Demokrati, peniaze a hodnota človeka

Rozruch okolo plánovanej návštevy predsedu vlády Roberta Fica v Líbyi na stránkach slovenskej tlače vyvolal vo mne mnoho otázok. Nie nad zahranično-politickou orientáciou vlády a pána premiéra, ale nad pohnútkami autorov týchto článkov. Vyčítali predsedovi vlády, že navštívi krajinu, v ktorej vládne diktátor. A ďalšou výčitkou je, že v Líbyi je neprávom odsúdených päť bulharských sestier na trest smrti. Nemienim obhajovať žiaden režim, ani ten líbyjský, ale faktom je, že výročné správy medzinárodných organizácií, ktoré sa zaoberajú ľudskými právami, či už je to Amnesty International alebo Human Right Watch, alebo dokonca správa Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických, nehovorí o Líbyi v porovnaní s mnohými štátmi v Ázii, Afrike alebo v Latinskej Amerike nič extra. Postavenie ľudských práv vo svete je veľmi alarmujúce. Porušujú ich však takmer všetci. Najmä tí, ktorí okupujú cudzie územia napríklad Izrael a Spojené štáty americké. A riešiť tento stav nie je úlohou Slovenska – je to úloha OSN a štátov, ktoré majú najväčší vplyv na dianie vo svete. Predstavitelia Európskej únie navštevujú Líbyu pravidelne. Hlavný spojenec Spojených štátov amerických Tony Blair sa s Kaddáfím tiež stretol v Líbyi. A Taliansko, ktoré má s Líbyou tradične viac ako dobré vzťahy, s ňou nikdy neprerušilo kontakty, ani v období medzinárodných sankcií. Nebol to Prodi, ale Berlusconi, ktorý navštívil Líbyu a objímal sa s Kaddáfím. To isté robia Američania s diktátorskými režimami, ktoré sú im naklonené. Robila to Veľká Británia s režimom apartheidu v Juhoafrickej republike, aj keď boli voči nemu vyhlásené sankcie. Vo vyspelých krajinách je totiž na prvom mieste obchod. A obchodná bilancia Európskej únie a Izraela dosiahla najväčšie rozmery práve v čase, keď Izrael spáchal svoje najbrutálnejšie zločiny voči Palestínčanom a Libanončanom. Zarážajúce na tom všetkom je, že sme od slovenských humanistov a publicistov nepočuli ani nečítali nič, čo by aspoň náznakom vyjadrilo sústrasť pozostalým obetiam arabskej národnosti v Palestíne, Libanone alebo v Iraku. A už vôbec sme z ich strany nepočuli či nečítali, že by odsúdili agresora a okupanta. Zabudli, že ľudské práva sú univerzálne, a keď vyjadríme solidaritu a prejavíme záujem o ľudské práva v jednej krajine, a neurobíme to v inom prípade v inej krajine, je to len účelové pokrytectvo. Žiaľ, peniaze hýbu svetom. A žiaľ, žijeme v dobe, keď sa používajú najšpinavšie spôsoby priuplatnení pragmatických ekonomických záujmov. Mikuláš Dzurinda nenavštívil za osem rokov na poste predsedu vlády nijakú arabskú krajinu. To bola chyba. Nielen z hľadiska obchodných záujmov. Keď predchádzajúce dve vlády nespočetnekrát vyhlásili, že chcú mať nezávislú zahraničnú politiku, a tým sa podieľať na tvorbe spoločnej európskej zahraničnej politiky a politiky NATO, tak je prinajmenšom čudné, že sa nesnažili získať informácie z prvej ruky a vymeniť si názory s predstaviteľmi regiónu, ktorý je pre Európsku úniu prioritný. Regiónu, ktorý susedí s európskym kontinentom, je dôležitým zdrojom energie pre Európu a smeruje doň veľké množstvo rozvojovej pomoci z peňazí európskych daňových poplatníkov. Okrem toho má Slovensko v tomto regióne vojakov – v Iraku aj na Golanských výšinách. Bez priamych kontaktov na najvyššej úrovni sa ťažko robí nezávislá a objektívna politika. Táto vláda si je toho vedomá, a preto je dobre, že sa predseda vlády chystá navštíviť Líbyu. Dúfam však, že okrem ekonomických sa pán premiér dotkne aj inej otázky: prípadu piatich bulharských sestier – a palestínskeho lekára odsúdeného spolu s nimi. Lebo hodnota človeka spočíva v jeho existencii. Bez ohľadu na to, či je z Európy alebo z Arábie. Autor je publicista