Demokracia, účasť a elity

V súčasnom období je zastupiteľská demokracia často považovaná za najlepší z možných spôsobov vládnutia. Takáto forma demokracie však v mnohých elementárnych aspektoch zlyháva. Problémom je malá politická aktivita a s tým priamo súvisiaca nízka účasť voličov na voľbách. Vypuklými zlyhaniami sú aj slabá sofistikácia občanov a v konečnom dôsledku aj jej nereprezentatívnosť. Zastupiteľská demokracia sa vzdialila od priameho dosahu ľudu, čo iba podporuje narastajúcu občiansku apatiu. Spoločnosť sa čoraz väčšmi mení na číry stranícky štát. V ňom je občan vytláčaný mimo rozhodovacích procesov. Ľud sa stáva iba zaklínadlom, a nie určovateľom politického pohybu. Dochádza ku kartelizácii politických strán a k čoraz väčšej konvergencii ich programov. Naším večne sa usmievajúcim politikom vyhovuje prehlbujúca sa občianska pasivita a priamo či rôznymi obchádzkami ju aj náležite podporujú. Čoraz častejšie sa nám na jazyk tlačí otázka, kto je vlastne v tejto hre sluha a kto pán. Vieme, ako by to v demokracii malo byť, ale nevieme či to tak v skutočnosti aj je. Súhrnne možno s určitosťou povedať, že súčasná podoba zastupiteľskej demokracie má veľa závažných zádrhov. Nemožno sa tomu ani čudovať, veď tento „vynález“ nám „slúži“ už veľmi dlhý čas. Zmeny náhľadov na problémy v politologickom výskume síce prebiehajú pomalšie ako napríklad v prírodných vedách, ale pri bližšom pohľade azda každý uzná, že nastal čas popremýšľať nad reformou takéhoto spôsobu vládnutia. Viacerí politológovia sa už dlhšie obdobie zaoberajú myšlienkou iniciovania „reformy“ zastupiteľského systému. Náprava zlyhaní reprezentatívnej demokracie by mala podľa časti z nich spočívať v „nastolení“ participatívnej demokracie. Participačné obmedzenia Je však potrebné zdôrazniť, že v tomto smere ide zatiaľ iba o viac-menej teoretické konštrukty, ktoré v dimenziách moderných národných štátov nie je možné presadzovať bez permanentného zvažovania možných rizík. Tie nespočívajú iba v často uvádzaných technických, bezpečnostných či finančných problémoch uplatňovania participatívnej demokracie. Hoci aj takéto obmedzenia sú veľmi výrazne, ešte zložitejšie je to s rizikom tzv. kognitívnej nekompetentnosti občanov. Participatívna demokracia totiž neznamená stopercentnú záruku, že posilnením aktivistických spôsobov zasahovania a reakcií ľudu v oblasti „politickosti“ sa priblížime k ideálom demokracie. Ideály sa veľmi rýchlo môžu premeniť na peklo, ak revolučné zväčšovanie oblasti participácie občanov nebude závisieť od ich informačnej pripravenosti. Participatívny model demokracie má aj preto v súčasnosti množstvo kritikov. Za všetkých spomeňme politológa Giovanni Sartoriho, ktorý zdôrazňuje, že možná demagógia „posúva zvrchovanosť ľudu z pozícií, kde si zachováva schopnosť úsudku a racionálnosť, do postavenia, v ktorom ich stráca. Dav tisícok ľudí s nadšením odsúhlasí návrh, ktorý by tí istí ľudia, rozdelení na menšie skupiny, určite odmietli.