Ahmadinedžád má problémy
Stolička iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda sa začína kývať. Svoje postavenie sa môže pokúsiť posilniť strachom z „vonkajšieho nepriateľa“. Znamená to, že ak bude medzinárodné spoločenstvo vyvíjať na Irán príliš silný tlak, ako to chcú Spojené štáty, podporí tým pozíciu konzervatívnej pravice. Vnútropolitické postavenie iránskeho prezidenta je také oslabené, že môže byť otázkou času, kedy sa ho pokúsi teokratické vedenie krajiny odstaviť. Kritizuje sa jeho hospodárska, ale i zahraničná politika. Mnohí z jeho bývalých stúpencov sa pripojili k stopäťdesiatim členom parlamentu (z celkových 290) ktorí podpísali list kritizujúci neschopnosť vlády riešiť naliehavé ekonomické a sociálne problémy krajiny – vysokú infláciu a nezamestnanosť. Obrátili sa však aj proti jeho zahraničnej politike, najmä proti spôsobu, akým rieši konflikt Iránu s Bezpečnostnou radou OSN, vyvolaný iránskym jadrovým programom. Strata parlamentnej podpory by sama o sebe nemusela znamenať nič. Podľa komentátorov je však nepravdepodobné, že by si iránska legislatíva dovolila kritiku v takej politicky citlivej oblasti, akou je jadrový program a vzťahy so západom iba sama od seba. Skôr sa dá predpokladať, že parlament reagoval na signál najvyššieho náboženského lídra Ajatolláha Saida Alí Chameneího. Ten dokonca pre tlač vyhlásil, že chce pôsobiť ako zmierlivá protiváha radikálneho prezidenta, ktorý si dokázal „rozhádzať“ medzinárodné vzťahy mnohými necitlivými vyhláseniami. Manévrovanie teokratov Natíska sa prirodzená otázka, prečo by teokratická elita začala vystupovať proti prezidentovi, ktorého pomohla sama zvoliť (ako vhodnú alternatívu k jeho „príliš liberálnemu“ predchodcovi). Odpovedať na ňu môžeme získať až vtedy, ak prestaneme vnímať Irán ako čistú teokraciu či bezvýhradne autoritársky systém. Ajatolláh a náboženské kruhy totiž pravdepodobne reagovali na výsledok nedávnych regionálnych volieb, v ktorých dosiahla Ahmadinedžádova strana veľmi zlý výsledok; naopak, uspel hlavný rival premiéra, Ali Akbar Hašemi Rafsandžání. Politicky je Irán oveľa pluralistickejší režim ako mnohí z jeho arabských susedov. Aj náboženská časť politickej elity si uvedomuje, že nemôže ignorovať verejnú mienku, najmä pokiaľ ide o „každodenné veci“ ako zamestnanie a ceny tovarov. Pri vážnych sociálnych nepokojoch by bolo len otázkou času, keď by sa kritika vlády premenila na kritiku režimu. Zbytočný radikalizmus prezidenta Výsledky Ahmadinedžádovej vlády v sociálnej oblasti sú zlé. Jedným zo spôsobov, ako sa to snažil vyvážiť a získať stratenú podporu, bola príliš vypätá rétorika na medzinárodnej scéne. Aj tu má však radikalizmus určité hranice – pokiaľ šlo o bilaterálny spor Irán verzus USA (prípadne Irán verzus Európa), mohla vláda v Teheráne počítať prinajmenšom s morálnou podporou zo strany mnohých rozvojových krajín. Teraz sa však otázka dostala na pôdu OSN, a to ich zatiahlo do jej riešenia. Iránska teokratická elita v tejto chvíli pravdepodobne usúdila, že musí dostať pod kontrolu prezidenta, ktorého prílišná radikálnosť v nukleárnej otázke veci iba komplikuje – najmä v situácii, keď možno mať vážne pochybnosti o tom, či je Irán naozaj tak blízko k získaniu jadrových zbraní. Dôvody obmedzovať konflikt V takom prípade sa totiž regionálna pozícia krajiny neposilňuje, ale komplikuje. Je nepravdepodobné, že by Spojené štáty či Izrael mohli reálne premýšľať o akomkoľvek útoku na Irán (na plný útok podľa vzoru Iraku nemajú dosť síl, čiastočný, cielený útok by mohol výrazne skomplikovať situáciu práve v Iraku). Washington však už oznámil, že do Perzského zálivu vyšle špeciálne jednotky, svojim regionálnym spojencom dodá protiraketové systémy Patriot a do Turecka presunie väčšie množstvo vojenského letectva. Iránsky režim si predsa len nemôže dovoliť lokálne preteky v zbrojení, najmä ak by druhú stranu podporoval vojenský arzenál USA. Ďalším dôvodom, pre ktorý sa Teherán môže snažiť obmedziť konflikt s USA, je situácia v Iraku. Je pravdepodobne iba otázkou času, kedy si Spojené štáty priznajú absolútny neúspech svojej súčasnej irackej politiky. Jednou z možností, ako predísť tomu, aby ich odchod vyzeral ako bezradný útek, by bolo iniciovať politický dialóg, do ktorého by však museli zapojiť aj regionálnych hráčov. Pre Teherán bude vtedy výhodné nemať pokazené vzťahy s USA a západnými krajinami natoľko, aby mu to zavrelo dvere k účasti na rokovaniach. Manévrovací priestor Iránsky režim stavia svoje medzinárodné postavenie, ale aj vnútroštátnu legitimitu, aj na schopnosti „odporovať jedinej superveľmoci“. Aj v tomto prípade má však konštruktívnosť radikalizmu svoje medze. Ak dôjde teokratické vedenie k záveru, že Ahmadinedžádov radikálny štýl obmedzuje krajine politický manévrovací priestor, ľahko si môže povedať, že ho treba nahradiť niekým šikovnejším. Autor je spolupracovník Slova
