Balkanizácia Juhoslávie

Pred približne pätnástimi rokmi, 15. januára 1992, uznalo „medzinárodné spoločenstvo“ nezávislosť Slovinska a Chorvátska. Tým prakticky zanikla „stará“ Juhoslávia ako štát, ale aj ako myšlienka. Názov Juhoslávia vznikal v romantických časoch chorvátskej kultúry a do života ho uviedli neromantickí Srbi. Z toho vznikli chorvátske túžby a srbské reality, pojmy i idey na oslobodenie oboch národov spod nemecko-maďarskej a tureckej nadvlády. Srbochorvátsky jazyk historicky vznikal po priekopníckom zberateľstve južnoslovanského národopisného bohatstva Vukom Karadžičom. Rozvíjal sa ďalej – po tom, ako dostal od Jacoba Grimma a Jerneja Kopitara svoje meno – v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 19. storočia. Nasledujúci Viedenský dohovor z roku 1850 vynachádzavo potvrdil toto hľadanie a zároveň navrhoval, aby Srbi a Chorváti aj Slovinci ako „jeden národ mali jednotnú literatúru“ a ako jazykovú formu prijali ijekavicu. Ako vieme, tá sa potom rozšírila do Bosny a Čiernej Hory, no samotní Srbi od nej ustupovali k hovorovej ekavici a Slovinci v podstate ostali pri svojom jazyku. Chorváti sa odvtedy vzdávali svojich jazykových dialektov kajkavice a čakavice a usilovali sa dôsledne pridržiavať vukovskej normy ako pokračovateľky ich gajovskej ilýrčiny z predchádzajúcich tridsiatych rokov. Neskorší povojnový Novosadský dohovor z roku 1950 spresnil, že literárny jazyk, ktorý sa už rozvinul okolo Belehradu a Záhrebu, je jednotný a s dvoma hovormi, ijekavským a ekavským. Na jeho základe vznikol 1960 spoločný srbochorvátsky pravopis z dielní Matice srbskej a Matice chorvátskej, ktorý vyhlásil rovnoprávnosť ekavského a ijekavského hovoru; politicky bol však odsúdený v chorvátskej časti ako ustašský. Až o päť rokov sa na sarajevskom kongrese lingvistov tolerantne priznali „dva varianty srbochorvátskeho jazyka, východný a západný“ a po ďalších debatách sa v roku 1969 v Záhrebe vydala Deklarácia o názve a postavení chorvátskeho spisovného jazyka ako samostatného jazyka, ktorá vyvolala eufóriu známu ako Chorvátska jar. Na ňu však politici odpovedali ostrou kampaňou proti nacionalizmu, ktorá zasiahla už celé územie Juhoslávie a v roku 1974 sa uspokojovala iba novou juhoslovanskou ústavou, ktorá priznala veľké práva jednotlivým národom a národnostiam i územným celkom a protikladne pôsobila proti juhoslovanskému nacionalizmu. No napokon sa romantický slovanský pohyb na Balkáne napriek socialisticko-liberálnym inováciám po druhej svetovej vojne skončil bratovražednými bojmi. Rozdielne východiská Z troch zakladateľských národov Juhoslávie žili Srbi, Chorváti a Slovinci spočiatku v samostatných starovekých celkoch, no Chorváti a Slovinci sa čoskoro dostali do područia maďarsko- nemecko-talianskeho a v tomto prostredí prežívali viac-menej poddanský život až do prvej svetovej vojny. Chorváti si vymohli väčšie práva najmä po revolučnom roku 1848. Srbi však žili samostatným životom životom už celé devätnáste storočie a v balkánskych vojnách prenikli až do gréckeho Solúna. Ich protiturecké boje zobudili k životu Čiernohorcov i Bosniakov, a tak sa Srbi stali ich vítanými tútormi. Chorváti v obdive k srbskému oslobodzovaciemu boju verili, že tento východný „Piemont“ bude zárukou aj ich slobody, a tak prijali ich vedúce postavenie v poprevratovej Juhoslávii, ba dokonca niektorí chorvátski spisovatelia a vzdelanci ochotne prechádzali na srbskú ekavicu. Ale srbské mocnárske predstavy, a najmä skutky, narážali čoraz viac od dvadsiatych a najmä tridsiatych rokov v Chorvátsku na odpor, v lone ktorého vznikalo nacionalistické hnutie ustašovcov. Slovinci zohrávali v tomto medzivojnovom období i neskôr čoraz väčšiu úlohu jazýčka na váhach, ktorú si spájali s hospodárskym prospechom, a tak sa stali ekonomicky najrozvinutejšou krajinou Juhoslávie. Nasledujúce prerozdeľovanie republikových financií v prospech nerozvinutých južných krajov sa stalo kameňom úrazu. Literáti ako predvoj politiky Je určite príznačné, že na vzniku i rozpade Juhoslávie mali veľký až zakladateľský podiel poprední intelektuáli a spisovatelia. Viedenský pohovor inicioval srbský Vuk Stefanovič Karadžič a podpísal ho vtedy najvýznamnejší chorvátsky básnik a neskôr politik Ivan Mažurabič. V protiklade k nim ostal pri rodnej slovinčine jej najväčší romantický básnik France Prešeren. Neskôr, v predvečer rozpadu Juhoslávie, upozorňoval na exodus Srbov z nacionalistického prostredia albánskeho Kosova významný srbský spisovateľ Dobrica Cos tic, ktorý pred Miloševičovým politickým nástupom navrhoval zachovať Srbov v jednotnom národnom štáte; z druhej strany nacionálne chorvátske hnutie historicky vysvetľoval a podporoval neskorší prezident Fraňo Tudžman. Aj vodcom kosovských Albáncov v odboji proti srbskej moci bol literárny pracovník, neskorší prezident Kosova, gándhíovský politik Ibrahim Rugova. Literáti svojím pôsobením v podstate iniciovali protijuhoslovanský a nacionálny odpor i jeho sebauvedomenie túžbou po demokratickej slobode a ľudských právach. Zaujímavé je správanie dvoch najvýznamnejších juhoslovanských spisovateľov minulého storočia Iva Andriča a Miroslava Krležu. Obaja pochádzali z ijekavského chorvátskeho prostredia, ale po vzniku Juhoslávie, v čase srbskej eufórie v dvadsiatych rokoch, prešli na ekavicu, v ktorej potom Andrič zostal až do smrti. Krleža sa však vrátil k pôvodnej ijekavici a svoj názor na jazykové problémy sformuloval do známej vety: „Chorvátsky a srbský sú jeden a ten istý jazyk, ktorý Chorváti nazývajú chorvátsky a Srbi srbský.“ Aj zato bol za vojnovej ustašovskej vlády v Chorvátsku prenasledovaný, no po vojne, prirodzene, podporil hnutie Chorvátskej jari. Smrteľný nacionalizmus Jeho názor však nezostal osihotený. Nová juhoslovanská ústava z roku 1974, sebaobdivne vyzdvihovaná ako najdemokratickejšia v socialistickom svete, obmedzila zvyšný srbský unitarizmus a spustila rozvoj národovstva i nacionalizmu v Chorvátsku, Slovinsku, Bosne a Hercegovine a v Kosove. V Chorvátsku sa obmedzili „nadpráva“ Srbov v celej republike, a tí sa začali čoraz viac obracať o pomoc k Belehradu, kde nacionalisticky naladený Milosevič začal for-sírovať zápas proti novému, t. j. menšinovému postaveniu Srbov nielen v Chorvátsku, ale aj v Slovinsku, Bosne a Hercegovine a najmä Kosove. Vznik samostatného Slovinska a Chorvátska 25. júna 1991 bol od začiatku sprevádzaný vojnovým stavom, v Slovinsku desaťdňovou vojnou a v Chorvátsku nielen vyhlásením vzbúreneckej Republiky srbskej