Čas odísť alebo malebne o umieraní
Autorka Anita Natmeßig sa vo svojom debutovom filme Zeit zu gehen (Čas odísť) podujala podieľať sa so svojím tímom tri mesiace na každodennom živote viedenského hospicu pre umierajúcich CS Hospiz Rennweg a nakrútiť film o umierajúcich, ktorého hlavnými protagonistami sú šiesti pacienti dvanásťlôžkového oddelenia. Film údajne narúša, láme tabu smrti. Je pravda, že pri súčasnom oceňovaní mladosti sa zo sveta stráca postava „múdreho starca“, ktorú aj Jung označil za archetyp (aký sa, práve pre svoju „archetypálnosť“, tak často vyskytuje v rozprávkach). Nielen, že si neceníme povestnú rozprávkovú skúsenosť nadobudnutú vekom a starobu (ktorá sa v dnešnom svete, napriek ešte stále sa zvyšujúcej priemernej dĺžke života, začína okolo štyridsiatky), ale „starého človeka“ považujeme skôr za ťažkopádneho, neprispôsobivého, nechápavého. Navyše ani veľmi nerozmýšľame, čo sa s človekom deje od okamihu, keď mu zošedivejú vlasy. O tom, čo sa bude diať (deje?) s nami, ani nehovoriac. Toto akoby všetci vieme, prijali sme to a snažíme sa, my, ktorí ešte snáď zatiaľ nie sme starí (len starší ako o rok predtým) – vyťažiť čo najviac zo svojich zvyškov mladosti, ktorej bude o rok zas o niečo menej. O smrti, fakte smrteľnosti, ktorý súkromne považujem za najväčšie bremeno života ani nehovoriac. Možno nám občas napadne, že o desať rokov nemusí byť také ľahké nájsť si zamestnanie, ale málokto z nás sa zamýšľa nad tým, ako a s kým bude umierať (čo je azda užitočný a správny obranný mechanizmus). A tu prichádza film explicitne o smrti. Našťastie – našťastie pre diváka – je veľká väčšina vo filme prezentovaných umierajúcich skutočne „starých“. Sú to skutočne „starčekovia“ a „starenky“, ako si ich v súvislosti s umieraním predstavujeme. Keďže sa film odohráva v hospici pre umierajúcich, sú jeho obyvatelia takmer výlučne onkologickí pacienti. Stará pani s rakovinou kostnej drene, o niečo mladší pán s nádorom obličky, dvaja muži v staršom strednom veku s rakovinou pľúc. Film avizovaný ako rozhovory s umierajúcimi nie je postavený na skutočných rozhovoroch, keďže väčšina aktérov nie je (už) schopná súvislých výpovedí. Skôr ide o sled obrázkov z ich každodenného života v hospici – stará pani sa teší, keď jej posteľ vynesú na terasu a na chvíľu svieti slnko, na recepcii opäť horí sviečka, takže všetci obyvatelia vedia, že „včera zas niekto umrel“, zamestnankyňa mobilnej opatrovateľskej služby navštevuje pacienta, ktorého stav sa prechodne zlepšil a mohol sa preto na čas vrátiť domov, ale aj sestričky, ktoré pri výmene služieb raňajkujú vo svojej izbe a rozprávajú si príhody z predchádzajúcej zmeny. Na kameru rozpráva svoj „príbeh“ o tom, že asi prestal fajčiť príliš neskoro, keďže mu pri pravidelnej prehliadke pre chorobu priedušiek našli na röntgenovom snímku tieň, ktorý sa ukázal ako nádor, len jeden z pacientov. Jeden z najprekvapivejších momentov filmu pre mňa bol, keď tento pán hovorí, že jeho život aj tak nebol ktovieako vydarený a veľa mu toho asi neujde. Rozbíja sa tak klasická predstava smrti. Všeobecne sa dá povedať, že film, ktorého hlavnou postavou je smrť, sa snaží prezentovať ju ako síce bolestivú, ale akosi prirodzenú súčasť života. Doteraz spomínané aspekty považujem skôr za pozitíva filmu. Predovšetkým skutočnosť, že upozorňuje na starobu a smrť. Aj evidentnú úctu k jeho aktérom, pre ktorých zrejme rozhodnutie nechať svoje umieranie