“ Masu je tak podľa Sartoriho možné ovládnuť ľahšie ako malé publikum. Na druhej strane však podobné názory na zlý, neodborný, zmanipulovaný a neracionálny úsudok ľudu môžeme nájsť už hlboko v minulosti. Vtedy sa však pomocou nich nenapádala participačná demokracia, ale demokracia ako taká. Demokracia iracionálnych citov Daniel Bell pripomína, že obraz nemysliacich más sa rozvinul už v helénskom období a prehĺbil v období politických bojov bratov Gracchov v období rímskej republiky. Obraz surovej a bezcitnej luzy sa hlboko odtlačil v dejinách vďaka veľkolepým predstaveniam podľa hesla „chlieb a hry“, ktoré vytvorili rímski cisári. Bell poukazuje na to, že obraz nemysliacich más sa dostáva do všeobecnej pozornosti až v období Francúzskej revolúcie na sklonku 18. storočia. Bolo to v tom čase tak často pretriasané volanie po rovnosti, ktoré zostrilo obavy konzervatívnych „obrancov“. Tieto obavy dali následne vzniknúť plodnej kritike. Tocqueville hovorí o konflikte medzi slobodou a rovnosťou. Sloboda zaručuje každému človeku právo uchovať si vlastné kultúrne hodnoty. Rovnosť znamená „nivelizáciu“ kultúry i vkusu na najnižší spoločný menovateľ. Bell upozorňuje, že pre takých mysliteľov, akými boli Max Scheler či Ortega y Gasset, bola masová spoločnosť „demokraciou citov“, ktorá zákonite mohla viesť iba k uvoľneniu iracionálnych síl. Z podobných názorov rôzni autori odvodzujú veľké nebezpečenstvo demokracie ako takej. Tak napríklad H. Treitschke prízvukuje všeobecnú tézu tej doby, že „rovnosť v politike a v spoločnosti povedie len k „všeobecnej priemernosti“. Odborník na elitistické koncepcie Miroslav Jodl pripomína, že v Treitschkovej teórii je udomácnená myšlienka, že štát je činnosťou elity, ktorej Treitschke prisudzuje veľké mravné vlastnosti. Ide najmä o zodpovednosť. Vládnuca elita rieši prípadné problémy z hľadiska celku. Myslí na jednotu celku a zodpovednosť, ktorú táto elita má za osud miliónov, a oprávňuje ich na to, aby žiadala totálnu poslušnosť. Treitschke prisudzuje elite výnimočné vlastnosti, skupinu ovládaných občanov však považuje za morálne a politicky nižší typ, ktorí sa iba neustále niečoho dožaduje a prekvitajú nenásytným egoizmom. Na prvý pohľad možno ide o príkry pesimizmus. Ale aj keď sa spomínané názory zväčša zdajú až priveľmi pochmúrne, do istej miery už dávno vystríhali pred skazonosným nebezpečenstvom. To sa potvrdilo už v počiatkoch zavádzania všeobecného volebného práva. Až vtedy sa reálne ukázal stav nepripravenosti ľudí na ich novú rolu demokratických občanov. To viedlo k mnohým problémom týkajúcim sa najmä „uľahčenia“ vzniku mnohých nedemokratických režimov. Striktné názory na možnosť a nemožnosť fungovania samotného demokratického politického systému pri realizovaní všeobecného volebného práva mali zázemie aj u nás. Na Slovensku bol predstaviteľom názorov, ktoré nedôverovali samotnej demokracii, napríklad Ľudovít Štúr. Štúr vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti vo vzťahu k procesom uskutočňovaným v štúrovskom odobí v Anglicku doslova píše: „Radikáli a chartisti chcú rozšíriť volebné právo bez rozdielu na celý národ a chceli by, aby sa na ňom mohli zúčastňovať všetci otcovia rodín bez ohľadu na to, či sú majetní a vzdelaní. ... Keby sa im to aj raz podarilo – čo nie je vylúčené – a systém by sa raz ocitol zoči-voči tomuto širokému poľu, potom by sa táto pevná, stará anglická konštitúcia otriasla vo svojich základoch, a namiesto prvku uvážlivého, postupného pokroku by sa nevyhnutne presadila nestála, potrebným vzdelaním nevyzbrojená masa, ktorá by ihneď odstránila anglický senát, takzvanú hornú snemovňu, zvrhla by monarchiu a otvorila by dokorán brány vyčíňaniu.