Krajina so sídlom v Knine, ale zároveň aj bojom na viacerých frontoch od Vukovaru až po Dubrovník, ktorý už koncom roka 1991 bombardovali Čiernohorci. Chorváti víťaznou ofenzívou Búrka v roku 1995 vyhnali zo svojho územia až 200 000 Srbov. Po ukončení týchto bojov a následnom zmierovaní zostali z 12 percent Srbov na chorvátskom území už len tri percentá. V Bosne a Hercegovine, ako aj v Kosove sa po prijatí ústavy z 1974 dostávali do štátneho a spoločenského vedenia moslimskí Bosňania a Albánci, ktorí obmedzovali a vytláčali z neho Srbov. V oboch prípadoch viedli nakoniec národnostné spory k známym vojenským konfliktom. Rozštvrtenie jazyka Národné a medzinárodné rozpory v Juhoslávii sprevádzal aj boj o národné jazyky. Slovinci od začiatku stáli osihotene ako osobitný národný celok so svojím jazykom. Chorváti zastavili svoje vajatanie po roku 1867, keď zákonom uznali dvojdielny srbsko-chorvátsky jazyk, no po Novosadskom dohovore už ťažko pristupovali k vypracovaniu spoločného akademického slovníka so Srbmi. Nakoniec ho nedokončili, takže po „chorvátskej jari“ v roku 1971 a vyhlásení samostatného štátu vznikla v roku 1999 chorvátska gramatika a v roku 2005 pripravila Chorvátska akadémia vied a umení oficiálne Vyhlásenie o situácii chorvátskeho jazyka, v ktorom sa definitívne píše: „Chorvátsky jazyk je osobitný a nezávislý od srbského a iných príbuzných štandardných jazykov“. V Bosne a Hercegovine bol po bratovražednej vojne vyhlásený samostatný „bosniansky jazyk“ a nakoniec v Čiernej Hore čiernohorský, tiež s ijekavčinou. Macedónsky jazyk ešte zažil trápenie s Bulharmi, ktorí popierali jeho samostatnosť, no nakoniec bol tiež kodifikovaný a teraz sa voľne používa. Takto si samostatné štáty viac z politickej ako vedeckej prestíže uzákonili samostatné jazyky; zo srbochorvátčiny sa vytvorili štyri jazyky, hoci ich štandardná forma je často uznávaná ako jednotná, a len dialektické odchýlky sa zveličujú a rozširujú priberaním archaických, krajových či nárečových slov a tvarov. Príslušníci intelektuálnej a politickej elity spolu s najvýznamnejšími lingvistami boli hlavnými aktérmi vyhlásenia srbského a chorvátskeho jazyka za rozličné jazyky. Po nich sa húfne pridávali druhotriedni jazykovedci, novinári a publicisti a začali sa najmä od roku 2000 predháňať vo vyháňaní srbizmov, internacionalizmov, rusizmov, turcizmov, ale aj germanizmov, anglicizmov a rozličných slavizmov z bežnej chorvátčiny. Nastalo etnické čistenie jazyka, ktorý bol bol vyhlásený za „dušu národa“ a jeho „zrkadlo“, čím mal predstavovať „kultúrne a civilizačné rozdiely v pomere k Srbom“. Čistenie jazyka sa týka tak slovníka, ako aj tvaroslovia: Babič napríklad navrhuje používať namiesto srbských tvarov „sport“ a „student“ len „šport“ a „študent“, iní zas navrhujú namiesto „bibliografija“ používať len „životopis“ a dokonca nevyslovovať internetovú adresu „www“ ako „vé,vé,vé“, ale ako „dvojité vé dvojité vé dvojité vé“; „aerobik“ má sa zmeniť na „aerobika“. V poslednom čase vychádza v Chorvátsku mnoho jazykovo-príručných či radcovských kníh s akoby prijatým indexom zakázaných slov. Kriticky mysliaci ľudia nazývajú tento trend, trpený či aj podporovaný štátnymi orgánmi , „jazykovým šovinizmom“ a antipuristický