sfilmovať nebolo jednoduché. Maličkosť nie je ani to, že upozorňuje na prácu personálu, nad ktorého silou a trpezlivosťou musí divák žasnúť. Napríklad scéna, keď dve sestričky ukladajú mŕtvu pacientku na lôžko, hľadajú jej obľúbenú deku, aby jej prikryli nohy, upravujú jej účes a niekoľkokrát zatláčajú oči, pôsobí až morbídne. Zo všetkých možných umieraní si film vyberá jedno z tých lepších, a do istej miery ho môžeme chápať ako reklamu na takéto zariadenia. V divákovi sa však po filme predsa len vynára niekoľko pochybností. (Počas filmu akosi nemá na pochybnosti čas. Je zaplavený emóciami.) Ako som spomínala, je založený predovšetkým na obrazoch. Reč je výrazne v pozadí, až na málo výnimiek sa obmedzuje na krátke každodenné vety, súvislé výpovede (pacientov aj personálu) takmer úplne chýbajú. Naopak, obrazy sú expresívne, miestami naturalistické. Takmer všetci umierajúci sú fajčiari, fajčenie je v hospici dovolené, žiadna zo sestier sa nesnaží pacientov presviedčať o jeho škodlivosti (napriek tomu, že väčšina spomínaných chorôb je s ním v jasnej súvislosti). Otriasajúce sú však scény, v ktorých na kosť a kožu vychudnutý pán na vozíku a dusiaci sa kašľom, fajčí jednu cigaretu za druhou. Obrazy, v ktorých sa po každom „šluku“ zadúša kašľom, vyvolávajú v divákovi až fyzickú bolesť. Až má chuť zavrieť oči, prosiť, aby s tým prestali. Ale kamera neprestáva, trápenie pokračuje. Ak film môžeme chápať ako reklamu na hospice, rovnako dobre funguje ako antireklama na fajčenie. Myslím, že väčšina fajčiarov si po filme dokáže nezapáliť (resp. nedokáže zapáliť). Myslím však, že takéto obrazy sú dosť „lacné“. Ich hrôza je zjavná, netreba po nej pátrať. Autorka akoby hľadala senzáciu. V istých prostrediach stačí nechať bežať kameru a všetko, čo zachytí, je rovnako „malebné“. Autorka sa uspokojila s takouto prvoplánovou „malebnosťou umierania“. Vybrala si námet, ktorý musí diváka zasiahnuť a spracovala ho spôsobom, ktorý musí vyvolať búrlivé emócie. Pritom jej autorský zámer nie je celkom jasný, divák nevie, čo mu „chcela povedať“. (Okrem toho, aby nefajčil.) Na záver ešte jedno, hádam najväčšie pozitívum filmu. Film neposkytuje nijakú nádej. Smrť je smrť, bolesť je bolesť, neexistuje cesta von. Hoci na recepcii pri sviečke, ktorá sa zapáli vždy, keď niekto zomrie, visí kríž, nemá film náboženský podtón (ktorý by sa pri takejto téme až žiadal). Jedna z pacientiek doslova hovorí, že neverí v posmrtný život, ak teraz zomrie, je to definitívny koniec. Hoci presne neviem, čo bolo cieľom filmu, nešlo o to dodať nádej. Smrť je nahá a napriek prívetivosti prostredia a úslužnosti personálu zomiera nakoniec každý sám. Osamelé zomieranie vo väčšine prípadov bolí bolesťou, ktorú okrem zomierajúceho nikto iný necíti. Nech pritom diváka ľubovoľne zamrazí, film to zachránilo pred patetickosťou, ktorá bola pri tejto téme vari najväčším nebezpečenstvom. Autorka divákovi nepomáha. Rovnako ako so smrťou, aj s filmom sa musí vyrovnať každý sám. Anita Natmeßig: Zeit zu gehen A 2006, 95min, 35 mm (1:1,85), color, Dolby Digital Hrajú: Robert Linhart, Josef Moser, Margareta Reisinger, Josefine Steindl, Josef Stadler, Gertrude Stergerich und Margareta Fischer, Katharina König, Reinhard-Peter Kurz, Astrid Leßmann, Roswitha Prohaska V spolupráci s CS Hospiz Rennweg Námet a scenár: Anita Natmeßig Kamera: Helmut Wimmer Zvuk: Bruno Pisek Strih: Adam Wallisch Hudba: Reinhard-Peter Kurz