“ Na druhej strane však jeden z najvýznamnejších zástancov demokratických princípov v dejinách politických teórií J. J. Rousseau vo svojich známych vetách tvrdí, že zastupiteľské orgány iba vydávajú vôľu malej skupiny ľudí za vôľu celej spoločnosti, bez garancie, že by tieto dve vôle boli zhodné. Jeho populárny záver znie, že voliči sú slobodní iba v momente svojej voľby. Len čo však začnú byť reprezentovaní, sú zase podriadení cudzej vôli. Rousseau je presvedčený, že ľud by mal rozhodovať o problematike štátu a spoločnosti čo najviac. Tento mysliteľ dokonca upozorňuje, že suverenita v štáte spočíva v podstate na všeobecnej vôli (volonté générale) a túto vôľu nemožno zastupovať. Politika – z občana opäť primitív? Teoretické rozpory týkajúce sa možnosti a nemožnosti fungovania demokracie (a jej rôznych „odtieňov“) sa však prenášajú aj do súčasnosti. Práve Giovanni Sartori modifikuje názory o nekvalifikovanosti ľudu v politických otázkach obavou z nedostatočnej informovanosti občanov a ich nekompetentnosti v politických záležitostiach. Vychádza pritom z názoru, ktorý už dávno pred ním sformuloval politológ a ekonóm Joseph Schumpeter. Ten bol presvedčený, že nie všetky oblasti života a ľudských činností sú pre občana dostatočne zrozumiteľné. Medzi takéto oblasti zaradil aj politiku. Ľudia sa podľa neho v tejto sfére javia ako zlí a zaujatí sudcovia a často nesprávne vyhodnocujú dokonca aj svoje vlastné záujmy (pričom ešte stále ide iba o sféru vlastných politických záujmov). Ak sa však podľa Schumpetera vzdialime od súkromných rodinných záujmov ešte viac, ocitneme sa v oblasti národných a medzinárodných problémov. Tie už sotva majú priamočiaru náväznosť na naše osobné záujmy. Bežný občan preto stráca zmysel pre realitu. To ďalej znamená aj obmedzený pocit na akúkoľvek zodpovednosť. Občan je na tejto úrovni dezorientovaný a veľmi málo informovaný. „Len čo typický občan vstúpi na javisko politiky, znižuje sa úroveň jeho duševného výkonu. Argumentuje a analyzuje spôsobom, ktorý by v oblasti svojich skutočných záujmov sám uznal za infantilný. Stáva sa z neho zase primitív. Jeho myslenie je asociačné a emotívne.“ Ani Schumpeter však problematiku občianskej participácie neponímal príliš jednoznačne. Ba nezavrhoval okamžite ani priame zasahovanie ľudu do politických procesov formou referend. Tento mysliteľ spomína, že by bolo veľmi nepraktické, aby sa pri každom (väčšom či menšom) politickom probléme v štáte schádzal každý s každým. Čo je však dôležité, Schumpeter súhlasí so zavádzaním referend, samozrejme, pri zachovaní istej racionality v ich periodicite. Na druhej strane však správne poukazuje na rôzne nebezpečenstvá „vlády davu“. Takáto „vláda“ by totiž mohla byť ovplyvnená mimoriadne negatívnymi charakteristikami davového správania či konania. Mohlo by napríklad ísť o znížený občiansky zmysel pre zodpovednosť, oslabenú schopnosť uvažovania či väčšiu náchylnosť k nelogickému konaniu. Proti hypotéze racionality ľudského konania v masovej demokracii totiž vystupuje veľa závažných faktorov. Ľudia sa v reálnej praxi iba málokedy správajú tak, ako si to predstavujú teoretické učebnice. Občania neustále podliehajú čoraz prešpekulovanejším nástrahám manipulácie. Veľmi často sa iba domnievajú, že konajú slobodne a na základe vlastného úsudku. V skutočnosti ich správanie dokáže úspešne a často veľmi