Belehrad v slepej uličke
Prozápadné strany vo voľbách v Srbsku vyhrali – nedokážu však nájsť spoločnú reč. Mnohé bude závisieť od toho, aký návrh riešenia statusu Kosova predloží medzinárodné spoločenstvo. Voľby v Srbsku pritiahli medzinárodnú pozornosť. Médiá o nich písali ako o križovatke, na ktorej sa rozhodne, či sa Srbsko vydá smerom k západnej Európe, alebo sa obráti k nacionalistickej minulosti. Nakoniec voľby priniesli neprehľadnú situáciu – zvíťazili v nich radikálni nacionalisti, väčšinu však majú prozápadné strany, no tie sa nevedia dohodnúť na zložení vlády. Do toho vstupuje rozhodovanie o budúcom statuse Kosova, čo je v srbskej politike mimoriadne citlivá otázka. V nemeckom Die Zeit popisuje povolebnú situáciu Danko Alimpić. Podľa neho urobil srbský prezident Tadić múdry taktický ťah tým, že za hlavného kandidáta svojej Demokratickej strany dosadil Božidara Djelića. Pod vedením západne orientovaného finančníka, ktorý bol dlhý čas šéfom pobočky veľkej francúzskej banky v Belehrade, sa mali Demokrati stať najsilnejšou stranou „západníckeho“ bloku. A Srbsku tým mali otvoriť cestu k Európe. Tento plán ešte nie je stratený. Strana môže svoj podiel na hlasoch zdvojnásobiť a postaviť sa na čelo prozápadného tábora so 65 mandátmi v parlamente. Musí však vytvoriť koalíciu, ktorá sa v tejto chvíli nezdá až taká pravdepodobná. Demokratická strana prezidenta Tadića ako aj DSS súčasného premiéra Vojislava Koštunicu žiadajú pre seba premiérsky post. Súčasný minister financií a šéf menšej vládnej strany G17 Mladžan Dinkić žiada oboch lídrov, aby vytvorili „vládu demokratickej jednoty“ a „nezhody minulosti nechali za sebou“. Európska únia i USA si želajú spojenectvo Tadića a Koštunicu. Nakoniec to však môže dopadnúť úplne inak. Premiér Koštunica si zatiaľ nechce priznať porážku, nechce byť druhým mužom „demokratického“ tábora. Ponecháva si otvorené všetky možnosti vytvorenia vlády, ktorá by mala parlamentnú väčšinu – napríklad aj s ultranacionalistami Radikálnej strany, ktorá sa s 81 mandátmi stala najsilnejšou stranou parlamentu. Takúto vládu by však Brusel a Washington určite odmietli. Problémom Srbska teda nie je, že by prozápadný blok prehral voľby. Spolu získal takmer dve tretiny hlasov. Problémom je len zjednotenie rozličných záujmov lídrov prozápadných politických strán pod strechu vládnej koalície. Djelić dokázal za svoje proeurópske slogany zmobilizovať dostatok voličov, nenachádza však koaličného partnera, s ktorým by mohol vládnuť. Autor článku Danko Ampilić prirovnáva situáciu k medzivojnovému weimarskému Nemecku. Ani vtedy sa nedarilo nájsť konsenzus demokratických strán a situácia vyústila do koalície konzervatívnych síl s národnými socialistami Adolfa Hitlera. Katalyzátorom spolupráce Koštunicu s ultranacionalistami Vojislava Šelšejla by mohlo byť, ak predstaviteľ OSN pre Kosovo rozhodne o politickej budúcnosti provincie tak, že to bude pre Srbov neprijateľné. Koštunica však môže vytvorenie novej vlády aj zdržiavať. Ak by sa do apríla nepodarilo vytvoriť vládu, podľa novej srbskej ústavy by nasledovali predčasné voľby. Nie je pritom jasné, či by v nich sily orientované na západ vedeli zmobilizovať svojich voličov aspoň tak, ako tento posledný víkend. Podľa Ampilića by preto medzinárodné spoločenstvo malo odložiť prípadné vyjadrenie k budúcnosti provincie dovtedy, kým nebude jasné zloženie budúcej vlády v Belehrade. Kosovo totiž nie je koniec, ale začiatok problémov v Srbsku. Spracované podľa článku „Sackgasse in Belgrad“ uverejneného v internetovom vydaní Die Zeit 22. januára 2007
