo? Možno neracionálne a bezdôvodne, ale zľakol som sa ich. Veľmi. Pochopil som, že som teraz sám. Úplne sám, bež možnosti rátať s pomocou bezpečnostných zložiek štátu, ktoré by tu na to mali byť. Bezpečie, zdravie a banalita života Aká mi vznikla škoda? V podstate žiadna, okrem bolesti jednej polovice tváre po údere, rozšliapanej večere, dvoch šokov z kontaktu s ľuďmi a vzniknutej traumy. A v nezanedbateľnej miere aj takmer fatálnej straty dôvery v Policajný zbor Slovenskej republiky. Zostala mi iba viera, že voči „fízľom“ sa treba brániť v každom režime. Preto som nakoniec sťažnosť na postup policajtov napísal a odoslal na obvodné oddelenie a aj na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru. Po mesiaci mi prišlo oznámenie o riešení sťažnosti od pána riaditeľa s nečitateľným, a teda neidentifikovateľným podpisom. V oznámení som sa dočítal, že väčšina mojich tvrdení je nedokázateľná. Jediný spôsob, ako sa sťažovať, je zrejme vždy si všetky stretnutia s políciou filmovať či chodiť v trojici, aby svedectvo „prehlasovalo“ tvrdenia policajtov... V ostatných bodoch je sťažnosť definovaná ako „neopodstatnená“. Vraj sa nezistilo porušenie žiadnych predpisov a zákonov. Inými slovami, buď sa nič z toho, čo som opísal v sťažnosti, nestalo (a teda som klamár, čo si to celé vymyslel), alebo to, na čo sa sťažujem, nie je v rozpore s bežným postupom polície. Odvtedy stále premýšľam, či má právo na bezpečnosť v uliciach, právo na ochranu a pomoc aj bežný človek, dokonca aj v takých na prvý pohľad banálnych situáciách, aké som zažil ja. Ak nestojí môj prípad za pozornosť, čo sa musí stať, aby polícia konala? Musí tiecť krv? Musí horieť auto? Neviem a nechcem hľadať hranice, od akých už nejaký prípad stojí za pozornosť. Lebo ak dnes banálny prípad nestojí za pozornosť, zajtra môže byť aj ohrozenie života vyhlásené za banálnu situáciu. Fízli alebo policajti? Napriek rozšírenému postoju voči príslušníkom polície, že sú to naďalej len „fízli“, stále verím, že v demokratickej spoločnosti existujú možnosti, ako sa brániť svojvôli a klamstvu, hoci aj zo strany príslušníkov polície. Že existuje možnosť, ako sa obhájiť aj pred inštitucionalizovanou byrokratickou mašinériou, ak popiera základné princípy svojej existencie. Stále verím tomu, že v polícii, rovnako ako aj v celej spoločnosti väčšina ľudí nepatrí k zloduchom, podvodníkom, klamárom alebo inak nepoctivým ľuďom. Stále verím v možnosť dovolať sa spravodlivosti a v to, že poškodený občan bude vypočutý. A v prípade porušenia predpisov zo strany príslušníkov polície aj na nápravu vzniknutej situácie. Ak už ničím iným, aspoň ospravedlnením za nekorektný a zahanbujúci postup príslušníkov polície. Preto nemám ani najmenší úmysel očierňovať ich ako celok. Chcem, okrem už skôr uvedeného, upozorniť na mechanizmy, ktoré nedovoľujú občanovi mať možnosť vidieť aj pozitívne stránky práce polície, na mechanizmy, ktoré dovoľujú, aby jednotlivci v radoch polície mohli svojou beztrestnosťou a nedotknuteľnosťou vytvárať zlý obraz polície a šíriť nedôveru verejnosti v Policajný zbor. Autor je vysokoškolský pedagóg