neviditeľne usmerňovať úzka skupina marketingových špecialistov. Tí na ľud denne hádžu neviditeľnú sieť mani-pulácie. Ak je „ekonomický“ či „politický“ spotrebiteľ vystavený jej viacnásobnému účinku, jeho konanie sa poľahky mení z racionálneho na iracionálne. Na druhej strane však nemôžeme podceňovať ľudskú schopnosť odhaľovať takéto formy nátlaku. Spomínané metódy totiž nefungujú ako akési zaklínadlo, ktoré priamočiaro dokáže ovplyvňovať to, čo si budeme myslieť, alebo to, čomu a komu vyjadríme naše osobné preferencie. Toho si je vedomý aj samotný Schumpeter. Ten dokonca píše: „Nie je jednoducho pravda, že ženy v domácnosti si dajú nahovoriť každú hlúposť, pokiaľ ide o jedlo, potreby pre domácnosť a ošatenie. A ako každý obchodník dobre vie z vlastnej skúsenosti, väčšina z nich vie trvať na tom, aby dostali presne ten tovar, ktorý chcú.“ Podobne to je nielen na hospodárskom, ale aj na politickom trhu. Ani tu človek nie je číro racionálny, a tiež neplatí, že by bol čisto iracionálny. To vo väčšej či menšej miere dokonca platí pre všetky vrstvy spoločnosti. Podobný názor mal už dávno aj Milan Hodža. Ten aj preto – na prekvapenie mnohých konzervatívcov, ktorých zbožným prianím je čo najrýchlejšie nastolenie akejsi intelektuálnej oligarchie – podporoval účasť všetkých – aj nižších sociálnych vrstiev – na demokratických procesoch. Hodža vo svojom diele upozorňoval, že napríklad roľníctvo je pre neho stabilnou štruktúrou slobody a demokracie. Podľa neho stredoeurópsky roľník bol od úplných začiatkov boja za individuálnu slobodu jednoduchou, ale nepopierateľnou súčasťou toho sociálneho liberalizmu, ktorý je, ako sa ukázalo, nevyhnutným predpokladom a atribútom budúcej demokracie. Krívajúci odborníci Názory, ktoré vylučujú menej vzdelané a informované vrstvy spoločnosti z rozhodovania v oblasti politiky a často dokonca vyúsťujú do požiadavky, aby bola štátna moc odovzdaná odborníkom, sú neprijateľné pre demokratické procesy. Takéto požiadavky nám môžu názorne a explicitne ukázať nebezpečenstvo a iracionálnosť argumentu, ktorý je ich základňou. Podľa amerického politológa Roberta Dahla, požiadavky, aby vláda bola realizovaná odborníkmi, ktorí sú oddaní práci v prospech všetkých a ktorí sú vďaka znalostiam a prostriedkom nadradení ostatným občanom, bola vždy hlavným súperom demokratických myšlienok. Tieto požiadavky nastoľovali predovšetkým stúpenci teórie elít. Obhajcovia takýchto názorov vo svojej podstate popierajú schopnosti ľudí vládnuť sami sebe. Preto všetky aktivity v tejto oblasti chcú prenechať tzv. elite a odborníkom. R. Dahl však výstižne píše: „Riadenie štátu si vyžaduje viac než iba znalosti. Je na to potrebná neskorumpovateľnosť, čiže odolnosť voči pokušeniam moci, nepretržitá a stabilná služba verejnému prospechu, a nie prospechu osobnému alebo skupinovému.“ A ďalej dodáva, že „ak sú odborníci kvalifikovaní na to, aby nám slúžili, neznamená to, že sú kvalifikovaní na to, aby nám slúžili ako naši vládcovia.