lingvista Vladimír Anič si myslí, že „príčina dogmatického chorvátskeho purizmu spočíva v nacionálnej a jazykovej zakoplexovanosti“. Popredná publicistka Nives Opačič zas vysvetľuje diktované jazykové normy z „politického strachu“ pisateľov podkladajúcich sa politickým tlakom. Odvážna jazykovedkyňa Dnešný jazykový zápas v Chorvátsku vlastne vyplýva z politickej situácie. Polovica národa, ktorá nedávno v ankete vyhlásila Tita za najvýznamnejšiu chorvátsku osobnosť posledných čias a opravuje Titove sochy, poškodzované a rúcané nacionalistami na prelome tohto storočia, sa zrejme celkom nepoddala klerikálno-nacionalistickému tlaku a najmä v kultúre si vytvára paralelné orgány. Dva literárne mesačníky Republika a Forum, ktoré dávnejšie zakladal Miroslav Krleža, dnes predstavujú protikladné intelektuálne snahy. Forum je zamerané národne a nacionalisticky a uverejňuje spektrum názorov brániacich najmä nacionalistické pozície vo výklade chorvátskej minulosti, vrátane fašistického vojnového štátu. Proti prevahe nacionalisticky zameraných jazykovedcov vystupujú niekedy aj osihotení vedci, okrem iných v tomto storočí najmä mladá, svetovo rozhľadená jazykovedkyňa Snježana Kordičová, ktorá od 1991 skoro v každom čísle Republiky recenzuje svetové i domáce diela a najmä polemicky a kriticky vystupuje proti účelovo spolitizovanej jazykovede, ktorá nebráni vlastné vedecké zásady. V čom spočíva skoro hrdinský zápas tejto nebojácnej lingvistky? Na úvodom hodno povedať, že po záhrebských štúdiách pôsobila ako pedagogička na univerzitách v nemeckom Bochume a Münsteri a svoje názory neustále konfrontuje so západnými a srbskými lingvistami. V podstate spolu s nimi zastáva názor, že srbský, chorvátsky, čiernohorský a bosniansky jazyk sú jednotný srbochorvátsky jazyk, lebo je navzájom zrozumiteľný a polycentrický, čiže s centrami v jednotlivých republikách, a teda chorvátsky a srbský jazyk sú jeho štandardnými jazykovými variantami. Jeho existenciu možno porovnávať s podobnými polycentrickými jazykmi, ako je nemčina a angličtina. Snježana Kordičová je proti vyhadzovaniu slov zaváňajúcich srbským a iným pôvodom, proti jazykovému purizmu, a rešpektuje štandardný jazyk, ktorý sa dejinami vyvíja a priberá technické či politické a iné výrazy z cudzích jazykov a domácich úzov. Purizmus podľa nej dostáva v Chorvátsku „štatút štátneho náboženstva“; nie je to prirodzený stav jazyka a jeho pôvod nie je v jazyku ani vo vedeckom prístupe k nemu. Profesionálni jazykovedci popierajú presvedčenie o tzv. niekdajšej čistote jazyka a jeho terajšom kazení. Jazykový preskriptivizmus slúži predovšetkým ideológii v čase spoločenských tranzícií a premien, lenže nacionalistickí jazykovedci mu slúžia, namiesto toho, aby ho opisovali. Dnešnú srbčinu však už Kordičová považuje za reč komunikácie, po roku 2000 bez reči nenávisti, a oceňuje, že napr. srbský lingvista Bugarski účinne kritizuje srbský nacionalizmus vo vede. Kordičovej jazyková publicistika je smelá a vedecky podložená, podporovaná svetovými autoritami, a to aj napriek tomu, že všetky postjuhoslovanské štáty odmietli srbochorvátčtinu a formujú si svoje národné jazyky. A tak boj vedy proti jazykovej ideológii pretrváva vo svete aj v Chorvátsku. Autor je publicista