“ Navyše, ako pripomína mysliteľ Emil A. Chartier, zástupca ľudu väčšinou ani nedisponuje inými znalosťami než takými, akým sa môže tešiť z titulu svojej profesie. Ak je poslanec advokátom, vyzná sa v zákonoch, či v rozličných úskaliach právneho poriadku, a ak je obchodníkom, vyzná sa v účtovníctve a národohospodárstve, a ak je podnikateľom, môže byť prospešný vhodnými pripomienkami k verejným obstarávaniam. V iných oblastiach „tápa“ možno rovnako ako „bežný“ občan. Toho môžeme byť svedkom aj na Slovensku. Ako sme už spomínali, častým argumentom je aj to, že „davový“ človek je nedostatočne vzdelaný a pletie sa aj vo svojich vlastných záujmoch. Tu však už spomínaný autor Emil A. Chartier upozorňuje na to, koľko ministrov a kráľov sa už rovnako mýlilo v povahe svojich skutočných záujmov. Samotný počet takýchto prehmatov prívržencov elitistických konceptov ich môže poľahky vyviesť z omylu. Chartier prízvukuje, že masa voličov, ich individuálne omyly stoja jeden proti druhému a vzájomne sa negujú. Takýto systém je preto možno nakoniec najspoľahlivejším indikátorom všeobecného záujmu. Len s veľkou dávkou optimizmu sa môžeme domnievať, že tzv. zástupcovia ľudu, v prvom rade zastupujú nás, a nie seba samých. Preto ani bežné rozhodnutia zákonodarného zboru nepoukazujú na to, že by parlament vyjadroval želania ľudu a že tento ľud aj príslušne reprezentuje. Preto treba pouvažovať nad obmedzením moci poslancov a nad jej (väčším či menším) „delegovaním“ do rúk občanov. Aj preto sú mnohí súčasní politológovia presvedčení, že participatívna, resp. referendová demokracia má svoje opodstatnenie a aj budúcnosť. Politický teoretik C. B. Macpherson píše, že z predstavy liberálnej demokracie sa stala reálna možnosť, až keď teoretici – najskôr iba niekoľko a potom väčšina liberálnych mysliteľov – našli zdôvodnenia pre domnienku, že zásada „jeden človek – jeden hlas“ neohrozí majetky. Takisto treba v súčasnosti hľadať zdôvodnenia a záruky pre názor, že predstavy vyššej váhy hlasov občanov neznamená ohrozenie, ale naopak, ozdravenie demokracie. Na druhej strane však v žiadnom prípade netreba zabúdať ani na rôzne vyššie spomínané nebezpečenstvá takýchto budúcich procesov. Nemô-žeme až príliš jednoducho a radikálne zatracovať ani názory rôznych autorov teórie elitizmu. Tí totiž veľmi často upozorňujú na reálne nebezpečenstvá rozširovania oblastí „vlády ľudu“. Aj preto participatívnu demokraciu zatiaľ nie je možné považovať za všeliek. Násilné a neuvážené pretláčanie takéhoto systému bez príslušnej prípravy podmienok jeho zavedenia by mohlo viesť k rôznym ťažkostiam. Preto sa musíme vyvarovať akejsi novodobej križiackej výpravy za participatívnu demokraciu. V prípade zavádzania participatívnych modelov demokracie a posilňovania účasti ľudu na demokratickej politike sa majú na pozore aj manželia Tofflerovci. Tí píšu, že dosiaľ nikto do detailov nevie, čo prinesie budúcnosť a čo bude najlepšie v masovej demokratickej spoločnosti fungovať. Z tohto dôvodu by sme nemali uvažovať o jednoduchej masovej reorganizácii alebo o nepremyslenej revolučnej, kataklizmatickej zmene vnútenej zhora, ale o tisícoch vedomých, decentralizovaných experimentoch, ktoré nám umožnia testovať nové modely politického rozhodovania na miestnej a regionálnej úrovni ešte skôr, ako ich aplikujeme na štátnom a na nadštátnom stupni. Pre „resuscitáciu“ demokracie tak môžeme len dúfať, že spomínané experimenty sa v budúcnosti zrealizujú vo väčšej miere a najmä, že budú úspešné. Aby však prebehli úspešne, bude sa musieť vyvinúť ešte veľké úsilie pri príprave ľudu na jeho novú (participačnú) rolu. Len tak budeme schopní predchádzať prípadným participačným nástrahám. Autor študuje politológiu